Kto by nechcel ísť na zájazd do praveku či do stredoveku. No keby vás tam, nedajbože, „postretol“ nejaký úraz, ktorý by si vyžadoval amputáciu, prípadne by ste porušili vtedajšiu legislatívu, bolo by isté riziko, že by ste sa z úžasného výletu do minulosti vrátili v cínovej truhle. Minulosť totiž ponúkala bohatý sortiment infekcií a hoci by ste zákrok prežili, usilovné bacily by vás „odrovnali“. Ale i keď by ste hneď mali šťastie, takýto zážitok by ste isto nepriali nikomu.

Na základe Darwinovej teórie si časť ľudstva predstavuje svojich predkov ako opicu Judy zo seriálu Daktari, v lepšom prípade kríženú s Tarzanom a slovo pravek ako niečo úplne out. Čo sa však týka amputácií, možno by mnohí zostali prekvapení. Existuje nemálo dôkazov, že praľudia, lepšie povedané pralekári, i keď to lekári v pravom zmysle ešte neboli, už dokázali v prípade potreby amputovať končatiny tak, že občas nejaký ten pacient aj prežil. Takéto šťastie mal napríklad pôvodný majiteľ ramennej kosti z obdobia 4900 až 4700 pred n. l., ktorú archeológovia vykopali pred desiatimi rokmi neďaleko Paríža. Ten síce prišiel o časť hornej končatiny, no keďže na kosti sú známky hojenia, „operáciu“ zvládol.

Podobne dopadol aj jeho mladší kolega z doby bronzovej, ktorého ostatky sa našli v bohatom hrobe neďaleko Jeruzalema. Chýbala mu časť pravej ruky od zápästia. Keď si uvedomíme, čím asi tak vtedajší „lekári“ kosť pílili, pôsobí celý zákrok ako nonsens. Tieto nálezy nie sú jediné. Dôvod amputácie sa už nedozvieme, odborníci pripúšťajú aj trest, pretože nielen v stredoveku prichádzali vinníci o ruky či prsty. A neskôr boli tieto výkony útrpného práva stanovené i písomne. Napríklad pred viac ako sto rokmi neďaleko iránskeho mesta Súsy objavili dioritovú stélu približne z roku 1700 pred n. l. so zákonníkom babylonského kráľa Chammu- rapiho. Podľa neho mohlo vtedy prísť o ruku aj dieťa, ktoré udrelo svojho otca, či lekár, ktorého pacient sa „vďaka“ neúspešnému liečeniu odporúčal na druhý svet. Ktovie, aké by to bolo, ak by podobné paragrafy platili v súčasnosti u nás...

Hrali ste sa v detstve na Indiánov? Mali ste šťastie, že vaším vzorom bol len neškodný, Karlom Mayom vyfantazírovaný Vinnetou a vy ste zajatcov iba priväzovali k stromu na dvore. Indiáni z niektorých severoamerických kmeňov svojich zajatcov s obľubou zbavovali končatín. Iné kmene rituálne obrady začínali odrezaním prsta niektorému z členov kmeňa. Čo sa týka anatómie ľudského tela, nemôžeme nespomenúť Aztékov. A teraz opäť k trestom a rituálom – v starovekom Peru ste mohli prísť aj o obe nohy v členku.

V starovekom Egypte bola chirurgia remeslom, ktoré sa dedila po meči. Tamojší chirurgovia boli machri na vojnové zranenia a pri amputácii už dokonca dokázali podviazať cievy. Inak sa v krajine amputácie využívali najmä ako tresty a egyptskí vojaci každému mŕtvemu nepriateľovi odsekli ruku, aby vedeli, koľkých zabili. Indickí lekári mali až dvesto druhov lekárskych nástrojov a dokonca i špeciálne upravené kostné kliešte, takže nejaká amputácia bola pre nich „brnkačka“.

A teraz späť do Európy. V starovekom Grécku lekári amputovali končatiny iba ako poslednú možnosť, keď sa v rane vytvorila gangréna. Rešpektovali tri Hippokratove body: odstrániť choré tkanivo, znížiť invaliditu a zachrániť život. Ich kolegovia v starom Ríme sa amputácií nebáli. Rímsky patricij Celsus popisuje nutnosť amputácie práve pri gangréne. V praxi používal pílku.

A na druhej strane bolo v tom období aj mnoho vojnových zranení, keď vojaci prišli buď o nohu, alebo ruku. Dokonca neďaleko Pompejí sa z toho obdobia našla bronzová protéza nohy. Pred deväťdesiatimi rokmi bol pri nemeckom hrade Klopp objavený žiarový hrob a v ňom okolo sedemdesiat kusov rôzneho náradia neznámeho rímskeho vojenského lekára. Svet konečne videl bronzové a železné dláta, amputačné pílky, skalpely, háky, ihlice, pinzety, rozvierače rán, ba dokonca aj umývadlo na zachytávanie krvi. Zbierka dostala meno Bingenský poklad, podľa lokality nálezu.

Čo sa týka nášho územia, starí Veľkomoravania mali prešpekulovaný trest – previnilcom amputovali ľavú nohu v členku a pravú ruku v predlaktí. Ak to dotyčný prežil, mal problém vysadnúť na koňa a do pravej ruky už nikdy nezobral zbraň.

Najlepšou praxou pre stredovekého chirurga bolo, ak pôsobil ako vojenský lekár. Končatiny amputovali v teréne naživo, anestézia, ako ju poznáme dnes, neexistovala. A stále boli populárne telesné tresty. Prísť o ruku sa dalo aj po smiešnej krádeži. Jedinou výhodou oproti lekárskym amputáciám bolo, že kat zlodeja zbavil ruky jediným seknutím sekery a nie zdĺhavým pílením pílkou.

Chirurgia sa svojho povýšenia dočkala až za renesancie. Z toho obdobia sa zachoval výrok známeho francúzskeho chirurga 16. storočia Ambroisa Parého, ktorý platí dodnes: „V chirurgii existuje päť povinností – odstrániť, čo je zbytočné, obnoviť, čo je dislokované, oddeliť, čo spolu zrastá, spojiť, čo bolo rozdelené a napraviť defekty prírody.“ Paré bol pôvodom holič a neskôr sa z vojenského ránhojiča vypracoval na chirurga francúzskych kráľov. Nemecký ránhojič Wilhelm Fabricius Hildanus ako prvý amputoval nohu v stehne. Nemusíme azda pripomínať, že všetky tieto prevratné činy sa diali bez anestézie. Neskôr Francúz Jean Louis Petit vymyslel skrutkový turniket, pomocou ktorého sa zastavovalo krvácanie amputovanej končatiny.

Skutočný chirurgický boom nastal v 19. storočí, no stále nebolo isté, či pacient zákrok prežije. Koncom 19. storočia žil v Paríži istý lekár, ktorému pri amputáciách zomreli všetci pacienti. Bolo ich sedemdesiat. No nie všetci boli takí neúspešní. Tento lekársky odbor sa pomaly, ale isto zdokonaľoval, operácie trvali kratšie, na svete boli nové, pre pacienta šetrnejšie postupy. Do dejín sa zapísal 21. december 1846, keď Angličan Robert Liston po prvýkrát použil éter pri amputácii ramena. Tento chirurg bol veľmi zručný, dokázal odrezať končatinu za tri minúty a pacientov operoval u nich doma. Čo sa éterovej narkózy týka, na bojisku ju pri amputácii ako prvý využil ruský chirurg Nikolaj Ivanovič Pirogov počas krymskej vojny.

V 20. storočí už pri amputáciách neumieralo toľko ľudí, zlepšila sa technika a aj keď sa to nezdá, pozitívne k tomu prispeli obe svetové vojny. A súčasnosť? Tú azda popisovať nemusíme, oproti krvavej minulosti je akási „obyčajná“ i keď úmrtnosť ešte stále nie je nulová.

Trest či lekársky zákrok? Amputácie sprevádzala kedysi veľká bolestivosť, ale aj úmrtnosť

Plus TV

Zora Czoborová musela svojho psa zobrať svojho k odborníkovi.

Fitneska Zora Czoborová musela štvornohého miláčika zobrať k veterinárovi.

Speváčka Helena Zeťová zomrela za tragických okolností.

Výber pre vás

﻿Trest či lekársky zákrok? Amputácie sprevádzala kedysi veľká bolestivosť, ale aj úmrtnosť