Jadrový vek odštartovala prvá americká atómová bomba Little Boy, ktorá 6. augusta 1945 usmrtila v japonskej Hirošime vyše 70-tisíc ľudí. Pravda, atómové preteky sa začali skôr. Stála za nimi obava Sovietov i Američanov z toho, že najničivejšiu zbraň v dejinách ľudstva môže ako prvý získať Hitler. Biely dom vyčlenil desiatky miliónov dolárov na založenie supertajných atómových laboratórií v Los Alamos v roku 1942. Stalin dal zelenú atómovému programu po premiére americkej atómovej bomby v Hirošime a Nagasaki. Za šéfa jadrového výskumu menoval svojho osvedčeného kata, hlavu všemocného bezpečnostného aparátu Lavrentija Beriju.

Tajný jadrový program Sovietskeho zväzu dostal kódové označenie ARZAMAS-16. Najlepší sovietski vedci dostali jasné zadanie – do konca roka 1949 zostrojiť a otestovať na skúšobnom polygóne prvú sovietsku atómovú bombu. Strach zo Stalinovej pomsty a jeho neľútostného kata Beriju bol asi najlepším motívom v sovietskych atómových laboratóriách. Prvý prototyp atómovej bomby odpálili Sovieti dokonca v predstihu, v auguste 1949.

Úspech sovietskych jadrových fyzikov nenechal ľahostajným amerického prezidenta Trumana. Strata atómového monopolu USA ho tak vydesila, že okamžite dal pokyn na vývoj hrozivejšej, termonukleárnej vodíkovej bomby. Jej otec jadrový fyzik Edward Teller reportérom BBC priznal, že Američania mali veľký strach z toho, že vodíkovú bombu budú mať prví Sovieti. „Nepracovať na nej by bolo nebezpečné,“ spomínal po rokoch.

Biely dom i americký Kongres boli dosť preľaknutí, keď im spravodajské služby potvrdili, že Igor Kurčatov sa so svojím kolektívom pustil do vývoja vodíkovej bomby. Znepriatelené veľmoci začali nové preteky v zbrojení. Aj keď Sovieti mali spočiatku náskok, americkí vedci v Los Alamos ho rýchlo zlikvidovali a nové kolo zbrojenia vyhrali. Cieľovú pásku týchto pochybných pretekov pretrhli už v roku 1952, keď odpálili prvú termonukleárnu nálož. Sovietskemu zväzu sa to podarilo až o rok neskôr. Stalin a jeho červená kompánia z toho boli na mŕtvicu. Sny o absolútnej moci nad chodom sveta sa im začali rúcať.

Dnes tomu ťažko uveriť, ale v šesťdesiatych rokoch minulého storočia Američania verili, že ZSSR má obrovskú vojenskú prevahu založenú práve na atómovom arzenáli. Predstavy amerických politikov a generálov o sile sovietskych raketových jednotiek boli hrozivé. Prispela k tomu predovšetkým rafinovaná sovietska propaganda.

Sovietsky vodca Nikita Chruščov napríklad v roku 1961 pochválil robotníkov jednej zbrojárskej továrne: „Teraz naozaj vyrábate rakety ako párky!“ Samozrejme, že tieto slová okamžite obleteli celý svet a na Západe naháňali strach. Ako sa neskôr ukázalo, pravda o reálnom pomere síl medzi USA a ZSSR mala celkom inú podobu. Podľa odtajnených dokumentov, ktoré vo svojom seriáli o studenej vojne zverejnil britský rozhlas v roku 1963, mali USA 550 medzikontinentálnych balistických rakiet, Sovietsky zväz iba sto. Na falošné čísla o jadrovej prevahe šírené sovietskou propagandou prišiel za Kennedyho čias jeho minister obrany McNamara. Upokojil vládu, Kongres i občanov slovami, že ničivá sila amerického jadrového arzenálu vysoko prevyšuje silu a možnosti sovietskej armády.

Ako sa zhodujú renomovaní politológovia z Východu i zo Západu, nič nemalo taký vplyv na sovietsko-americké vzťahy ako jadrové zbrane a obava z ich použitia. V Kremli aj v Bielom dome si uvedomovali, že stlačenie povestného červeného tlačidla by s najväčšou pravdepodobnosťou znamenalo koniec civilizácie.

Po Stalinovej smrti na jar 1953 Moskva opustila doktrínu nevyhnutnosti tretej svetovej vojny. Stalin koexistenciu dvoch spoločenských systémov nepripúšťal, východisko videl v tretej svetovej vojne. Nepripúšťal ju síce ani jeho nástupca Chruščov, ale ten na šťastie pre svet bol presvedčený, že komunizmus porazí kapitalizmus v ideologickom boji a hospodárskou súťažou. Zrodil sa nový politický termín – mierová koexistencia. Že bola veľmi krehká, vedel každý súdny človek, nielen politici a generáli.

Generálne štáby sovietskej i americkej armády, NATO i Varšavskej zmluvy, sústavne, horúčkovito pracovali na rôznych variantoch použitia atómových a vodíkových zbraní. Ich scenáre uvažovali o obmedzených úderoch, ale aj o totálnom nasadení. V oboch táboroch používali taktiku nukleárneho vydierania.

Už v roku 1953 americký prezident Eisenhower pohrozil, že ak v kórejskej vojne nepodpíšu znepriatelené strany prímerie, použije atómové zbrane. Hrozba zabrala.

Atómovým vydieraním sa v čase suezskej krízy blysol v komunistickom svete Chruščov. Angličanom a Francúzom pohrozil, že ak nestiahnu svoje vojská z Egypta, použije atómové zbrane. Bol to skôr propagandistický trik ako reálna hrozba, pretože podľa vojenských historikov v tom čase ZSSR nemal takmer žiadne jadrové zastrašovacie zbrane.

Najznámejšie nukleárne vydieranie zrežíroval v októbri 1962 Nikita Chruščov. Zapísalo sa do dejín atómového veku ako kubánska kríza. Celkom nečakane ju vyvolal Sovietsky zväz tajným rozmiestnením svojich jadrových rakiet stredného doletu na Kube. Chruščov tým sledoval jediný cieľ: vyrovnať sa v oblasti jadrových zbraní Američanom. Kubánsky vodca Fidel Castro túto snahu privítal s nadšením. Rakety SS-4 s doletom 1 900 kilometrov by zo 150 kilometrov vzdialenej Kuby hravo zasiahli aj hlavné mesto USA.

Sovietska operácia mala obrovské rozmery. Na Kube umiestnili vyše 43-tisíc vojakov, stovky tankov, lietadiel a 42 rakiet typu SS-4. Chruščov poslal v druhom slede na Kubu aj rakety SS-5, ale tie uviazli v blokáde amerického vojnového námorníctva. Podľa historikov Chruščov chcel postaviť amerického prezidenta Kennedyho pred hotovú vec. Na Kube máme rakety, sú doslova pred vašimi dverami, tak sa, páni, podľa toho aj správajte. Lebo stlačím červený gombík a vyhodím pol Ameriky do vzduchu! Vy máte rakety v Turecku, my na Kube, sily sú vyrovnané...

Svet sa počas trinásť dní trvajúcej kubánskej krízy ocitol na prahu tretej svetovej vojny. Od vypuknutia jadrového šialenstva delili ľudstvo iba hodiny, možno aj minúty. Až tridsať rokov po kubánskej kríze vyšlo najavo, že ZSSR umiestnil na Kube aj deväť taktických rakiet typu Frog. Podľa svedectva generála Anatolija Griblova pokyn na ich odpálenie nemusel prísť z Kremľa. Právomoc odpáliť tieto rakety na USA mal sovietsky veliteľ na kubánskej raketovej základni. Súdny deň bol bližšie, ako si ktokoľvek uvedomoval. Po vyhlásení námornej blokády Kuby dostali sovietske vojská na súši aj na mori rozkaz, že môžu v prípade otvoreného konfl iktu s Američanmi použiť konvenčné zbrane. Našťastie, jadrové zbrane im Moskva zakázala.

Po horúčkovitej výmene listov medzi Kennedym a Chruščovom sa sovietsky vodca rozhodol stiahnuť rakety z Kuby. Kennedy na odplatu prisľúbil, že USA po zažehnaní krízy odvezú svoje rakety Jupiter z Turecka. Kým svet si vydýchol, Fidel Castro tento ústup Sovietskeho zväzu znášal veľmi ťažko. Považoval za veľkú urážku, že o stiahnutí rakiet z jeho ostrova sa s ním Chruščov vôbec neradil. Z tejto potupy sa vraj nevedel dlho spamätať. Demontáž rakiet na Kube pokladal Castro za zradu. Keď ho prišiel z Moskvy upokojiť Anastas Mikojan, tri dni s ním neprehovoril. Medzitým sovietskemu ministrovi zomrela manželka, ale pre starosti so zaťatým Castrom jej nešiel ani na pohreb.

Historici sa zhodujú v tom, že svet sa ozaj už niekoľkokrát vyhol atómovej skaze v poslednej chvíli. Hovoria nielen o kubánskej kríze, ale aj o dvoch berlínskych krízach v rokoch 1958 a 1961 a vojnových konfliktoch na Blízkom východe v rokoch 1967 a 1973.

Keď sa pred štvrťstoročím rozpadol socialistický tábor, padol Berlínsky múr a rozpadol sa Sovietsky zväz, ľudstvo si myslelo, že hrozba novej studenej vojny a jadrového konfliktu medzi Východom a Západom je raz a navždy zažehnaná. No bol to omyl.

Po udalostiach na kyjevskom Majdane a po anexii Krymu sa svet opäť ocitol v novej studenej vojne. A od tej k jadrovému konfliktu nemusí viesť dlhá cesta. Ruský prezident Vladimir Putin pred dvoma týždňami v Jalte bez okolkov vyhlásil, že chce v arzenáli ruskej armády zbrane, aké nemá nikto na svete! Jasné posolstvo svetu o tom, že Putin už hľadá pre zbrojárske firmy dvadsať biliónov rubľov, ktoré by z neho urobili najsilnejšieho a najobávanejšieho muža 21. storočia. Pred jeho vojenskou silou sa má triasť od strachu už nielen Doneck, Ukrajina, ale aj Európska únia, Amerika a NATO. Putinov plán má jasné kontúry: „Rusko musí mať zbrane, akými žiadny iný štát nedisponuje, o akých ostatný svet nemá potuchy. Ešte našich partnerov potešíme...“ oznámil z Krymu s neskrývaným potešením a iróniou. O tom, že sa práve začali odratávať prvé dni novej studenej vojny a zrejme aj nové kolo nukleárnych pretekov, asi už nemožno pochybovať. Časy pokoja zbraní sa nám akosi rýchlo pominuli. A história nukleárneho vydierania sa začína opakovať.

Nová studená vojna: Bude sa opakovať história nukleárneho vydierania?

Výber pre vás