Niektorí bez nich nevyjdú na ulicu a je im takmer jedno, či vôbec svieti slnko, je zamračené, alebo dokonca mesiac v splne. Je okolo nich celá veda, ako ich proti slnku používať a aký je správny UV filter.

Ak by ste mali hádať, aký bol ich pôvodný účel, ktovie, či by ste trafili. Samozrejme, už údajne cisár Nero s obľubou sledoval gladiátorské zápasy cez vyleštené zelené smaragdy. Inak to bolo v Číne v 12. storočí, kde ich sudcovia používali pri vypočúvaní svedkov, aby im nebolo vidieť do očí. Aspoň tak to uvádzajú niektoré zdroje.

Slnečné okuliare používajú aj Inuiti, ktorí si ich po stáročia vyrábali z kože alebo zo zvieracích kostí. Samozrejme, že nešlo o nijakú severskú módu, ale o obyčajnú praktickú pomôcku na ochranu zraku pred slnečným žiarením odrážajúcim sa od snehovej pokrývky. Možno ste už niekedy počuli pojem „snežná slepota“. Ak nie, tak v skratke ide o bolestivé poškodenie rohovky ultrafialovým žiarením a postihnutý má problém otvoriť oči. No nemusíte ísť ani na severný pól, snežnú slepotu môžete „dostať“ aj na obyčajnej lyžovačke počas slnečného dňa. Ale vráťme sa k Inuitom. Ich slnečné okuliare mali vyrezaný úzky horizontálny priezor, aby do očí prúdilo čo najmenej žiarenia.

Keď sa presunieme do 18. storočia, zistíme, že anglický optik James Ayscough experimentoval s modrými a zelenými sklami, ktoré mali pacientom pomôcť pri problémoch s videním. Narazil však na dosť podstatný problém: nevedel, ako ich udržať na nose. S tým mu napokon pomohol Edward Scarlett, ktorý vynašiel rámy. Vyrábali ich z kostí, kovu alebo z kože. Slnečné okuliare však vtedy slúžili ako zdravotnícka pomôcka, využívali ich napríklad pri liečbe syfilisu, pri ktorom je jeden z príznakov citlivosť na svetlo. A Napoleon pred egyptskou výpravou prikázal vybaviť každého vojaka tmavými sklami, pretože mnohí z nich trpeli poškodením zraku prudkým slnkom, dôsledkom čoho bol neraz sivý zákal.

Veľký boom však nastal až v roku 1929 a spôsobil ho podnikavý Sam Foster, ktorý predával lacné slnečné okuliare z celuloidu na plážach v New Jersey a ponúkol ich aj reťazcu Woolworth. Keď v roku 1936 vyrobil Edwin H. Land polarizačný filter a jeho firma začala chrliť slnečné okuliare, stali sa hitom. Nosili ich slávne americké filmové hviezdy, hudobníci, politici, jednoducho kto ich nemal, akoby ani nebol. Niektoré osobnosti s nimi tak zrástli, že ich naozaj nosili za každého počasia a zlé jazyky tvrdili, že ich isto majú na nose aj doma. Údajne si vtedy iba 25 percent „nositeľov“ pomocou nich chránilo oči proti slnku. Zvyšok ich mal pre parádu.

Slnečné okuliare zaujali aj armádu a vďaka tomu vznikli špeciálne okuliare pre letcov a tankistov. V päťdesiatych rokoch minulého storočia sa na trh dostali aj okuliare na nočné šoférovanie. Polarizačné okuliare si získali zákazníkov v mnohých krajinách sveta, používajú ich lyžiari, golfisti, cyklisti, bežci, vodiči a, samozrejme, široká verejnosť.

V súčasnosti sú slnečné okuliare úplne bežné. Existujú aj dioptrické slnečné okuliare, tie využívajú ľudia, ktorí nemôžu, alebo nechcú nosiť kontaktné šošovky. Klasické slnečné okuliare okrem svojej pravej funkcie, keď existujú rôzne druhy na všetko možné s UV filtrom, sa stali podstatnou súčasťou módneho priemyslu. Kúpite si ich na trhovisku ako umelohmotnú napodobeninu, alebo pravé značkové, za ktoré môžete minúť aj polovicu mesačného platu, ale budete in.

V každom prípade je pri nich viac ako dôležitý UV filter. Nie sú totiž sklíčka ako sklíčka. Napohľad síce vyzerajú rovnako, aj sa cez ne pozerá rovnako, ale na tie nekvalitné môžete škaredo doplatiť. Ak totiž nemáte nijaké, zornička sa vplyvom slnečného svetla zúži a do očí prenikne menej svetla s UV žiarením. Ak však máte obyčajné slnečné okuliare bez UV filtra, zorničky zostanú roztiahnuté, a preto do oka prenikne viac škodlivého žiarenia. A ak si uvedomíme, že zrakom prijímame až 90 percent informácií zo svojho okolia, rozhodnutie je jasné.

Okuliare chránia zrak storočia: Cisár Nero sa pozeral na gladiátorské zápasy cez poriadny luxus!

Výber pre vás