Šesťdesiate roky som prežil ako dieťa a prehupol sa v nich do puberty. Život som vnímal primerane veku, ale spomienky na pozoruhodné a jedinečné udalosti toho obdobia mi v pamäti zostali dodnes.

Nikdy som sa nezaujímal, ako a kde bývajú moji súčasníci. Predsa každý niekde. Ale keď sa prví obyvatelia nasťahovali do rodiacich sa panelákových sídlisk, chodili sme sa tam pozerať. Nikdy predtým sme také čosi nevideli a „betónové škatule“, ako sme ich nazývali, rástli rýchlejšie než životná úroveň. Všade blato, kusy betónu, unudení stavbári a obyvatelia v gumákoch preliezajúci neprekonateľné prekážky v snahe dostať sa do svojich domov. Aj také boli prvé paneláky v Bratislave. Vtedy sme sa im vysmievali, dnes sú napriek svojmu veku v ponuke realitných kancelárií na najvyšších priečkach.

Úžasný nápad Angličanky Mary Quantovej sa k nám dostal prekvapujúco skoro. Už ako chlapci sme periférne zaevidovali zmenu v obliekaní žien. Čoraz viac sa odhaľovali nohy a v sivosti vtedajších dní to bol skutočne osviežujúci zážitok. A čím som bol starší, tým viac.

Pamätám si, že ako chlapec bývajúci v centre Bratislavy som spokojne hrával futbal aj na ulici, kde dnes museli urobiť podchod, aby sa dala prekročiť ľudskou nohou. Za mojich čias po uliciach chodili len autotanky ruskej výroby, oldtimery z predvojnových čias a zopár tudorov a oktávií. Ale kto mal vtedy vlastné auto? Iba eštebáci, umelci a zopár „šťastlivcov“, ktorí mali v kapitalistickej cudzine štedrú rodinu. Všetko sa začalo meniť príchodom prvých škodoviek MB 1 000, prezývaných embéčky. Začala sa motorizácia našej vlasti.

Fascinujúci príbeh Karla Maya v podaní nemeckej Defy nakrútený v bývalej Juhoslávii nás očaril okamžite. Bolo to čosi nové a ja som možno až vtedy pochopil, že smrť, streľba, ľudská zloba a víťazstvo dobra nad zlom sa dialo aj kdesi inde než iba na bojiskách druhej svetovej vojny. Zistenie, že Vinnetou vie strieľať na zloduchov alebo že Old Shatterhand vie uspať protivníka päsťou, bolo pre nás veľké poučenie.

Uvoľnenie sme ako prvé pocítili v kultúre. Začali sa objavovať dovtedy nepoznané a nemysliteľné veci a „zakázaní“ ľudia. Začali k nám chodiť hudobné skupiny z kapitalistickej cudziny, rodili sa hviezdy, hviezdičky a sexsymboly. Dovtedy sme iný ako symbol práce nepoznali. Olinka Schoberová, známa aj pod pseudonymom Bérová, bola určite krajším symbolom tých čias. Takisto prvé missky ako Betka Štrkulová a iné krásky z filmového plátna. Jednoducho sme začali vnímať svet aj inak ako iba svet práce, kde bude lepšie vtedy, keď budeme všetci lepšie a viac pracovať.

To, že už nemáme v škole v triede obraz Novotného, ale Svobodu, že všetky noviny píšu o Dubčekovi, Smrkovskom a iných „jarných komunistoch“, mi bolo úplne jedno. Zmenu som zaregistroval, ale čo sa tým zmení. Začali sa však hlásiť bývalí emigranti, ktorí zrazu prišli navštíviť svojich príbuzných v Československu, a začali sa diať veci, ktoré si musel všimnúť každý.

Niekoľko týždňov pred prvým striptízovým vystúpením vo vtedajšej Perugii sa nehovorilo o ničom inom. Aj my nedospelí chlapci sme chceli zažiť čosi z tej eufórie. Na vstupenku sme nemali peniaze ani vek, ale poznali sme iné finty. Pomedzi rozbúrané pivnice a katakomby starej Bratislavy sme sa „prebili“ až k šatni striptérok vtedajšieho baru. Klincom vyhĺbená dierka do „papundeklových“ dverí nám odhalila dovtedy nepoznané obzory. Škoda, že nás tak skoro odhalili. Pamätám si však na záľahy mužov, ktorí sa tesne pred začiatkom striptízového podujatia akoby len náhodou ponevierali po dnešnej Zelenej ulici. Vzápätí zmizli za dverami baru.

Že existuje aj iný tovar, než aký ponúkal socialistický obchod, sme pochopili hneď. Za pár akýchsi bonov sme si mohli pootvoriť svet luxusu a krásy. Samozrejme, najskôr angličáky, neskôr pravé rifle. Aj ja som si kúpil svoju prvú „miestenku“ do moderného sveta.

Toho „blba“, čo to vymyslel, treba... Aj také boli názory na vždy vyformované košele – dederónky. Absolútna čistá umelina bez náznaku čohosi prírodného dokázala s krkom urobiť za pár minút „divy“. Ale kto ju nemal, vlastne neexistoval. Podobná hlúposť boli tuzexové „šuštiaky“. Malé a skladné pršiplášte do kabelky. Neboli funkčné, ale módne.

Spoza železnej opony sme chodievali do Maďarska, Rumunska, Bulharska a výnimočne do vtedajšej Juhoslávie. Všade bolo rovnako ako u nás, len tam bolo more. Ešteže sme si v porovnaní s Bulharskom a Rumunskom mohli povedať, že u nás je predsa len o čosi lepšie.

Ako žiak základnej školy som musel chodiť do školy aj v sobotu. Môj brat, vtedy stredoškolák, už nie a dokonca ani rodičia nemuseli do práce. Zdalo sa mi to veľmi nespravodlivé a nevedel som, ako proti tomu bojovať. Aj to možno pomohlo v mojej príprave na život.

Vychudnutá modelka sa stala novým symbolom dovtedy moletnejších žien z celého sveta. Zaujímavé bolo, že všetci jej vyčítali chudosť, ktorá už bola na hranici života a smrti, ale každá sa jej chcela podobať. Diéty a chudnutie sa dostali do módy.

Boli skvostom na československom športovom nebi. Tancovali a nosili jednu medailu za druhou. Predtým dlho a potom ešte dlhšie nič.

Porážka Rusov v hokeji

Rok po tom, čo nás prišli „zachrániť“ ruskí okupanti, sme na MS vo Viedni porazili ruských hokejistov. Mal som pocit, že celé mesto je na nohách a v noci na uliciach. Bolo to krásne a povznášajúce. Ukázali sme im, že sa nedáme. Škoda, že v kasárňach už mali svoje tanky zaparkované na dlhých 40 rokov.

Všetko je relatívne, i priateľstvo. Celý život mi hučali do hlavy, že Sovietsky zväz je náš priateľ. Prečo však priateľstvo prišiel dokazovať na tankoch? To mi dodnes nikto nevysvetlil.

Kto z nás vedel, čo je kvetinová revolúcia? My sme tu mali tanky a Američania sa váľali v blate kdesi vo Woodstocku. Našťastie sme mali rakúsku televíziu, rádiá so „západnou normou“, a tak sme predsa len mohli nazrieť spoza našej pevnej opony.

Keď zazneli ich piesne, celý svet šalel. Ja nie. Môj starší brat si zaumienil, že bude mať módne sako bez goliera ako slávna liverpoolska štvorica. Rodičia mu ho zohnali, no bratovi sa prestalo páčiť. Tak som ho musel nosiť ja. Toľká hanba prísť ako piatak do školy v saku a možno aj preto som Beatles dlho nemal rád. Neskôr ma to, samozrejme, prešlo. John Lennon na sklonku šesťdesiatych rokov zhodnotil uplynulé obdobie ako „najvýraznejšiu zmenu v myslení ľudstva“. Mal pravdu, lebo udalosťami a zmenou životných postojov také skutočne bolo.

60. roky doma i vo svete

1961 – Šesťdesiate roky sa začali trošku zvláštne. Svet sa naozajstným Berlínskym múrom rozdelil na „dobro a zlo“. Len čo bolo dobro a čo zlo, sme si neboli istí.

1961 – Po pískajúcom Sputniku a psoch vyletel do vesmíru prvý človek. Jurij Gagarin sa stal s y n o nymom úspechu povojnovej vedy.

1962 – V Dallase zastrelili milovaného amerického prezidenta J. F. Kennedyho. Úplne všetci ho asi neobdivovali.

1962 – Československí futbalisti sa po rokoch opäť zviditeľnili a nechýbalo veľa, aby sa v Čile stali majstrami sveta.

1963 – Uskutočnilo sa sčítanie obyvateľstva a bolo nás už neúrekom – 13 745 377.

1964 – Brigitte Bardotovú vyhlásili za najsexi a najkrajšiu ženu na svete. Zrejme netušili, koľko ešte krajších žilo u nás.

1965 – Prvý československý fi lm, i keď koprodukčný, získal Oscara. Obchod na Korze sme chceli vidieť všetci.

1965 – Dunaj ukázal svoju silu a doslova spláchol kus južného Slovenska.

1966 – Veľká vlaková lúpež v Anglicku poskytla námet na nakrútenie mnohých fi lmov a skupina zlodejov sa stala svetoznámou. Najmä ich neskorší útek z väzenia.

1967 – Christian Barnard transplantoval chorému človeku srdce. Bola to nová nádej pre nevyliečiteľne chorých na celom svete.

1968 – Obdivovaná Jacqueline Kennedyová si k priezvisku pridala Onassisová. Jednoducho potrebovala „sponzora“ a zohnala si ho aj napriek odsúdeniu rodiny, do ktorej kedysi patrila.

1968 – Zastrelili ďalšieho Kennedyho – Roberta. Kliatba tejto rodiny pokračovala.

1968 – Věra Čáslavská získala 4 zlaté medaily na OH v Mexiku – pre Dubčeka, Smrkovského, Černíka a Svobodu. Ale prví traja sa už chystali do „úzadia“, tlačení ruskými tankmi.

1968 – Začala sa pohraničná vojna medzi Čínou a ZSSR. Kultúrna revolúcia v najľudnatejšom štáte na svete sa rozhodla vyrovnať s ruským tigrom. Nevyšlo to, Rusi boli silnejší.

1968 – U nás sa začala „vražda“ historického jadra Bratislavy a cez stred tejto vzácnej časti niekdajšieho slávneho mesta začali stavať most a priľahlú komunikáciu.

1969 – My sme sa prechádzali pomedzi tanky a ozbrojené ruské hliadky, Američania sa vydali poprechádzať na Mesiac. Začali sme lepšie chápať, čo je dobro a čo zlo.

Retro – 60. roky: Spomínate si?

Výber pre vás