Podľa hlásenia košickej obchodnej komory bolo v roku 1893 v Nižnom Medzeve v prevádzke 109 hámrov so 198 ohniskami. V poslednej tretine 19. storočia v nich kováči vyrábali päťsto druhov rýľov, motýk a lopát, ktoré obchodníci vyvážali až do zámoria. Hámre tu stáli vďaka výborným podmienkam. Slovenské rudohorie je bohaté na železnú rudu, dookola sú lesy a je tu aj dostatok vody. Ideálne podmienky na spracovanie železnej rudy a výrobu železných predmetov priniesli do kraja buchot obrovských kladív.

„Slovo hámor pochádza z nemeckého slova hammer označujúceho kladivo. U nás neznamenalo len kladivo, ale celé dielne, v ktorých veľké železné kladivá na vodný pohon spracovávali železo, meď, cín alebo iné kovy,“ vysvetľuje Dagmar Lobodová, vedúca oddelenia hutníctva Slovenského technického múzea v Košiciach, ktorému technická pamiatka hámor v Medzeve patrí.

Najlepší odborníci

Medzevskí kováči vyrábali v hámroch motyky, rýle, lopaty, sekery, kosy, klince a podkovy, ktorými zásobovali celé Uhorsko a ďalšie krajiny. „Tunajší kováči boli uznávaní ako najlepší nástrojárski kováči široko-ďaleko. Boli známi aj ako osvedčení odborníci pri výstavbe vodných nádrží,“ hovorí Dagmar Lobodová.

Medzevské hámre stavali takmer rovnako. Ich vnútorné a vonkajšie zariadenie sa líšilo iba počtom kladív. Najrozšírenejšie boli jednokladivové dvojohniskové. Najstaršia listina o hámroch v Nižnom Medzeve pochádza z roku 1376. Jasovský prepošt v nej ponúka medzevskému poddanému Eliášovi Tegnágolovi tri miesta na rieke Bodve, kde si môže postaviť hámre…

„V období prvej Československej republiky v roku 1933 bolo v Medzeve v prevádzke 95 hámrov. Ich počet postupne klesal. V roku 1960 kuli príležitostne len v štyroch-piatich. Hámornícka výroba v Medzeve pretrvala do 60. rokov minulého storočia, keď túto špeciálnu maloželeziarsku výrobu vystriedala moderná priemyselná výroba,“ dodáva vedúca oddelenia hutníctva Slovenského technického múzea.

Pokračovanie na ďalšej strane...