Boľavá duša

Marínino manželstvo bolo životom bez skutočnej lásky. Manžela si vážila, ale hlbšie city v ich vzťahu chýbali. Pomáhala mu vyrábať medovníky, marcipánové perníky a voskové sviece. Potom ich predávala v ich obchode.

Keď spoza pultu zazrela na chodníku chudobné ženy baníkov s deťmi, hneď im podarovala perníky. Manžel to však nerád videl a nahlas, aby to počula celá ulica, jej vyčítal, že skončí na mizine, pretože rozdáva zadarmo. Pre jej súcit s inými mávali často tichú domácnosť.

Marína priviedla na svet päť detí, ale len dve sa dožili dospelosti. Tri predčasne odprevadila na cintorín. Mimoriadne ťažko niesla smrť dcéry Hermínky, ktorá skonala na neznámu infekciu. Boli si veľmi blízke a Marína sa z jej odchodu dlho nedokázala spamätať. Zostali jej len synovia Ján a Karol.

Karol odišiel do Budapešti, kde sa živil ako obchodník. S rodičmi ani bratom kontakty neudržiaval a klebetilo sa o ňom, že viac míňa rodinný majetok, než zarába.

Marínu zasa ohovárali v rodnom meste pre smrť Jánovej ženy. Tá zomrela, keď mala 26 rokov, a na príčine vraj bola jej svokra Marína, pretože sa k nej zle správala. Jej predčasnú smrť však spôsobil šarlach.

Krátko po skone Jánovej manželky Marínina rodina opäť prežívala žiaľ. Šarlach zobral Jánovi v priebehu týždňa dvoch synov, 10- a 12-ročného. Marína prišla o jediných vnukov.

Ani ďalšie Jánove životné kroky ju neurobili šťastnou. Za druhú manželku si vzal omnoho staršiu ženu a ich zväzok sa po krátkom čase skončil rozvodom. Mestské klebetnice si opäť prišli na svoje.

Na večnosť odišiel i Marínin manžel a ona zostala vo veľkom dome na námestí sama so synom. Z toho sa po druhom neúspešnom manželstve postupne stával zatrpknutý človek, čudák.

Ani Marína nebola na tom so zdravím práve najlepšie. Prepadala smútku, často stávala mĺkvo pri okne a pozorovala námestie, akoby čakala, že sa na ňom objaví jej láska Andrej. Takto tam vydržala celé dni.

Keď sa pominul aj syn Ján, odišla bývať k rodičom svojej krstnej dcéry. Nevyhľadávala žiadnych priateľov, žila v ústraní, z domu skoro vôbec nevychádzala.

Nevedno, ako to v skutočnosti bolo, no Marína spadla do tajchu Klinger. Zachránil ju starý rybár. Ľudia nechceli uveriť, že to bola nešťastná náhoda. Pošuškávalo sa, že chcela spáchať samovraždu, že sa pomiatla na rozume. Deti na ňu v meste pokrikovali bláznivá Marína. Ona sa bránila, aby ju nechali, vraj ju bolí duša.

Ešte viac sa utiahla do seba a začala strácať zmysel pre realitu. Bola sama, opustená, majetok, pre ktorý obetovala lásku, sa postupne míňal. Zomrela chudobná, odkázaná na opatrovateľku, ktorú platili z mestskej pokladnice.

Poslednej rany, ktorú sa jej osud chystal zasadiť, sa našťastie nedožila. Krátko po jej smrti sa z Budapešti vrátil syn Karol. Vošiel do rodného domu, chodil z jednej miestnosti do druhej, a keď sa ho nový majiteľ spýtal, čo si želá, povedal, že sa prišiel od domu odobrať. Niekoľko dní nato sa zastrelil.

Marínu pochovali v Banskej Štiavnici na evanjelickom cintoríne za Klopačkou v rodinnej hrobke spolu s manželom, synom Jánom a nevestou.

Epicentrum lásky

Maríninej matke sa lásku svojej dcéry a básnika zničiť nepodarilo. Dnes je v Maríninom rodnom dome Epicentrum lásky.

Pred Domom Maríny, ako ho volajú domáci, je lavička obkolesená zábradlím a na ňom množstvo zámkov. Sú to zámky lásky, ktoré tam zaľúbenci pripínajú už 15 rokov. Láska Maríny a Andreja sa stala nesmrteľnou aj v ľúbostných veršoch najdlhšej básne.

Andrej Sládkovič ukončil univerzitu v Halle v roku 1847, keď ho vysvätili za kňaza. Po rozchode s Marínou sa v septembri toho istého roku oženil s Júliou Sekovičovou. Vychovali päť detí – dve dcéry a troch synov, ďalšie štyri im zomreli. V roku 1868 ochorel na vodnatieľku, z ktorej sa už nevyliečil. Zomrel vo veku 52 rokov v apríli 1872.

Najslávnejšie strofy básne Marína:

1. Ja sladké túžby, túžby po kráse spievam peknotou nadšený, a v tomto duše mojej ohlase svet môj je celý zavrený; z výsosti Tatier ona mi svieti, ona mi z ohňov nebeských letí, ona mi svety pohýna; ona mi kýva zo sto životov: no centrom, živlom, nebom, jednotou krás mojich moja Marína!

41. Možno mi tvojich úst sa odrieknuť, možno mi ruku nedostať, možno mi v diaľky žiaľne utieknuť, možno mi nemilým ostať, možno mi ústam smädom umierať, možno mi žialiť v samote, možno mi život v púšťach zavierať, možno mi nežiť v živote, možno mi seba samého zhubiť: nemožno mi ťa neľúbiť!