„Ak mi niekto presvedčivo dokáže, že nesprávne súdim alebo konám, veľmi rád svoj názor zmením; pretože hľadám pravdu, ktorá ešte nikdy nikomu neublížila. Ubližuje si iba ten, kto zotrváva vo svojom klame a nevedomosti.“ Autorom týchto slov je muž, ktorý bezmála dvadsať rokov vládol Rímu ako jeho v poradí šestnásty cisár. Volal sa Marcus Aurelius, narodil sa 26. apríla 121 (čiže práve pred 1895 rokmi)  a prezývali ho Filozof na tróne. Svoje úvahy spísal v jedinom diele, ktoré však nikdy nevydal a našlo sa ako rukopis až v jeho pozostalosti. Nazval ho Ta eis heauton (v slovenskom preklade vyšlo pod názvom Myšlienky k sebe). Pre nás je zaujímavé, že prvú knihu tohto významného diela napísal v období tzv. markomanských vojen, čiže po roku 172,  ako sám uviedol v jej závere - „V krajine Kvádov, nad riekou Granum“. Tým miestom je dnešný región v okolí obce Šarovce v okrese Levice, pri rieke Hron.

Marcus Annius Verus, ako znelo jeho pôvodné meno, pochádzal z váženej rodiny, jeho otec bol prétor. Už v detstve sa začal venovať štúdiu filozofie a rétoriky. Nebolo to však z donútenia, naopak, štúdium ho veľmi bavilo. „Slávna pamiatka môjho otca bola pre mňa pohnútkou k skromnosti a k mužnosti. Svojmu pradedovi som vďačný za to, že som nechodil do verejných učilíšť, ale mal som výborných učiteľov doma, a tiež za poznanie, že sa na takýchto veciach nemá šetriť. Vychovávateľovi zase ďakujem za to, že v aréne nenadŕžam Zeleným ani Modrým, ani nehorlím za zápasníka s okrúhlym alebo podlhovastým štítom, naučil som sa od neho byť trpezlivý pri riešení problémov, spokojný s málom, samostatný pri práci, takisto nevtieravosti v záležitostiach iných a nedôvečivosti k ohováraniu,“ napísal.

Marcus Aurelius bol jedným z obľúbencov cisára Hadriána, ktorého upútal svojimi vlastnosťami a ako veľkého milovníka pravdy ho prezýval Verissimus (Najpravdivejší). Keď Hadrián krátko pred smrťou ustanovil za svojho nástupcu Antonia Pia, podmienkou bolo, že ten si adoptuje Marca Aurelia. Ako sedemnásťročný tak začal žiť v cisárskom paláci. A akým cisár bol neskôr on sám?

Bol to muž so štátnickým rozhľadom, vojvodcovským nadaním, diplomatickým taktom a zmyslom pre povinnosť, tak ho opísal Vojtech Zamarovský. Marcus Aurelius sa moci ujal ako štyridsaťročný. Medzi spoluobčanmi sa pre svoj cnostný spôsob života tešil všeobecnej vážnosti a úcte a stal prvým z rímskych cisárov, ktorý si vybral spoluvládcu. Ním bol najprv vojvodca Lucius Verus a po jeho smrti roku 169 zaujal toto miesto Commodus.

Filozof na tróne vraj prostredie vojenských táborov veľmi neobľuboval, chtiac-nechtiac sa ale sa takýmto životom musel zmieriť. Roku 162 sa napríklad spolu s Luciom Verom vydal na čele svojich vojsk na východ. Partovia totiž prepadli Arméniu, potom vtrhli do Sýrie a ohrozovali aj Kappadokiu. Marcus Aurelius musel s nimi ale uzavrieť mier, pretože v jeho armáde po prekročení Tigridu vypukol mor, ktorý mu spôsobil obrovské straty. Po návrate do Ríma musel ísť na ďalšiu výpravu, do Podunajska. Od polovice šesťdesiatych rokov 2. storočia sa totiž zintenzívnili nájazdy germánskych a iných barbarských kmeňov na túto časť ríše.  „Vojna bola taká hrozná, že sa nikto na nič podobné nepamätal a mnohí ju porovnávali s vojnami púnskymi. Bola o to ťažšia, že v Ríme, Itálii a v provinciách zomrela na mor väčšina ľudí a takme všetky vojenské zbory,“ napísal o dve storočia neskôr dejepisec Eutropius.

Napokon Rimania Markomanov, Kvádov, Sarmatov a ďalšie kmene porazili, to však bolo až po smrti Marca Aurelia, ktorý v posledných rokoch života musel čeliť okrem vojen aj povstaniam. Jedno vypuklo v Egypte, ďalšie v Sýrii, kde sa vzbúril miestodržiteľ Avidius Cassius. Cisár napokon podľahol, rovnako ako veľká časť obyvateľov ríše moru. Skonal v marci roku 180, podľa historikov vo vojenskom tábore Vindobona, teda v dnešnej Viedni.

Filozof na tróne: Marcus Aurelius bol prvý rímsky cisár, ktorý si vybral spoluvládcu

Výber pre vás