Oliver Hardy: Jeho najobľúbenejším jedlom bol kilový steak

Na ich filmoch sa ľudia smejú aj po vyše šesťdesiatich rokoch. Čo sa len v nich tí dvaja navyvádzali hlúpostí a koľko škody dokázali narobiť! Jeden väčší babrák než druhý, hoci ten dobrácky tučko sa vždy tváril, že vie všetko lepšie. Nevedel. Situácia sa zakaždým obrátila proti nemu a kamera mohla zabrať už len bezradný a zároveň nahnevaný výraz v jeho tvári. Bol to jeden z jeho typických znakov. No a viete si tohto muža predstaviť ako armádneho dôstojníka, pred ktorým majú vojaci rešpekt? Alebo ako advokáta, ktorý pred súdom obhajuje nejakého nešťastníka a ten má skončiť za mrežami či, nedajbože, na elektrickom kresle? Nebyť jeho tvrdohlavosti, možno by sa jedným alebo druhým aj stal. Lenže pre Olivera Norvella Hardyho bolo učenie vždy mučenie a odmalička ho to ťahalo na divadelné či kabaretné pódium. Ťažko povedať, po kom zdedil umelecké vlohy. Otec Oliver Hardy, veterán občianskej vojny, ani matka Emily k hudbe ani k divadlu blízko nemali.

Utekal z domu i zo škôl

Norvell, tak chlapca pokrstili, bol jediným dieťaťom, ktoré sa im v manželstve narodilo. Na svet prišiel v januári 1892 v Harleme v americkom štáte Georgii a svojho otca vlastne nikdy nepoznal. Mal totiž iba desať mesiacov, keď zomrel. Krstné meno Oliver začal v dospelosti používať práve ako pamiatku naňho.

Vyrastal s matkou a so staršími súrodencami, ktorých mala z predošlého manželstva. Emily Hardyová sa po smrti manžela presťahovala do Milledgeville, kde začala prevádzkovať malý hotel. Ktovie, možno práve niekto z hostí, medzi ktorými nechýbali ani herci a hudobníci, stal chlapcovou inšpiráciou. Ako osemročný dokonca ušiel domu a krátky čas vystupoval s kočovnou speváckou a divadelnou skupinou.

Mama pre jeho umelecké sklony dlho nemala pochopenie. Poslala ho študovať do internátnej školy, neskôr na vojenskú vysokú školu a napokon chcela, aby študoval na univerzite právo, jej snahy sa však míňali účinkom. Norvellova túžba po hudbe a divadle bola silnejšia a z každej školy ušiel. Nepomohlo ani to, keď mu zaplatila učiteľa spevu v Atlante. Budúci komik namiesto na hodiny chodil do divadla Alcazar, kde vystupoval za honorár 3,5 dolára týždenne.

V osemnástich sa vrátil do Milledgeville, práve v čase, keď tam otvárali prvé kino. Volalo sa Palace Theater a začal v ňom pracovať ako predavač lístkov, premietač a neskôr sa stal aj jeho vedúcim. Práve tam sa bližšie zoznámil s filmom a nový umelecký žáner si ho celkom podmanil. Z titulkov niektorých snímok, ktoré v kine premietal, vyčítal, že ich nakrúcajú v mestečku Jacksonville na Floride. Vybral sa tam, aby skúsil šťastie. Lenže takých ako on bolo veľa a napokon sa vrátil s dlhým nosom. Už však nie do Milledgeville, zakotvil v Atlante, kde sa živil ako spevák. Tam sa zoznámil aj s pianistkou Madelyn Saloshinovou, s ktorou sa v novembri 1913 oženil.

O niekoľko mesiacov zamieril do Jacksonvillu opäť a tentoraz bol úspešnejší. Získal prácu ako herec v spoločnosti Lubin Manufacturing Company a v apríli 1914 sa meno O. N. Hardy prvý raz objavilo vo filmových titulkoch. Zahral si v desaťminútovej groteske, ktorú režíroval Arthur Hotaling a volala sa Outwitting Dad.

Iba jeden z tučkov

Krátkometrážne komédie vtedy vo filmových štúdiách vznikali ako na bežiacom páse a inak to nebolo ani v spoločnosti Lubin. Do konca roku 1914 účinkoval Hardy v asi 40 groteskách, v nasledujúcom roku v 50 atď. Kým pred kamerou vytvoril dvojicu so Stanom Laurelom, mal na svojom konte približne tri stovky nemých filmov (do dnešných čias sa z nich zachovala asi tretina), v ktorých najčastejšie stvárňoval darebákov, veľkých zlých mužov či policajtov. V titulkoch sa okrem mena Oliver N. Hardy, resp. O. N. Hardy, často objavovalo aj Babe Hardy. Prezývku Babe (dieťa) vraj získal od filmového maskéra, ktorý ho takýmto menom častoval vždy, keď mu nanášal púder na tvár.

Spomínané kvantum filmov, v ktorých hral, nevzniklo iba v štúdiu Lubin. Natáčal tiež v New Yorku v spoločnostiach Pathé, Casino a Edison a po návrate na Floridu pracoval v štúdiách Vim a King Bee. Ako nezávislý herec skúšal šťastie aj u niekoľkých producentov v Holly woode. Jeden z najznámejších Gilbert „Broncho Billy“ Anderson mu v roku 1920 dal úlohu v groteske The Lucky Dog. V nej sa Oliver Hardy stretol pred kamerou prvý raz so Stanom Laurelom. Nevytvorili tam však ešte komickú dvojicu. Laurel stvárnil nešťastného mladíka, Hardy zločinca, ktorý ho okradol. Ako rýchlo sa stretli, tak sa aj rozišli, a uplynulo niekoľko rokov, kým sa opäť objavili spolu v jednom filme.

Hardy sa v tom čase rozchádzal aj v súkromí. V roku 1919 ho, údajne pre jeho neveru, opustila manželka a v nasledujúcom roku sa rozviedli. Od novembra 1921 si do papierov mohol opäť písať stav ženatý. Jeho novou životnou partnerkou sa stala herečka Myrtle Reevesová. Spolu si však v žiadnom filme nezahrali. Myrtle totiž účinkovala najmä vo filmových drámach a navyše ako herečka ani veľkú dieru do sveta neurobila.

Oliver síce nakrúcal oveľa viac filmov, no tiež mu nejakú extra slávu nepriniesli. Predstaviteľov tučkov alebo zlých mužov, akých mu režiséri dávali hrať, bolo v brandži viac a hviezdami v tomto smere boli najmä Roscoe „Fatty“ Arbuckle, Eric Campbell či Mack Swain. V roku 1924 však podpísal zmluvu so spoločnosťou Hal Roach Studios, a v tej o niekoľko mesiacov zakotvil aj Stan Laurel. Ten sa síce sprvu snažil uplatniť ako režisér, postupne sa však čoraz častejšie dostával aj pred kameru. Film 45 Minutes from Hollywood bol po piatich rokoch prvý, v ktorom si zahrali Stan Laurel i Oliver Hardy, v žiadnom zábere sa však ešte neobjavili spolu.

Dvaja babráci dobyli svet

Komickú dvojicu vytvorili až v roku 1927 a dá sa povedať, že si ju vyžiadali diváci. Ich spoločné scény vo filmoch Duck Soup, Slipping Wives alebo With Love and Hisses sa totiž stretli s veľkým úspechom. Paradoxne na sklonku nemej éry a tesne pred nástupom zvuku, ktorý mnohých komikov „zabil“, sa tak zrodila jedna z legiend filmovej grotesky.

Populárni boli a sú na celom svete. U nás ich poznáme ako Laurela a Hardyho, v Amerike boli známi ako Stan a Ollie, Nemci im hovorili Dick a Doof, Francúzi Crick a Crock, v krajinách hovoriacich po španielsky ich volali El Gordo a El Flaco, v Taliansku Stanlio a Ollio, v Maďarsku boli Stan a Pan a napríklad v Brazílii Gordo a Magro. Za bezmála štvrťstoročie spolu nakrútili 106 filmov, nemých aj zvukových (niektoré urobili v oboch verziách), krátkometrážnych i celovečerných, viac či menej kvalitných, prepadákov aj úspešných. Do dejín kinematografie sa napríklad zapísal hneď jeden z prvých The Battle of the Century, v ktorej na jednu z najväčších šľahačkových bitiek (vtedy takéto scény veľmi „leteli“) použili viac než 4 000 tort a zákuskov a vyše 50 litrov smotany. V roku 1932 získali aj jediného spoločného Oscara. Bolo to v kategórii krátkometrážnych filmov za snímku The Music Box.

U nás je tento film známy pod názvom Sťahujeme klavír (resp. Laurel a Hardy sťahujú klavír) a je to vlastne nepretržitá séria gagov. Hrdinom stačilo schodisko a klavír, ktorý po ňom mali dostať do domu. Práve na ich nešikovnosti, ale aj fyzickej a charakterovej odlišnosti bol pos tavený humor, ktorým sa preslávili. Väčším babrákom bol na prvý pohľad Laurel. Nikdy nevedel, čo sa patrí, čo ako treba urobiť, a práve Hardy bol ten, kto ho, obrazne povedané, musel vodiť za ručičku. Pritom bol rovnako nešikovný a navyše na svoju starostlivosť zakaždým doplatil. Komédie sa spravidla končili zničením všetkého, čoho sa v nich tí dvaja dotkli. „Svet je plný Laurelov a Hardyov a veľmi často som ich ako chlapec vídal aj v matkinom hoteli. Vždy je jeden hlupák, čo si myslí, že sa mu nič nemôže stať, a chytrák, ktorý je v skutočnosti ešte hlúpejší než ten prvý. Akurát si to neuvedomuje,“ povedal raz Oliver Hardy o tom, kde brali inšpiráciu.

Našiel šťastie

V súkromí bol opakom svojho filmového hrdinu. Úplne bezstarostný človek, zanietený hráč golfu a kariet, ale aj silný fajčiar, výborný kuchár a veľký jedák. To vzhľadom na jeho proporcie (vážil bezmála 140 kíl) ani neprek vapuje a jedlom, ktoré si najradšej doprial, bol vraj 32-uncový (asi 900-gramový) medium steak so zemiakmi vysmaženými na bravčovej masti, k tomu šalát a kanvica kávy. Traduje sa aj historka, ako sa rozhodol, že bude poľovníkom, zabalil to však už po prvej postriežke na jeleňa. Čo sa stalo? Hardy na paroháča vystrelil, zasiahol ho a šiel si pozrieť svoj úlovok. Jeleň však ešte žil a po pohľade do jeho očí sa komik myšlienok na ďalšie poľovačky nadobro zriekol.

Krátko pred svojou päťdesiatkou konečne stretol aj svoje životné šťastie. V roku 1939, dva roky po tom, ako sa rozviedol s Myrtle Reevesovou, stretol o sedemnásť rokov mladšiu Virginiu Lucille Jonesovú. Pracovala ako skriptka vo filmových štúdiách a Oliver sa do nej šialene zamiloval. V marci 1940 sa v Las Vegas zosobášili.

Laurel a Hardy boli v tom období na vrchole slávy, časom však začala krivka úspešnosti ich filmov klesať. Viac to však platilo o Amerike, v Európe sa stále tešili obrovskej popularite. Absolvovali niekoľko úspešných turné po starom kontinente a nakrútili tu aj svoje posledné filmy. Oliver Hardy sa však na filmovom plátne neobjavil iba v spoločnosti svojho komického partnera a priateľa. V období, keď sa Stan Laurel v štúdiu dlho nemohol dohodnúť na novej zmluve, účinkoval v troch filmoch bez neho. Využil aj ponuky svojich kamarátov Johna Wayna a Binga Crosbyho a zahral si vedľajšie úlohy v ich snímkach The Fighting Kentuckian, respektíve Riding High. Posledný film Laurela a Hardyho napokon vznikol v roku 1951. Volal sa Atoll K (u nás je známy ako Laurel a Hardy zdedili ostrov) a kritici ho považujú za ich najhorší.

Babe to pochopí

Existuje však ešte jeden film z roku 1956, v ktorom sa spolu objavili. Má asi tri minúty a nak rútený bol malou kamerou u Stana Laurela doma. Sú to posledné zábery slávnej komickej dvojice a Olivera Hardyho by ste na nich ťažko spoznali. Je nielen zostarnutý, ale aj úplne vychudnutý. Tento domáci film vznikol v období, keď už bol veľmi chorý – mal za sebou infarkt i jednu z mozgových príhod. Stan Laurel dokonca v jednom z listov spomenul, že Hardy mal aj rakovinu. V posledných mesiacoch života sa na radu lekára preorientoval na diétnu stravu a pil iba šťavu z repy. Jediným výsledkom však bolo, že schudol asi 70 kíl. Starala sa oňho manželka, ktorá bola pri ňom aj 7. augusta 1957, keď vo veku 65 rokov zomrel. Bolo to niekoľko dní po ďalšej mŕtvici, po ktorej upadol do kómy a viac sa neprebral.

Na Stana Laurela smrť kamaráta veľmi doľahla, psychicky sa s ňou nedokázal vyrovnať a nešiel ani na jeho pohreb. „Babe to pochopí,“ skonštatoval. Sľub, ktorý svojmu dlhoročnému hereckému partnerovi dal, však dodržal. Hoci mal množstvo ponúk na účinkovanie vo filmoch, bez Olivera Hardyho sa už pred kameru nikdy nepostavil.