Peniaze boli silnejšie, Andrej Braxatoris proti nim nemal šancu. Zato vytvoril najdlhšiu ľúbostnú báseň na svete, o čom svedčí i certifikát z World Record Academy.

Andrej Sládkovič, vtedy ešte Braxatoris, strávil na štúdiách v Banskej Štiavnici roky 1832 – 1840. S výnimkou jedného. Ten musel v škole vynechať, pretože doma nebolo peňazí.

To, že sa spoznal s Marínou, má na svedomí jeho priateľ Ľudovít Grossmann: „Odchádzajúc zo Štiavnice v roku 1839, odovzdal som drahému Sládkovičovi všetky tie domy, v ktorých hodiny som dával. Medzi týmito bol i dom Pavla Pischla.“

V bohatom meštianskom dome Pischlovcov na trojičnom námestí si Andrej, študent lýcea, privyrábal na štúdium. Dával „kondície“, teda hodiny, Maríniným mladším bratom a jeho funkcia sa nazývala domáci vychovávateľ.

V tom čase bolo v móde zveriť deti študentovi, ktorý ich nielen vyučoval, ale na ne aj dohliadal. A roztopašných Maríniných bratov bolo treba neraz doslova krotiť. Okrem toho to bola aj akási forma charity bohatých pre chudobných študentov.

Mladý Andrej prišiel na svet ako ôsme dieťa zo 14 súrodencov. Narodil sa v Krupine v roku 1820. Ako trinásťročnému mu zomrela matka, otec sa zanedlho znova oženil a s druhou manželkou splodil ďalšie tri deti. Učiteľský plat pre 17 ratolestí a dvoch dospelých nestačil.

Ak chcel Andrej pokračovať vo vzdelávaní, musel si na štúdium privyrábať. To, že bol zo skromných pomerov, však neznamenalo, že bol chudobný i duchom. Naopak, bol to intelektuál, nesmierne zapálený pre všetko nové a neznáme. Písal verše o rieke Gange, o pokladoch Peruáncov, o víne z portugalskej Madeiry. Počas štúdia ho lákali viaceré humanitné predmety. Najmä filozofia.

Tá zaujímala aj staršiu sestru malých Pischlovcov Máriu, nazývanú Marínou. Poznatky z tejto vedy jej rozširoval v rámci doučovania študent Braxatoris. Medzi ňou a Andrejom to bola láska na prvý pohľad. Obaja mali 19, keď sa spoznali.

Marínu považovali Banskoštiavničania za najkrajšiu dievčinu v meste. Bola nielen pekná, ale aj bohatá. Jej rodina vlastnila niekoľko domov, výčap vína, otec bol garbiarsky majster a spolumajiteľ baní, zasadal v mestskej rade. Rodičia si potrpeli na vzdelanie svojich detí a podporovali ho.

Marína bola nesmierne talentovaná. Skice kvetov, ktoré sa nachádzajú v Slovenskom banskom múzeu, dokazujú jej výtvarné nadanie. Okrem toho mala všeobecné poznatky z rímskej i gréckej mytológie, z etiky, náboženstva, literatúry, prírodných vied, geografie i ekonómie. Zapájala sa do kultúrneho i spoločenského života v meste. Jedným slovom, vynikajúca partia. Nie však pre Andreja.

Napriek tomu, že ich láska nebola žiaden povrchný vzťah, ale vážna známosť, možno až intímna. Čo-to napovedajú verše z Maríny s nádychom erotiky. Básnik vidí „biele ňadrá mojej Maríny“, „z ňadier ku žriedlam slasti“ a „ňadier milých tajomný chrám“. Sládkovič to s Marínou myslel vážne.

Po ukončení lýcea v roku 1840, pred odchodom do Bratislavy, kde pokračoval v štúdiu, si vymenili snubné prstene. Marína svojmu milému podarovala zlatý, ona od neho dostala strieborný s modrou nezábudkou. Lásku si vyznávali aj v bohatej korešpondencii.

Po dvoch rokoch v Bratislave sa Andrej zapísal na teológiu a filozofiu na univerzite v Halle. Na jar roku 1844 dostal od svojej milej list s nečakaným obsahom. Písala, že o jej ruku sa uchádza iný nápadník a matka trvá na tom, aby sa zaňho vydala. Od Sládkoviča prišla odpoveď, akú zaľúbená žena nečakala.

Odpísal, že ešte nie je tá chvíľa, keď by sa on mohol ženiť, a ak si myslí, že môže byť s týmto mužom šťastná, on jej v ceste stáť nebude. No ak sa rozhodne zostať mu verná a počká naňho, ich život bude plný strastí.

Zrejme sa v myšlienkach vrátil k návšteve, keď sa počas prázdnin zastavil u Pischlovcov. Marínina matka ho prijala veľmi chladne a dala mu najavo, že o jej dcéru má záujem finančne zabezpečený pernikár a voskár Juraj Gerzsö.

Na sobáš svojej dcéry sa pozerala pragmaticky. Ovdovela, dostala sa do finančnej tiesne a musela sa postarať nielen o budúcnosť dcéry, ale i synov. A čo okrem romantiky a veršov mohol Maríne ponúknuť študent? Určite nie seriózny meštiansky život. Trvala preto na sobáši s bohatým pernikárom.

Marína po úprimnej odpovedi od Andreja nakoniec rezignovala. Svadba sa konala v máji 1845. Nevesta mala 25 rokov, čo bol na tie časy vysoký vek. Zrejme dovtedy živila nádej, že svoj život predsa len spojí s milovaným Andrejom.

Ich rozchod bolestivo zasiahol obidvoch. Maríne zlomil srdce a Andrej svoju lásku i žiaľ opísal vo veršoch. Tak sa zrodilo nesmrteľné dielo Marína. Sládkovič začal svoje ľúbostné vyznanie písať na jeseň roku 1844 a posledný verš dopísal v lete 1846, keď už jeho múza bola vydatá.

Báseň má 2 900 veršov a prvýkrát vyšla v roku 1846 v Budapešti. Sládkovičovi súčasníci ju spočiatku odmietali. Zdala sa im necudná až oplzlá. Zrejme pod vplyvom Štúrovho asketizmu a jeho žiadosti, aby sa neženili, pretože len slobodný muž môže naplno bojovať za národ.

Hoci sa štúrovci tvárili, že práca pre národ je pre nich nadovšetko, nakoniec báseň prijali. Nuž, asi zapracovala ich mladosť, túžby i vášne.

Marínino manželstvo bolo životom bez skutočnej lásky. Manžela si vážila, ale hlbšie city v ich vzťahu chýbali. Pomáhala mu vyrábať medovníky, marcipánové perníky a voskové sviece. Potom ich predávala v ich obchode.

Keď spoza pultu zazrela na chodníku chudobné ženy baníkov s deťmi, hneď im podarovala perníky. Manžel to však nerád videl a nahlas, aby to počula celá ulica, jej vyčítal, že skončí na mizine, pretože rozdáva zadarmo. Pre jej súcit s inými mávali často tichú domácnosť.

Marína priviedla na svet päť detí, ale len dve sa dožili dospelosti. Tri predčasne odprevadila na cintorín. Mimoriadne ťažko niesla smrť dcéry Hermínky, ktorá skonala na neznámu infekciu. Boli si veľmi blízke a Marína sa z jej odchodu dlho nedokázala spamätať. Zostali jej len synovia Ján a Karol.

Karol odišiel do Budapešti, kde sa živil ako obchodník. S rodičmi ani bratom kontakty neudržiaval a klebetilo sa o ňom, že viac míňa rodinný majetok, než zarába.

Marínu zasa ohovárali v rodnom meste pre smrť Jánovej ženy. Tá zomrela, keď mala 26 rokov, a na príčine vraj bola jej svokra Marína, pretože sa k nej zle správala. Jej predčasnú smrť však spôsobil šarlach.

Krátko po skone Jánovej manželky Marínina rodina opäť prežívala žiaľ. Šarlach zobral Jánovi v priebehu týždňa dvoch synov, 10- a 12-ročného. Marína prišla o jediných vnukov.

Ani ďalšie Jánove životné kroky ju neurobili šťastnou. Za druhú manželku si vzal omnoho staršiu ženu a ich zväzok sa po krátkom čase skončil rozvodom. Mestské klebetnice si opäť prišli na svoje.

Na večnosť odišiel i Marínin manžel a ona zostala vo veľkom dome na námestí sama so synom. Z toho sa po druhom neúspešnom manželstve postupne stával zatrpknutý človek, čudák.

Ani Marína nebola na tom so zdravím práve najlepšie. Prepadala smútku, často stávala mĺkvo pri okne a pozorovala námestie, akoby čakala, že sa na ňom objaví jej láska Andrej. Takto tam vydržala celé dni.

Keď sa pominul aj syn Ján, odišla bývať k rodičom svojej krstnej dcéry. Nevyhľadávala žiadnych priateľov, žila v ústraní, z domu skoro vôbec nevychádzala.

Nevedno, ako to v skutočnosti bolo, no Marína spadla do tajchu Klinger. Zachránil ju starý rybár. Ľudia nechceli uveriť, že to bola nešťastná náhoda. Pošuškávalo sa, že chcela spáchať samovraždu, že sa pomiatla na rozume. Deti na ňu v meste pokrikovali bláznivá Marína. Ona sa bránila, aby ju nechali, vraj ju bolí duša.

Ešte viac sa utiahla do seba a začala strácať zmysel pre realitu. Bola sama, opustená, majetok, pre ktorý obetovala lásku, sa postupne míňal. Zomrela chudobná, odkázaná na opatrovateľku, ktorú platili z mestskej pokladnice.

Poslednej rany, ktorú sa jej osud chystal zasadiť, sa našťastie nedožila. Krátko po jej smrti sa z Budapešti vrátil syn Karol. Vošiel do rodného domu, chodil z jednej miestnosti do druhej, a keď sa ho nový majiteľ spýtal, čo si želá, povedal, že sa prišiel od domu odobrať. Niekoľko dní nato sa zastrelil.

Marínu pochovali v Banskej Štiavnici na evanjelickom cintoríne za Klopačkou v rodinnej hrobke spolu s manželom, synom Jánom a nevestou.

Maríninej matke sa lásku svojej dcéry a básnika zničiť nepodarilo. Dnes je v Maríninom rodnom dome Epicentrum lásky.

Pred Domom Maríny, ako ho volajú domáci, je lavička obkolesená zábradlím a na ňom množstvo zámkov. Sú to zámky lásky, ktoré tam zaľúbenci pripínajú už 15 rokov. Láska Maríny a Andreja sa stala nesmrteľnou aj v ľúbostných veršoch najdlhšej básne.

Andrej Sládkovič ukončil univerzitu v Halle v roku 1847, keď ho vysvätili za kňaza. Po rozchode s Marínou sa v septembri toho istého roku oženil s Júliou Sekovičovou. Vychovali päť detí – dve dcéry a troch synov, ďalšie štyri im zomreli. V roku 1868 ochorel na vodnatieľku, z ktorej sa už nevyliečil. Zomrel vo veku 52 rokov v apríli 1872.

1. Ja sladké túžby, túžby po kráse spievam peknotou nadšený, a v tomto duše mojej ohlase svet môj je celý zavrený; z výsosti Tatier ona mi svieti, ona mi z ohňov nebeských letí, ona mi svety pohýna; ona mi kýva zo sto životov: no centrom, živlom, nebom, jednotou krás mojich moja Marína!

41. Možno mi tvojich úst sa odrieknuť, možno mi ruku nedostať, možno mi v diaľky žiaľne utieknuť, možno mi nemilým ostať, možno mi ústam smädom umierať, možno mi žialiť v samote, možno mi život v púšťach zavierať, možno mi nežiť v živote, možno mi seba samého zhubiť: nemožno mi ťa neľúbiť!