Vladimír Kampf

Podľa hlásenia košickej obchodnej komory bolo v&nbsp;roku 1893 v&nbsp;Nižnom Medzeve v&nbsp;prevádzke 109 hámrov so 198 ohniskami. V&nbsp;poslednej tretine 19. storočia v nich kováči vyrábali päťsto druhov rýľov, motýk a&nbsp;lopát, ktoré obchodníci vyvážali až do zámoria. Hámre tu stáli vďaka výborným podmienkam. Slovenské rudohorie je bohaté na železnú rudu, dookola sú lesy a&nbsp;je tu aj dostatok vody. Ideálne podmienky na spracovanie železnej rudy a&nbsp;výrobu železných predmetov priniesli do kraja buchot obrovských kladív.
„Slovo hámor pochádza z&nbsp;nemeckého slova hammer označujúceho kladivo. U&nbsp;nás neznamenalo len kladivo, ale celé dielne, v&nbsp;ktorých veľké železné kladivá na vodný pohon spracovávali železo, meď, cín alebo iné kovy,“ vysvetľuje Dagmar Lobodová, vedúca oddelenia hutníctva Slovenského technického múzea v&nbsp;Košiciach, ktorému technická pamiatka hámor v&nbsp;Medzeve patrí.

<h3>Najlepší odborníci</h3>
Medzevskí kováči vyrábali v&nbsp;hámroch motyky, rýle, lopaty, sekery, kosy, klince a&nbsp;podkovy, ktorými zásobovali celé Uhorsko a&nbsp;ďalšie krajiny. „Tunajší kováči boli uznávaní ako najlepší nástrojárski kováči široko-ďaleko. Boli známi aj ako osvedčení odborníci pri výstavbe vodných nádrží,“ hovorí Dagmar Lobodová.
Medzevské hámre stavali takmer rovnako. Ich vnútorné a&nbsp;vonkajšie zariadenie sa líšilo iba počtom kladív. Najrozšírenejšie boli jednokladivové dvojohniskové. Najstaršia listina o&nbsp;hámroch v&nbsp;Nižnom Medzeve pochádza z&nbsp;roku 1376. Jasovský prepošt v&nbsp;nej ponúka medzevskému poddanému Eliášovi Tegnágolovi tri miesta na rieke Bodve, kde si môže postaviť hámre…
„V&nbsp;období prvej Československej republiky v roku 1933 bolo v&nbsp;Medzeve v&nbsp;prevádzke 95 hámrov. Ich počet postupne klesal. V&nbsp;roku 1960 kuli príležitostne len v&nbsp;štyroch-piatich. Hámornícka výroba v&nbsp;Medzeve pretrvala do 60. rokov minulého storočia, keď túto špeciálnu maloželeziarsku výrobu vystriedala moderná priemyselná výroba,“ dodáva vedúca oddelenia hutníctva Slovenského technického múzea.
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Dve vyhne</h3>
V&nbsp;čase najväčšej slávy a&nbsp;potreby hámrov v&nbsp;ňom kováči pracovali veľmi tvrdo. Začínali o&nbsp;tretej ráno a&nbsp;nezastavili sa do štvrtej popoludní. Pracovali šesť dní v&nbsp;týždni okrem pondelka. Výrobky predávali najmä na jarmokoch a&nbsp;obchodníkom. V&nbsp;hámroch nerobili zvyčajne len v&nbsp;zimných mesiacoch do začiatku marca a&nbsp;cez horúce letá. Nepracovali ani počas sucha a&nbsp;nedostatku vody. Vtedy čistili tajchy a&nbsp;prívody vody.
Obyvatelia Medzeva sa svojej driny len tak ľahko nevzdávali. Hámre zvyčajne ležali v&nbsp;odľahlých údoliach, aby nerušili a&nbsp;nesmrdeli v&nbsp;obývaných oblastiach. Deti nosili otcom jedlo a&nbsp;pomáhali pri práci nosením dreveného uhlia zo skladu alebo pri ohni. Hámorníctvo sa v&nbsp;rodinách dedilo po generáciách. O&nbsp;remeslo sa starali vždy dvaja najstarší synovia, pretože v&nbsp;hámri boli zvyčajne dve vyhne, teda dve pracovné miesta. Ďalší sa museli uspokojiť s&nbsp;funkciou pomocníka.
Za socializmu to bolo s&nbsp;hámrami z&nbsp;roka na rok horšie, ale niektoré pracovali ďalej. Znárodniť ich nebolo zaujímavé. Potrebovali ich ľudia, ktorí používali nástroje na poliach. Hámre prevádzkovali aj komunálne služby. Boli zabehnuté a&nbsp;kováči zruční. Dokázali produkovať aj pre menšie firmy. Medzevský hámor v&nbsp;domovej zástavbe kúpilo múzeum od rodiny Tischlerovcov v&nbsp;roku 1967.
Mimochodom, hámor uprostred Medzeva nie je ten, do ktorého vodil prezident Rudolf Schuster významné svetové návštevy vrátane európskej šľachty. Chodievali do obecného hámra v&nbsp;mestskej časti Šugov. Je kompletne zrekonštruovaný a&nbsp;funkčný. Žiaľ, kováč, ktorý v&nbsp;ňom predvádzal práce, zomrel. Je to jediný hámor v&nbsp;takom stave ako kedysi. Zostal mu tajch a&nbsp;prívod vody, ktoré už hámru Slovenského technického múzea v&nbsp;Košiciach chýbajú. Potok, ktorý vtekal do vodnej nádrže, ľudia v&nbsp;časoch socializmu zastavali. Už ho niet.