Takmer na tri desaťročia rozdelil národ, tisíce rodín, priateľov i známych. Pri pokuse dostať sa zaň zahynulo takmer 300 ľudí. Jeho história sa začala písať 13. augusta 1961 a 9. novembra 1989 sa stal minulosťou.

Po 2. svetovej vojne, ktorá sa skončila v roku 1945, bolo porazené Nemecko rozdelené na 4 okupačné zóny. Spravovali ich Spojené štáty, Sovietsky zväz, Spojené kráľovstvo a Francúzsko. Rovnako na 4 sektory bolo rozdelené aj hlavné mesto krajiny Berlín.

Keď sa medzi Východom a Západom začala studená vojna, práve Berlín sa stal hlavným mestom špionážnych hier. V roku 1948 došlo k prvej vážnej berlínskej kríze, ktorá bola pôsobená tým, že Sovietsky zväz sa pokúsil uvaliť blokádu na Berlín.

O rok neskôr vznikla najskôr Nemecká spolková republika (NSR), potom Nemecká demokratická republika (NDR) a medzi oboma štátmi vznikli hranice. Tie boli veľmi prísne strážené. Jediným miestom, kde sa hranice dali prekročiť voľnejšie, bol Berlín.

Prechod medzi západnou časťou mesta, ktorá patrila do NSR, a východnou, ktorá bola súčasťou NDR, bol síce sťažený neustálymi kontrolami, ale tí, ktorí chceli NDR opustiť, si cestu do západného Berlína našli. Túto možnosť v rokoch 1949 až 1961 využili takmer 3 milióny ľudí.

Okrem samotných Nemcov cez západný Berlín utekali z Východu aj príslušníci ďalších národov zo sovietskeho bloku – Maďari, Poliaci, Česi i Slováci.

Dnes ľudia navštevujú Galériu East Side, kde si pripomínajú časy minulé.
Dnes ľudia navštevujú Galériu East Side, kde si pripomínajú časy minulé.
Zdroj: Getty Images

Dvanásť rokov bez múru

Tento stav sa komunistickej garnitúre Nemeckej demokratickej republiky nepáčil a snažili sa preto presvedčiť Sovietsky zväz, aby západný a východný Berlín oddelili múrom. Ibaže sovieti túto požiadavku odmietli. Tvrdohlavý bol najmä Nikita Sergejevič Chruščov, ktorý po Stalinovej smrti v roku 1953 prevzal v ZSSR moc.

Chruščov sa totiž obával, že vybudovanie múru by ešte viac zhoršilo vzťahy medzi Východom a Západom a že by mohlo viesť až k ozbrojenému konfliktu. Názor zmenil až po stretnutí s americkým generálom McCloyom. Z ich rokovania vyplynulo, že Spojené štáty sa nebudú ostro stavať proti trvalému rozdeleniu hlavného mesta.

Prvým signálom toho, že sa začína niečo vážne pripravovať, bolo oficiálne vyhlásenie vtedajšieho najvyššieho predstaviteľa NDR Waltera Ulbrichta, ktorý verejne vyhlásil, že socialistickí murári sú takí zaneprázdnení budovaním bytov pre robotníkov, že im ani nenapadne stavať nejaký múr v Berlíne.

Bolo to 2 mesiace predtým, ako sa múr začal stavať. V tom čase už najvyšší predstavitelia západných štátov vedeli veľmi presne, že sa so stavbou múru onedlho začne. Neurobili však nič, aby tento zámer prekazili.

Najviac sa výstavbe múru bránil vtedajší berlínsky starosta Willy Brandt. Porušil dokonca subordináciu a bez vedomia vtedajšieho nemeckého kancelára Konrada Adenauera napísal list priamo prezidentovi Spojených štátov J. F. Kennedymu, v ktorom ho žiadal, aby prekazil výstavbu múru.

Hlava USA mu odpovedala, že múru je možné zabrániť iba silou a že Spojené štáty si neželajú vojnu a obzvlášť nie pre Berlín. Prezident Kennedy sa snažil nájsť aj pozitívny zmysel v tom, čo sa dialo, lebo napísal, že výstavba múru vlastne znamená, že Sovietsky zväz už rezignoval na ďalšiu expanziu na západ. A tak veľká politika opäť raz zvíťazila nad záujmami obyčajných ľudí.

Smrť pri múre a pred ním

Múr samotný bol ako socializmus – v neustálej prestavbe a obnove. Jeho prvé časti boli postavené z drevených kolov a ostnatých drôtov. Ale neskôr sa čoraz viac stával skutočným múrom a neprekročiteľnou bariérou.

V polovici 70. rokov minulého storočia nadobudol napokon svoju televízne známu tvár. Bol betónový, zvnútra vystužený kovovými tyčami, pričom dosahoval výšku od 3,4 do 4,2 metra. Po celej jeho 156-kilometrovej dĺžke bolo vybudovaných vyše 250 strážnych miest a 11,5 tisíca vojakov strážilo každý jeho meter.

Na rozdiel od hraníc medzi NDR a NSR, v Berlíne neboli mínové polia. Pri Berlínskom múre sa musela vládna garnitúra spoliehať iba na živú silu a na to, že vojaci budú voči civilom postupovať bezohľadne.

To sa od prvých dní existencie múru naozaj dialo. Pri pokuse o jeho prekročenie boli všetci, ktorých ozbrojení muži prichytili, na mieste zastrelení. Známe sú prípady, keď postrelených ľudí nechali bez pomoci celé hodiny a čakali iba na to, kedy vykrvácajú.

Pracovné jednotky z východného Berlína pod dozorom pohraničnej stráže.
Pracovné jednotky z východného Berlína pod dozorom pohraničnej stráže.
Zdroj: Getty Images

V 80. rokoch sa zdalo, že tento stav bude nemenný, pretože Nemecká demokratická republika sa stala totalitným policajným štátom, ktorý svojich občanov prísne strážil. Je známe, že vtedajších 16 miliónov obyvateľov krajiny špehovalo 91 000 pracovníkov Stasi, nemeckej tajnej služby, s ktorými ešte spolupracovalo 174 000 tajných agentov.

V režime NDR sa objavili prvé trhliny až v čase, keď v Sovietskom zväze po gerontokracii prevzal moc Michail Gorbačov. Žiadna krajina sovietskeho bloku nekládla taký odpor zmenám, ktoré priniesol Gorbačov so svojou perestrojkou a glasnosťou, ako NDR.

Vtedy takmer 80-ročný Erich Honecker každý náznak zmeny a reformy tvrdo odmietal. Došlo to tak ďaleko, že cenzuroval dokonca aj prejavy samotného Gorbačova.

My sme ľud!

Život krajiny však čoraz viac ovplyvňovala hospodárska kríza. Finančnú krízu chcel Honecker riešiť aj tým, že „predával“ Západu svojich politických väzňov. Dovolil, aby do NSR odišlo 1 200 politických väzňov, ale za každého si vypýtal od 20 000 do 70 000 dolárov.

Na konci 80. rokov sa začal socialistický blok rozpadávať. Túto situáciu využili mnohí občania NDR, ktorí vycestovali buď do Budapešti, alebo do Varšavy, či Prahy, kde sa pokúšali dostať cez ploty veľvyslanectiev Nemeckej spolkovej republiky a tam žiadali o azyl.

Ale aj v NDR sa čoraz viac ľudí odvažovalo dať najavo svoj názor na pomery, ktoré v krajine vládli. Tisícky ľudí našli v sebe odvahu, aby organizovali verejné protesty. Mnohí sa dostali do väzenia, ale napriek tomu sa aj v niektorých veľkých mestách NDR objavili prvé veľké manifestácie a demonštrácie. Erich Honecker požadoval, aby sa proti protestujúcim zakročilo s maximálnou brutalitou.

Na hraničnom priechode v Berlíne sa nachádzali dvojité a trojité hrádze, ostnatý drôt a pasce.
Na hraničnom priechode v Berlíne sa nachádzali dvojité a trojité hrádze, ostnatý drôt a pasce.
Zdroj: Getty Images

Pri výročí vzniku štátu, tak ako každý rok, sa aj v roku 1989 konali veľké verejné zhromaždenia. Časť davu na týchto zhromaždeniach skandovala heslo: My sme ľud. Brutálne zákroky polície proti demonštrantom nepomáhali a aj najužšie vedenie vtedajšej vládnej strany pochopilo, že Erich Honecker prežil svoju dobu.

Sedemnásteho októbra 1989 na rokovaní politického byra odporcovia Honeckera pristúpili k akcii. Na začiatku zasadania povedal niekoľko úvodných slov a chcel prejsť k pripravenému programu rokovania, ale vtedy mu skočil do reči predseda vlády Willi Stoph, ktorý povedal, že chce navrhnúť zmenu programu.

Ako prvý bod navrhol prerokovať demisiu generálneho tajomníka vládnej strany. Zaskočený Honecker sa pokúšal namietať, ale vtedy proti nemu vystúpil aj jeho najbližší spolupracovník, šéf tajnej služby Stasi, generál Erich Mielke. To bol Honeckerov koniec. Politické byro ho jednomyseľne odvolalo a jeho nástupcom sa stal Egon Krenz.

Keď v NDR zvrhli Honeckera, v Moskve na správy z Berlína čakal v spoločnosti Gorbačova vtedajší architekt východnej politiky NSR, bývalý kancelár Willy Brandt. Po správe, že Hone­cker padol, sa okamžite vrátil do Bonnu a novinárom oznámil, že nadchádza veľká zmena. A tá naozaj prišla.

Kocky domina bývalého socialistického režimu začali padať čoraz rýchlejšie a ani nové vedenie vládnej strany nemalo šancu ich zadržať. Každý pondelok sa vo všetkých veľkých mestách NDR konali veľké demonštrácie, na ktorých ľudia žiadali slobodu slova, pohybu a cestovania a vypísanie slobodných demokratických volieb.

Štvrtého novembra 1989 sa na Alexanderplatz zhromaždilo približne milión demonštrujúcich osôb. Zo dňa na deň sa situácia stávala dramatickejšou, pretože hospodárstvo NDR sa rozpadávalo.

Západonemecký kancelár Helmut Kohl prisľúbil susedom 13-miliardovú pôžičku v markách, ale jeho podmienkou bolo, že sa v NDR legalizuje opozícia a že vypíšu slobodné voľby.

Sme jeden národ!

Paradoxom histórie je, že priebeh udalostí veľmi urýchlila epizóda, ktoré vznikla v podstate z nedorozumenia. Deviateho novembra 1989 najvyšší orgán vládnej strany rokoval o zákone, ktorý mal liberalizovať prechod cez hranice medzi NDR a NSR.

Tajomník strany Günter Schabowski na tomto rokovaní síce nebol, len dostal pokyn, aby túto skutočnosť spomenul na tlačovej konferencii pred novinármi.

Na otázku talianskeho novinára, čo je vlastne obsahom týchto nových opatrení, Schabowski z poznámok prečítal, že ich zmyslom je, aby pohraničné orgány umožnili obyvateľom NDR prekročenie hraníc s NSR a brániť mu mali iba v prípade, keby na to boli zjavné a silné dôvody.

Zástupcovia médií boli prekvapení, že takú dôležitú vec Schabowski spomína len tak mimochodom a opýtali sa, odkedy tieto opatrenia nadobúdajú platnosť. Odpovedal, že okamžite.

Tisícky ľudí, ktorí žili vo východnej časti Berlína, sa po tejto správe vybrali k hraničným priechodom, aby sa presvedčili, či to naozaj platí. Pohraničiari a ľudia zodpovední za ochranu hraníc vtedy nemali žiadne pokyny, ako sa správať. Keď sa tam privalila obrovská masa ľudí, jednoducho rezignovali na svoje povinnosti a nechali všetkému voľný priebeh.

Cez hraničné priechody sa v prvých hodinách po Schabowského tlačovej konferencii dostali na Západ tisíce osôb. Mnohí to pochopili tak, že múr padol a že sa môžu aj sami pričiniť o jeho búranie. Niektorí iniciatívni obyvatelia východného Berlína si so sebou priniesli veľké kladivá a začali na veľkú radosť davu rozbíjať múr.

Prelomenie Berlínskeho múru pre nový hraničný priechod po otvorení hranice 9. novembra 1989 v Berlíne.
Prelomenie Berlínskeho múru pre nový hraničný priechod po otvorení hranice 9. novembra 1989 v Berlíne.
Zdroj: Getty Images

Deviaty november 1989 bol tak jeho posledným dňom. V priebehu nasledujúceho týždňa takmer 4 milióny východných Nemcov navštívili Nemeckú spolkovú republiku, svojich príbuzných a priateľov, aby na vlastné oči videli úroveň života na druhej strane bariéry.

Na ďalších demonštráciách už heslo My sme ľud nahradil iný slogan: Sme jeden národ. Ľudia žiadali okrem demokracie zjednotenie Nemecka. To, že zdiskreditovaný komunistický režim prežil ešte niekoľko mesiacov, bolo dôsledkom opatrnej politiky vtedajšieho spolkového kancelára Helmuta Kohla.

Práve on si želal, aby sa pád východonemeckého režimu zaobišiel bez otrasov, aby k nemu došlo so súhlasom všetkých veľmocí. A to sa aj stalo. Múr bol v priebehu niekoľkých týždňov zlikvidovaný a jeho pozostatky sa stali iba cenným suvenírom a spomienkou na časy minulé.

Poslať emailom
Diskusia ()
V údajne najvyššej obytnej budove na svete, ktorá vyrástla v New Yorku, stojí najdrahší byt 63 miliónov dolárov.

V New Yorku vyrástla najväčšia obytná budova na svete. To je ale výhľad a luxus!

Populárne články
Dosť bolo zahmlievania. Irina Shayk a Bradley Cooper to viac neskryjú

Dosť bolo zahmlievania. Irina Shayk a Bradley Cooper to viac neskryjú

Marek má dve krásne dcéry, ktoré mu robia veľkú radosť. Herectvo ich zatiaľ neláka.

Herec Marek Majeský: Nechcem si cez deti kompenzovať svoje túžby

Aj keď sú tunajší veľkí zamestnávatelia minulosťou, obyvatelia Vrbového to majú blízko za prácou v Piešťanoch, v Jaslovských Bohuniciach či v Trnave.

Slovenské mestečko so svetovou atrakciou: Miestna šikmá veža sa nakláňa takmer o meter!

Lisa Edelstein

Odvážna hviezda zo seriálu Dr. House: Pre zvieratá donaha!

V údajne najvyššej obytnej budove na svete, ktorá vyrástla v New Yorku, stojí najdrahší byt 63 miliónov dolárov.

V New Yorku vyrástla najväčšia obytná budova na svete. To je ale výhľad a luxus!

Vedeli ste

Pytagoras objavil a2 + b2 = c2.

Zobraziť viac
Diskusia