Spomienky Aniny Botošovej na svojho otca sú dodnes živé. „Hrdšieho človeka, ako bol môj otec, nepoznám. Neľutoval, že zostal žiť na Slovensku,“ prezradila na úvod hudobníkova dcéra. A ponúk na odchod mal počas svojej vyše 50-ročnej kariéry dosť.

Jednu dostal aj od slávneho trubkára a speváka Louisa Armstronga. Stalo sa to na zájazde do Ameriky. Ľudový orchester s primášom Jánom Berkym-Mrenicom starším mal svoje posledné vystúpenie v New Yorku a zožal opäť obrovský úspech.

Keď si Američania mysleli, že už nemôžu počuť nič temperamentnejšie ako vrchárske melódie zo Slovenska, primáš s orchestrom zahrali zmes ohnivých čardášov a rómskych piesní. Publikum sa dostalo do varu, vy­tlieskali a vydupali si 6 prídavkov.

Po koncerte oslovil Jána Berkyho jeho známy, slovenský emigrant žijúci v Amerike. Pozval ho na koncert do vychýreného newyorského džezového klubu, že pre neho ako muzikanta to bude nezabudnuteľný zážitok.

Hoci bol unavený po vlastnom vystúpení, neváhal ani chvíľu. To ešte netušil, že na práve dohranom koncerte slovenských ľudových umelcov bola aj svetová džezová hviezda a pozvanie je od nej. Klub bol plný.

Známy viedol Jána Berkyho k stolíku pri pódiu. Keď sa usadili, bodový reflektor zamieril k dverám a cez celú sálu sprevádzal impozantného Louisa Armstronga až k stolíku, pri ktorom sedel náš umelec.

Zdvihol ruku smerom k Jánovi a typickým zachrípnutým hlasom ho predstavil publiku: „John from Slovakia!“ Potom ho chytil za rameno a viedol na pódium. Tam si spolu zahrali melódiu z muzikálu My Fair Lady, pri ktorej Ján Berky predviedol vlastnú džezovú husľovú improvizáciu.

Nasledovalo sólo nášho huslistu a ďalšie skladby, pri ktorých sa veľký džezový mág prispôsoboval jeho hre. Publikum bolo v tranze – stálo, mohutne tlieskalo, a keď obaja zrýchlili tempo pri cigánskych a vrchárskych piesňach, to už rozbíjalo stoličky.

A v šatni po skončení vystúpenia prišla od Armstronga ponuka – ročný angažmán v džezovom klube a honorár, z ktorého sa točí hlava. Na veľký údiv hviezdneho džezmena ju Ján Berky odmietol. Nevedel si predstaviť, že by opustil rodinu, priateľov hudobníkov, Slovensko. Vysvetľoval mu, že rodičia majú byť pri svojich deťoch, že ich nevymení za nijaké bohatstvo a rodnú Očovú za žiadnu luxusnú americkú ulicu.

Louis Armstrong so záujmom počúval, potom s vážnou tvárou povedal: „Neviem, či som doteraz stretol človeka, ktorý by odmietol takúto lákavú ponuku, veľa peňazí a dal prednosť rodine. O to viac si vás vážim.“

Málo sa tiež vie, že na jednom turné robil Ján Berky so svojím ľudovým orchestrom predskokana vtedy ešte nie veľmi známej skupine ABBA. Ján Berky nebol nadšený, „aby mi tam hrala nejaká baba“. Ale Abbu potom počúval rád, ich piesne boli podľa neho ľúbivé a rozumel im každý.

Manželom Berkyovcom sa Janko narodil ako tretie z piatich detí 11. mája 1939 v Očovej. Bývali v malom drevenom dome, a ako neraz v dospelosti spomínal, vyrastal v biednych podmienkach. Keď nebolo čo na večeru, maminka uložila deti do postele a pred spaním im spievala. Bola nežná, láskavá, neustále sa usmievala, nevedela sa nahnevať a mala nádherný hlas.

Aj otec bol dobrý huslista, no hudobný talent zdedil malý Janko zrejme po mame. Dlho si ju však neužil. Mal 5 rokov, keď ju 3 dni pred skončením 2. svetovej vojny zastrelil jeden zo susedov. Neúmyselne.

Mal pušku po vojakovi, ktorý zahynul, na dvore si ju obzeral a neopatrne sa dotkol kohútika práve vo chvíli, keď z domu vychádzala suseda, mama 5 detí. Stála vo dverách, keď si ju našla smrť. Zostala ležať v kaluži krvi a z drobizgu sa stali polosiroty.

Janko mal túto scénu pred očami po celý život. Preto keď si ako dospelý postavil naproti rodičovskej drevenici dom, ten ich pôvodný dal zbúrať. Potreboval sa aspoň takto zbaviť spomienok na smrť milovanej mamy, ktorej s dvomi vareškami predvádzal hru na husliach a ona mu pritom spievala, učila ho piesne a všetkým deťom dávala veľa lásky.

Po jej smrti sa v dome začali striedať macochy. Bolo ich deväť, každá po krátkom čase odišla, pretože otec mal zásady, z ktorých nepopustil – uprataný dom, deti v čistom, navarené. Starať sa o domácnosť a päť detí k tomu teda nebolo ľahké.

Ani jedna neodišla s prázdnymi rukami, z chudobnej domácnosti uchmatla, čo mohla – hrniec, misky, varechy, dokonca i psa. Až desiata zostala. A s ňou i jej tri deti. Zabezpečiť desaťčlennú rodinu bolo náročné. Hoci otec slušne zarábal, nestačilo to.

Janko mal 7 rokov, keď s ním každú nedeľu a vo sviatočné dni hrával pod oknami bohatých gazdov. Ušla sa im výslužka a niekde i peniaze. Chodili i na zábavy a svadby a takto si prilepšovali. Aj k svojim prvým husličkám prišiel vďaka hraniu. Dostal ich od jednej vdovy ako odmenu za hru. Často na nich hrával spolužiakom a učiteľom v škole, za čo si vždy vyslúžil chválu.

Jeho snom bola hudba a nič len hudba. Nesmierne ju túžil študovať aj po skončení základnej školy. Dobre sa učil, tak prečo nie. Prihlásil sa na štátne konzervatórium do Bratislavy, spravil prijímacie i talentové skúšky a do školy ho prijali. No nastal problém: doma nemali peniaze na jeho štúdium.

Z konzervatória zišlo a Janko Berky sa šiel učiť za zámočníka do Partizánskeho. Učenie mu šlo i tam, k železu mal blízko, len majster, ktorý si ho obľúbil, mu radšej dával ľahšiu prácu: „Dávaj si pozor na prsty, Janko, tie budú mať veľkú cenu.“

Nebol ďaleko od pravdy. Už na učilišti Janko založil kapelu a so spolužiakmi ich pozývali hrávať na rôzne zábavy. No keď sa blížili sviatky alebo čas prázdnin, zosmutnel. Študenti šli domov, len on tam chodil veľmi málo. Bolo ich v chalupe veľa, a keby prišiel ešte i on, pribudol by ďalší hladný krk. Tak radšej ostal v učilišti.

Dal si však sľub, že jeho deti toto nesmú zažiť a domov sa budú vracať rady. „Aj tak bolo,“ hovorí dcéra Anina.

„Bol najlepší otec na svete, kamarát, spovedník, mal veľkú, otvorenú náruč, do ktorej sme sa vošli nielen my, ale ešte mnoho ďalších. Nikdy nekričal, snažil sa všetko vysvetliť. O emóciách som viac povedala ockovi ako mame. Tá bola prísnejšia než on, držala pokope celú rodinu. Rodičia nemávali tichú domácnosť. Ak si aj vymenili názory, nikdy nie pred nami deťmi, ale za zatvorenými dverami. A potichu. Maminku veľmi miloval. Často ju spontánne pobozkal, držali sa za ruky, bol medzi nimi krásny cit.“

Aby sa svojim deťom ešte viac priblížil, prečítal si ich obľúbené knižky a potom sa o nich spolu rozprávali. Sám miloval literatúru, mal rád Gorkého a Čechova, ich poviedky sa učil naspamäť.

Trval na vzdelaní svojich troch detí – Aniny, Jána i Evy. Často im prízvukoval, že zo dňa na deň môžu schudobnieť, no bohatstvo, ktoré budú mať v hlave, im nikto nezoberie.

Dievčinu s mandľovými očami a krásnymi dlhými vlasmi spoznal Janko vo Zvolenskej Slatine, kam chodieval často za svojím bratrancom Rinaldom Oláhom, neskôr vynikajúcim primášom ľudovej hudby SĽUK-u.

Bola to Evka Gergeľová, dievča z dobrej rodiny, dcéra skvelého huslistu a vyhľadávaného výrobcu husieľ a viol. Bratranec i Evka chodili do hudobnej školy vo Zvolene a Janko ich často sprevádzal. Evka si tam zdokonaľovala svoj výnimočný hlas a hru na husliach.

Keď odrástli z detských rokov, kamarátstvo postupne prerástlo do lásky. To už Janko chodil do učňovky v Partizánskom a po troch rokoch dostal výučný list. Evka v tom čase pôsobila v Brne ako zborová speváčka v známom orchestri BROLN pod vedením vynikajúceho hudobníka a dirigenta Gustava Broma.

Janko po vyučení uspel na konkurze do ľudového orchestra SĽUK-u a diaľkovo začal študovať hru na husliach na konzervatóriu u profesora Albína Vrteľa. Pre mimoriadny talent a vynikajúci hudobný sluch ukončil konzervatórium o dva roky skôr než jeho spolužiaci. Hovorilo sa o ňom ako o druhom Paganinim.

Po skončení školy si s Evkou povedali áno a jeho láska mala rovnako pôsobiť v SĽUK-u ako speváčka. No na svet sa hlásil prvý potomok – dcéra Anina, ktorej výchova dostala prednosť pred maminou kariérou. Tá počas materskej dovolenky úspešne vyštudovala strednú zdravotnú školu a takmer celý život pracovala ako zdravotná sestra v detských jasliach.

Ale spievať neprestala, spievala s manželom aj s Rinaldom Oláhom, s ktorým naspievala zabudnuté rómske piesne. Ako zboristka účinkovala s Janou Kocianovou na úspešnom CD Káli Rosita. No svoje sily upla najmä na rodinu, výchovu detí a hlavne jej zásluhou sa v rodine vytvorili silné putá a obrovská súdržnosť.

Ján Berky-Mrenica mal zázemie, mal sa konečne kam vracať zo zahraničných turné. S husľami precestoval vyše 50 krajín, koncertoval v Kanade, päťkrát v USA, v Austrálii, Japonsku, Číne, Indii, po celej Európe... V SĽUK-u pôsobil ako koncertný majster vyše 30 rokov, v roku 1994 založil ľudový orchester Diabolské husle.

Všade, kam počas svojej kariéry zavítal, zanechal fascinované publikum, ovácie nemali konca, úspech, úspech, samý úspech. Ten si vyžiadal i svoju daň – prenasledovala ho ŠtB. Málokto však o tom vedel.

K tomuto obdobiu sa vracia dcéra Anina: „V jednu sobotu ráno u nás zazvonili páni v sivých kabátoch a odviedli otca. Vrátil sa až v nedeľu nadránom. Potom nastalo pracovné vákuum – otec nemohol vystupovať so SĽUK-om v zahraničí, nedostával odmeny, aj koncertov bolo zrazu menej.“

A páni v kabátoch si poňho začali častejšie chodiť už nie domov, ale do rusovského kaštieľa. Nikomu o tom nerozprával, len doma utrúsil, keď mali oňho strach, že sa to dá vydržať. Trvalo to niekoľko rokov, no on ich nepremárnil – chodil po Slovensku, zbieral rómske a rusínske piesne, ktoré neskôr upravil a nahral na LP platne, a takto priblížil svetu takmer zabudnutý folklór.

Keď pominulo obdobie „sivých kabátov“, vrhol sa opäť do práce – nahrával platne, cédečká, podieľal sa na mnohých televíznych hudobných reláciách. Získal množstvo cien a vyznamenaní. Splnil si aj tajný sen – zahrať si na stradivárkach. Tie mu počas letu do Indie požičal primárius anglického kráľovského kvarteta, keď počul, ako úžasne „koncertuje“ pre pasažierov lietadla.

O jeho genialite sa popísalo množstvo chvály. No nikto nespomenul jeho filantropiu. Ani nemohol, pretože to bola jedna z tém, ktorú nešíril. Pomáhal hendikepovaným ľuďom, nadaným deťom v detských domovoch – tam priniesol financie, talentovaným podaroval hudobný nástroj, usporadúval charitatívne koncerty a výťažok šiel na bývanie pre deti z domovov.

V roku 1997 nastal v jeho živote obrovský zvrat. Utrpel mozgový infarkt a ochrnul na pravú stranu tela. A toľko veľa plánov ešte mal! V tých pokračoval syn Janko. Hudbe sa venovala i najmladšia dcéra Evka, učiteľka v multikultúrnej viedenskej škole a významná koncertná umelkyňa.

Talent a lásku k hudbe zdedili nielen jeho deti, ale aj vnúčatá, z čoho mal Ján Berky-Mrenica starší obrovskú radosť. Rok 2008 bol pre Berkyovcov smutný. V marci zomrela manželka Evka, čo Ján Berky niesol veľmi ťažko. Veľmi ju ľúbil a nedokázal jej odchod prijať. Rovnako ho milovala i ona a pred smrťou mu povedala: „Nechám ťa na zemi toľko, koľko ti Pán Boh nadelil.“

Tušila, že Pán Boh ju tam hore dlho samu nenechá? Po jej smrti viditeľne chradol a hneď po jej pohrebe zostal v Očovej. Chcel byť pri svojej milovanej žene, s ktorou boli spolu vyše 50 rokov. Maximálnu starostlivosť mu tam venovali všetky tri deti, ale aj jeho brat a sestra. Teraz žal lásku, ktorú zasial.

V jednu sobotu, keď boli opäť všetci v Očovej, sa im prihovoril: „Toľko lásky od vás cítim. Nechcem ešte odísť, ale musím, schránka je slabá. Som rád, že ste všetci tu, lebo zajtra ráno o siedmej zomriem.“

„Pomýlil“ sa o 10 minút. Odišiel v nedeľu 12. októbra 2008 o 6.50, o 10 minút skôr, než predpovedal. Tri mesiace po manželke. Svoje deti ešte požiadal, aby ho pochovali v tichosti: „Môj pohreb nesmie byť pre niekoho neúprimná reklama. Človeka si treba vážiť počas života, nie keď zomrie.“

Keď Ján Berky-Mrenica s Louisom Armstrongom spustili spoločnú cigánsku improvizáciu, džezový klub šalel

Výber pre vás