Japonské psie plemeno akita inu je jedným z najstarších na zemi. V krajine vychádzajúceho slnka si ho nesmierne vážia. Asi najznámejším zástupcom tejto rasy je čúken Hačikó, v preklade verný pes Hačikó. Za vzor lojálnosti ho dávajú deťom už v útlom veku. Na pohľad obyčajný príbeh psa má čosi do seba. Nekončí sa šťastne, no prezentuje nekonečnú lásku a vernosť.

Príbeh Hačikóa dojíma ľudí vo všetkých kútoch sveta a stal sa vzorom pre mnohé generácie. Základ jeho mena – slovo hachi – znamená osem. Toto číslo určovalo poradie, v ktorom sa šteniatko narodilo. Prípona kó zase znamená princ alebo vojvoda, čo jeho menu dodáva dôstojnosť a vznešenosť. Narodil sa na ostrove Honšú v prefektúre Akita, presnejšie na farme neďaleko mesta Ódate.

Príbeh sa začal písať v roku 1924, keď sa malého, asi ročného Hačikóa ujal Hidesaburó Ueno, profesor z Fakulty poľnohospodárstva Tokijskej univerzity. Hačikó si svojho pána natoľko obľúbil, že ho každé ráno odprevádzal do práce na vlakovú stanicu Shibuya a večer čo večer ho tam aj čakal. Harmonický vzťah medzi mužom a zvieraťom však netrval dlho. To, čo vyzeralo ako idylka, sa skončilo tragicky. Profesor Ueno náhle zomrel na pracovisku. Ako to však býva, kde sa niečo končí, niečo sa aj začína. To, čo nastalo po smrti profesora, čakal málokto. Začal sa písať príbeh oddanosti.

Hačika si osvojili profesorovi príbuzní. Pociťovali obrovský smútok. Ale pre psíka, ktorý sa nevedel vyrovnať s tým, že zo dňa na deň prišiel o svojho pána, to nebolo o nič ľahšie. Nakoniec sa ho ujal profesorov záhradník Kikuzaboro Kobayashi. Ten poznal psíka už ako šteniatko. Dobre sa oňho staral, no Hačikó nikdy neprestal dúfať, že sa jeho pán vráti.

Psíkova lojálnosť bola priam šokujúca. Každý večer odchádzal na stanicu a čakal na návrat svojho najlepšieho priateľa. Hoci sa profesor nevracal, vôbec ho to neodradilo. Večer čo večer čakal a dúfal. Takto to chodilo celé roky... až pokým ho jedného dňa nenašli na ulici neďaleko stanice Shibuya mŕtveho. Hačikó zomrel vo veku necelých dvanásť rokov. Väčšinu svojho života strávil čakaním s nádejou, že jeho pán sa znova objaví. To, aký ohlas tento zdanlivo obyčajný rituál nekonečného čakania vyvolá, asi predpokladal málokto.

Príbeh psej legendy sa dostal na svetlo sveta vďaka jednému zo študentov profesora Uena. Ten sa zaujímal o plemeno akita inu a v rámci svojej expertízy sa rozhodol sledovať psa, ktorého spozoroval na železničnej stanici. Nasledoval ho až k domu, kde býval profesorov záhradník, nový majiteľ Hačikóa. Od záhradníka sa dozvedel, ako to vlastne s verným psíkom bolo. Keď vydal publikáciu o plemene akít, počet nájdených čistokrvných psov tejto rasy bol len niekoľko desiatok. Jedným z mála bol práve Hačikó.

Študent psíka na stanici často navštevoval. Ohúrený jeho oddanosťou publikoval niekoľko článkov opisujúcich jeho príbeh. Keď jeden z článkov uverejnilo isté významné japonské periodikum, z psíka sa stala celonárodná senzácia. Jednou zo základných čŕt japonskej kultúry je vernosť, oddanosť rodine. Lojalita, akú Hačikó preukazoval, inšpirovala množstvo ľudí a pre mnohých sa stal stelesnením tejto vlastnosti. Netrvalo dlho a Hačikóa začali prezentovať ako vzor hodný nasledovania učitelia i rodičia svojim žiakom a deťom.

Zo psíka smútiaceho za svojím pánom sa stal národný symbol lojality. Na jeho pamiatku vytvoril známy japonský sochár bronzovú sochu stojacu na železničnej stanici Shibuya. Počas druhej svetovej vojny bola recyklovaná, no krátko po nej umelcovho syna Takeshiho Anda požiadali, aby vytvoril kópiu sochy. A tak bronzová verzia Hačikóa čaká na svojho pána na stanici dodnes. Presné miesto, kde verný psík stával, vyznačujú bronzové odtlačky labiek a tabuľka s textom opisujúcim psí príbeh.

Hačikóove pozostatky sú uložené v Národnom vedeckom múzeu v Tokiu a na jeho počesť sa každý rok koná priamo na stanici Shibuya spomienkový ceremoniál, na ktorý prichádzajú fanúšikovia z celej krajiny.

Približne pred tromi rokmi sa vedci snažili zistiť príčinu smrti tohto populárneho psa. Skúmali jeho pozostatky a zistili, že mal rakovinu v terminálnom štádiu a taktiež bol nakazený červami. Okrem toho mu žalúdok poškodili štyri špajle z pochúťky yakitori, grilovaného kuraťa na paličke.

O známom zástupcovi plemena akitu vyšla aj publikácia pre najmenších. Detská kniha Hačikó, pravdivý príbeh lojálneho psa má vo svete úspech. Jeho pamiatku si v Japonsku uctievajú rôznymi spôsobmi. Päťdesiatdeväť rokov po jeho smrti sa v éteri japonského rozhlasového vysielania ozvalo štekanie tohto psíka. Milióny ľudí si naladili rozhlasovú stanicu, len aby počuli havkanie legendy zo starého záznamu. Veľký úspech mala aj výstava fotografií zo života Hačikóa a odkazy na slávneho psa sa objavili v televíznych seriáloch ako Futurama, Nindža korytnačky, Scooby-Doo...

Hačikó zanechal stopu v srdciach mnohých ľudí. A nielen psičkárov. Príbeh psej legendy bol sfilmovaný a pred pár rokmi sa dočkal remaku, ktorý dokáže rozplakať aj najtvrdšie povahy. Film z roku 2009 v hlavnej úlohe s Richardom Gerom natočili podľa japonskej verzie skutočného príbehu. Pôvodná snímka vznikla pod názvom Hachiko Monogatari, v preklade Príbeh Hačikóa, v roku 1987.

Americká adaptácia rozšírila príbeh o profesorovi a jeho oddanom psovi do celého sveta a dej preniesla do Ameriky. Natáčal sa na Rhode Islande, dej však ostáva rovnaký. Zobrazuje život zvieraťa od čias, keď si ho ako šteniatko profesor osvojil, až po smrť profesora a neskôr psíka samotného.

Akita inu alebo po slovensky pes z Akity je japonské plemeno pochádzajúce z japonskej prefektúry s týmto názvom. Akity sú veľmi inteligentné a tak trochu tvrdohlavé. Príkazy vykonávajú vtedy, keď sa im chce, nie len vtedy, keď to od nich vyžadujeme my. Najzaujímavejšou vlastnosťou je však oddanosť.

Je to jedno z najstarších plemien. Nálezy kostí dokazujú, že jeho menší predkovia behali po zemi už pred asi 5 000 rokmi. Pôvodne ich využívali ako lovecké psy, pomáhali však aj rybárom naháňať úlovky do sietí. Postupom času ho začali chovať samuraji, ako aj bohatšie rodiny. Svoje miesto mal tiež na cisárskom dvore, kde mu preukazovali veľkú úctu.

Časom ho smela chovať iba vyššia vrstva, poddaní toto plemeno vlastniť nemohli. Dokonca vychádzali zákony a nariadenia, ktoré určovali, ako sa k psovi treba správať, a psíky mali osobných ošetrovateľov. Farba ich obojka označovala, z akej spoločenskej vrstvy ich majiteľ pochádzal. Krk cisárovho psa zdobil zlatý.

V roku 1931 vyhlásil cisár akita inu za národný poklad a bol zakázaný jeho export. Neskôr však pre toto plemeno nastalo obdobie temna. Psíky začali krížiť a používať na zápasy, čo takmer viedlo k ich vyhynutiu. Po druhej svetovej vojne bol zákaz exportu zrušený a mnoho amerických vojakov si akita inu priviezlo so sebou domov. Tak sa začal chov akít za veľkou mlákou. Dnes má toto plemeno svojich chovateľov a fanúšikov všade vo svete.

Príbeh Hačikóa chytil za srdce mnohých ľudí. No tento psík nebol jediný, ktorý do poslednej chvíle prejavoval lojálnosť svojmu pánovi. Oddané psy boli súčasťou legiend už za čias Homérovho prerozprávania príbehov z antického Grécka.

Keď sa Odyseus po dlhom putovaní po trójskej vojne vrátil, jediný, kto ho spoznal, bol jeho verný psík Argos. Na svojho pána čakal dlhý čas. Pri pohľade naňho starý pes od radosti zaštekal a zavrtel chvostom. Hneď potom šťastný a vyrovnaný zomrel. Akoby čakal len na návrat svojho majiteľa.

Nie nadarmo sa o psovi hovorí ako o najlepšom priateľovi človeka. Svedčí o tom aj príklad zo Spojených štátov, kde sa po 11. septembri 2001 objavil príbeh slepeckého psa Dorada. Omar Eduardo Rivera pracoval na 71. poschodí newyorských Dvojičiek. Po tom, ako do budovy narazilo lietadlo, majiteľ svojho psa uvoľnil z vôdzky, aby ho nezdržoval a aby aspoň on mohol uniknúť pred katastrofou. Dorado sa najskôr rozbehol za masou utekajúcich ľudí, netrvalo však dlho a po svojho pána sa vrátil. Mužovi pomáhal opustiť budovu jeden z jeho spolupracovníkov, ako aj oddaný psík. Vrátil sa, aby viedol kroky svojho majiteľa, čím mu zachránil život.

Svet nedávno obletela srdcervúca fotka labradora menom Hawkeye. Ten ležal pod rakvou svojho pána, člena vojenského námorníctva, Johna Tumlisona. Pes sprevádzal ľudí, ktorí rakvu niesli, a po jej položení na miesto, kde sa konala posledná rozlúčka, si s ťažkým povzdychom ľahol priamo pod truhlu.

Psík Canelo zo Španielska chodil pravidelne so svojím majiteľom do nemocnice na dialýzu. Jedného dňa jeho pán v nemocnici zomrel. Pes zomrel o dvanásť rokov neskôr, pred nemocnicou, kde deň čo deň na svojho pána čakal.

Zaujímavým príkladom oddanosti je prípad spred troch rokov z Číny. Jediným pozostalým Lao Pana bol malý žltý pes. Po smrti svojho majiteľa zúfalo presedel bez jedla pri jeho hrobe sedem dní a nocí. Ľudia z dediny si oddaného psa všimli a zo strachu o jeho život začali nosiť jedlo a vodu priamo na miesto posledného odpočinku Lao Pana. Na mieste mu dokonca zaobstarali aj prístrešok.

Zlatý retriever menom Lady robil Parleymu Nicholsovi z amerického Ohia spoločnosť viac ako šesť rokov. Stál po jeho boku, aj keď sa mu rozvíjala starecká demencia a začal strácať pamäť. Keď Nichols zmizol, Lady sa stratila s ním. Po tejto dvojici pátrali týždeň. Nichols zomrel niekde uprostred poľa na zlyhanie srdca. Lady celý čas trúchlila pri svojom majiteľovi. Svojho pána neopustila, prežila len vďaka tomu, že pila vodu z neďalekého potoka.

Verný pes Hačikó: Na svojho pána nezabudol ani po jeho smrti

Výber pre vás