Vladimír Kampf

Asi tu nežila, asi sa to tu ani nestalo, napriek tomu do dvora domu Kapuletovcov, Júliiných rodičov, prúdia davy. Keď sa pocestný dočká v rade, vo dvore môže siahnuť na prsia Júliinej sochy a zaradiť sa do ďalšieho radu do domu. Cestou treba, samozrejme, zaplatiť. Potom sa dá užiť si chvíľočku na vymyslenom Júliinom balkóne. Nejaké dlhšie užívanie si pohľadu zhora personál netoleruje. Porozhliadnuť sa, zasniť a po polminúte odchod. Vnútri už čakajú ďalší. Kto raz z balkóna odíde, vrátiť sa nemôže. Jedine, že by zasa zaplatil vstupné. Vedie z neho jednosmerná cesta. Mimochodom, v&nbsp;čase, keď sme boli súčasťou rakúsko-uhorskej monarchie, bola Verona päť desaťročí aj naša. Vtedy boli naše aj Benátky. Súčasťou Talianska je Verona od roku 1866.

William Shakespeare urobil z Romea a Júlie divadelnú veršovanú tragédiu s piatimi dejstvami, v ktorej sa rýmy striedajú. Jeden má svojho nasledovníka až po druhom. Hovorí sa tomu rýmovanie ABAB. Rodiny dvoch zaľúbených ľudkov brojili proti sebe, nikto už ani nevedel, kedy sa ich nenávisť začala. Mladí zaľúbenci sa rozhodli zobrať sa. Museli pri tom prekonávať veľa prekážok, čo dodalo deju dynamiku. Postavy pretkané citmi. Rozum často akoby bol kdesi mimo. Tragédia vyvrcholila, keď si hrdinovia siahli na život. Fakt, skvelý divadelný kus, lenže… Nielenže balkón je vymyslený, ale ani so samotným príbehom neprišiel ako prvý Shakespeare. Romeo a&nbsp;Júlia sa stali najromantickejším klenotom svetového písomníctva.

Tragédia sa údajne odohrala pred siedmimi storočiami. Ale prvý raz ju pravdepodobne preslávil taliansky spisovateľ a&nbsp;historik Luigi Da Porto v&nbsp;renesančnej poviedke Novonájdený príbeh dvoch vznešených milencov. Nazval ich Romeo a&nbsp;Júlia. Poviedka vyšla až po jeho smrti v roku 1529. Novonájdený v&nbsp;názve znamená, že ho musel niekde nájsť… Je možné, že príbeh, ktorý spísal, sa naozaj odohral v&nbsp;jeho rodnej Vicenze, necelých 60 kilometrov západne od Verony, alebo sa nechal inšpirovať rozprávkou od Masuccia Salernitana s&nbsp;názvom Mariotto e Ganozza. A&nbsp;možno je v&nbsp;tom skrytý aj Portov príbeh nešťastnej lásky k&nbsp;mladučkej dievčinke a&nbsp;neprajnosti rodičov. Presne to už dnes nevie nikto.

Aby to bolo ešte komplikovanejšie, všetky tieto diela možno čerpali z&nbsp;príbehu o&nbsp;Pýramovi a&nbsp;Thisbé, ďalšej dvojice nešťastných milencov z&nbsp;Ovídiových Metamorfóz. Pýramos a&nbsp;Thisbé žili vedľa seba už v&nbsp;starovekom Babylone. Ich rodičia im zakázali stretávať sa pre rodinné zvady. Podarilo sa im komunikovať cez štrbiny v&nbsp;stene medzi rodinnými statkami. Aj ďalšie pokračovanie príbehu má veľa spoločného s&nbsp;príbehom z&nbsp;Verony.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Shakespeare rozhodne nie je ani len duchovným otcom nešťastného páru. Hneď po návrate z&nbsp;Verony som bežal za naším najváženejším znalcom Shakespeara, básnikom, spisovateľom, prekladateľom, divadelným autorom, dramatikom Ľubomírom Feldekom. Ľubo nezabudol priniesť svoj preklad a&nbsp;prebásnenie Williamovho diela.

„Písomných predkov Romea a&nbsp;Júlie bolo predsa ešte viac,“ poučil ma. „V prvých príbehoch však často chýba postava dojky, ktorá je veľmi zaujímavá a majú ju radi diváci aj herečky. Vo svojej poviedke ju mal pred Shakespearom Matteo Bandello. Keď som prišiel ako študent do Bratislavy, hrala ju skvelá Hana Meličková a Júliu hrala mladá Mária Kráľovičová. Pamätám si scénu, ako prišla dojka od Romea so správou a Kráľovičová ako Júlia sa spýtala: Čo to šemotíš, dojka? Až do tej chvíle som ani len netušil, že existuje také slovo. Šemotíš isto Shakespeare nepoznal, ale poznal dielo s dojkou.“&nbsp;(Krátky slovník slovenského jazyka: Šemotiť, zried. šemoniť, nedok. expr., nezrozumiteľne hovoriť, šomrať, hundrať: pery, ústa š-ia; š. hlúposti, š. s&nbsp;plnými ústami.)

Shakespearova hra hier sa volá Hamlet, podľa Ľuba to pokojne môžeme povedať aj o&nbsp;Romeovi a&nbsp;Júlii. Je to rovnako slávna hra a&nbsp;na dnešok viac telenovelová. „Inak to, že Shakespeare písal hry podľa toho, čo už kdesi čítal alebo sa to kdesi stratilo, nie je nič mimoriadne. Dokonca aj sám majster pera má možno jednu stratenú hru, ktorú spomína práve spisovateľ Matteo Bandello. Pri každej jeho hre nájdeme nejakého predchodcu či staršiu verziu. Možno sú dve-tri, ktoré nemajú ani trochu známeho predchodcu. V&nbsp;Shakespearovej hlave vznikol napríklad Sen noci svätojánskej,“ vysvetľuje. Dodnes je to tak. Autorstvo a&nbsp;sláva zvyčajne nepripadajú tomu, kto niečo napísal prvý, ale tomu, kto to napísal najlepšie. „A&nbsp;to bol určite Shakespeare,“ zdôrazňuje Ľubo.

Keď sa Feldek zaoberal Romeom a Júliou, sledoval aj ďalšie dramaturgické osudy príbehu. „Hrávajú ho v rôznych adaptáciách prispôsobených rôznym moderným situáciám. Mali v nich už okrem rodín konflikty rasy, národy… Nech s tým dielom urobí, kto chce, čo chce, stále je najlepší pôvodný Shakespeare. My vlastne ani netušíme, prečo sa Montekovci a Kapuletovci nenávidia. Ďalšie adaptácie do deja vkladajú čosi zrozumiteľné a jasné. Montekovci a Kapuletovci sú z jedného mesta, jednej rasy, jednej národnosti… Shakespeare sa zaoberá čímsi nevysvetliteľným.&nbsp; Nenávisť sme možno zdedili po zvieratách alebo to je nejaký Boží zásah, aby sa niektorí nenávideli bezdôvodne. Môže nás k tomu motivovať bohatstvo, závisť, chudoba… Inak, takáto bezdôvodná nenávisť sa vyskytuje aj v rozprávkach medzi bratmi, ktorí sa nemajú prečo nenávidieť. Aktualizácie Shakespearových diel mu preto niekedy zrozumiteľnosťou uberajú na čare.“

Ľubomír Feldek sa s&nbsp;veršom či metaforou netrápi. Prekladá verne a&nbsp;zároveň uvoľnene. „Dá sa to a&nbsp;viem to. Cítim sa divadelníkom, priatelím sa s&nbsp;hercami. Pri preklade si texty hovorím nahlas, akoby som si sám pre seba doma hral. Dôležité pre mňa je, aby text išiel do úst hercovi a&nbsp;do ucha divákovi. To je úloha pre prekladateľa, a&nbsp;ak to vie urobiť bez násilia na origináli, tak v&nbsp;tom nie je problém.“

V&nbsp;jeho prekladoch sa každý môže spoľahnúť, že číta originál Shakespeara. „Prekladám ho nahlas, tým, ktorí ho budú nahlas prednášať, a tým, ktorí ho budú nahlas počúvať. Rešpektujem pri tom aj čas, ktorý má čitateľ. Ten sa môže pokojne vrátiť k tomu, pri čom trebárs zaspal. Usilujem sa, aby to, čo robím, bolo zrozumiteľné aj s tou záhadnou nezrozumiteľnosťou.“&nbsp;Ľubo preložil polovicu z&nbsp;36&nbsp;Shakespearových diel, ku ktorým neskôr pribudli ďalšie dve a&nbsp;neskôr ešte jedno. Dokopy ich je 39. Pri tom vraj aj zostane. „Som už starý a&nbsp;musím si upratať písomnosti. Nakoniec, Shake­speare ma neprekladá, prečo by som s&nbsp;ním ja mal strácať čas?“ pýta sa s&nbsp;úsmevom. „Neboj, ešte neodchádzam. Keď hovorím, že si musím upratať, mám na mysli svoj naozaj veľký neporiadok,“ ubezpečil.

Shakespeare vraj cítil čas. „Ne­uvedomujeme si, že hra v&nbsp;divadle sa takmer kryje s&nbsp;časom, ktorý je človek v&nbsp;divadle. To som trochu prehnal. V&nbsp;skutočnosti to nie je celkom tak. Veď celý príbeh Romea a&nbsp;Júlie sa akoby v&nbsp;reálnom svete udeje za tri a&nbsp;pol dňa. Začína sa to ich stretnutím a&nbsp;skončí sa smrťou. V&nbsp;divadle nikto necíti, že to je len kondenzovaný čas.“

Shakespeare bol veľký majster ovládania psychologického času, ktorý dotvára použitím vhodných slov. „Žasnem nad tým, ako jeho hry prežili dodnes. Veď nežil v&nbsp;období, ktoré žičilo ich písaniu. Ľudia mali kopu iných starostí. Ani písanie brkom nebolo jednoduché a&nbsp;honorár možno žiadny. Renesancia bola krásna a&nbsp;krutá súčasne. Shake­speare za svoj život mohol vidieť zopár desiatok verejných popráv. Nebolo to zasa až také idylické obdobie. Umenie si čas nevyberá, ale keď vzniká, je to úžasné.“

Vo Verone je na Romeovi a&nbsp;Júlii postavený kus turistického priemyslu napriek tomu, že to je celé fejk. Prečo my také nemáme? Veď zaklamať a&nbsp;vytvoriť ilúziu vieme… „Hádam na tom nie sme až tak zle. Ani Bratislava v&nbsp;minulosti nebola až taká márna. Žil tu Kempelen, ktorý nielenže vyrobil šachový automat, ale dokázal priviesť vodu na hrad. Bol tu aj Andersen. V&nbsp;dvoch rozprávkach spomína Bratislavu, a&nbsp;to tu len na dve hodiny vystúpil z&nbsp;lode z&nbsp;Istanbulu do Viedne. Nejaké malé dievčatko mu na ulici podalo kvet a&nbsp;to v&nbsp;ňom zostalo a&nbsp;inšpirovalo ho to. Toto mesto vždy ležalo na hranici kultúr a&nbsp;aj tie hrozné veci, ktoré sa v&nbsp;jeho dejinách odohrávali, ho posunuli o&nbsp;kus vyššie. Keby napríklad nebolo Osmanskej ríše, tak tu mnoho vecí nemáme a&nbsp;ani Mária Terézia by nebola až tak naša. Myslím si, že sa nemáme na čo sťažovať... Len ten Čumil by sa mal volať pekne po slovensky – Zizoň,“ zamyslel sa.