Karel IV. vyzeral inak, než ho poznáme z portrétov: Čo na podobizniach českého a rímskeho kráľa chýba?

V týchto dňoch v Česku oslavujú okrúhle sedemsté výročie narodenia českého kráľa a rímskeho cisára Karla IV. Tento panovník, ktorý sa nesmierne zaslúžil o rozvoj českého kráľovstva, jeho politický vplyv a postavenie medzi vtedajšími mocnosťami, sa narodil 14. mája 1316 v Prahe Eliške Přemyslovne a Jánovi Luxemburskému v jednom z gotických domov Starého mesta. Pražský hrad bol v tom čase totiž neobývateľný. Chlapca o dva týždne pokrstil mohučský arcibiskup Petr z Aspeltu na Václava. Keďže krajina sa zmietala v nepokojných časoch, ukryli kráľovského potomka na hrade Křivoklát.

Detstvo budúceho kráľa a cisára nebolo veľmi radostné. Jeho matka sa s ním neskôr presťahovala na hrad Loket, a keďže ju manžel upodozrieval z politických intríg, odsunul ju do Mělníka a malého Václava, ktorý mal len štyri roky (!) zavrel na tomto hrade na dva mesiace do cely! Neskôr ho odviezol na hrad Křivoklát, kde žil až do apríla 1323. Potom ho poslal na výchovu do Paríža na francúzsky kráľovský dvor k svojmu bratovi. Chlapec sa s matkou stretol len pri odchode. Viac ju už nevidel.

Na francúzskom dvore dostal pri birmovke meno Karel po svojom kmotrovi a strýkovi Karolovi IV. Peknom. Zároveň sa oženil s Markétou, ktorú volali aj Blanka z Valois (podľa jej pekných svetlých vlasov). Počítate dobre, mal iba sedem rokov, keď ho oženili. Politické manželstvá v takomto veku neboli v 14. storočí ničím výnimočným.

Karlovi (českým menom Václav ho na dvore prestali oslovovať) sa vo Francúzsku dostalo vynikajúceho vzdelania – vďaka tomu bol neskôr najvzdelanejším panovníkom tých čias. Vedel aj čítať a písať, čo ho naučil kráľovský kaplán Jan z Viviers, hoci takéto vedomosti panovníci obyčajne nemali. Ovládal francúzštinu, nemčinu, latinčinu a taliančinu. Češtinu, s ktorou neprichádzal do styku, sa začal učiť až po svojom návrate do Čiech. Jeho duchovným učiteľom bol Peter z Rosieres, neskorší pápež Klement VI.

V roku 1330 ho otec zavolal do Luxemburska, kde strávil rok, a potom ho poslal do talianskej Parmy. Tam ako jeho zástupca naberal štátnické skúsenosti. A nielen tie. Mladý Karel nebol len vzdelaný, bol aj veľký záletník. Otec ho musel kárať za to, že tam obháňal vydaté paničky. V sedemnástich vyhral svoju prvú vojenskú bitku pri obliehaní hradu San Felice a bol pasovaný na rytiera. Bitkám a rytierskym súbojom sa nevyhýbal, naopak, mal v nich záľubu. Vysoký bol 173 centimetrov a bol mocný – hoci sa to súčasníkom nezdá, v tých časoch to nebola malá postava. Ľudia boli oveľa nižšieho vzrastu ako dnes.

V októbri 1333 prekročil české hranice. Vracal sa do svojej rodnej krajiny. Karel sa najprv zastavil v zbraslavskom kláštore na hrobe svojej matky, ktorá už bola tri roky mŕtva. Zistil, že Čechy nie sú v dobrom stave, Pražský hrad bol v ruinách, tak ho na jeho príkaz začali rekonštruovať, pretože do Čiech za ním mala z Luxemburska pricestovať manželka Blanka z Valois.

Bývali zatiaľ v jednom z pražských gotických domov a už v roku 1335 sa im narodila dcéra Markéta. Karlovi sa podarilo vybaviť, že jeho niekdajší učiteľ, teraz už pápež Klement VI., povýšil v roku 1344 pražské biskupstvo na arcibiskupstvo, a preto sa 21. novembra 1344 začala stavať aj Katedrála sv. Víta. Klement VI. podporoval myšlienku, aby sa rímskym kráľom a cisárom stal jeho bývalý žiak Karel a nie Ľudovít Bavorský. Karla korunovali v Bonne 26. novembra 1346. Keď Ľudovít Bavorský v roku 1347 náhle umrel, jeho syn síce pokračoval v boji o túto pozíciu pre anglického kráľa Eduarda III. a v bitke pri Kreščaku padol aj Karlov otec Jan Luxemburský, ale bolo rozhodnuté. Od roku 1349 Karla uznávali ako jediného rímskeho kráľa (po roku 1355 sa z neho stal rímsky cisár). Mal ešte niekoľko ďalších titulov, no spomeňme ten, vďaka ktorému ho dodnes milujú v Česku.

Korunovácia za českého kráľa bola honosná. Oslavy sa začali už v jej predvečer, 1. septembra 1347, keď si Karel na posvätnom Vyšehrade obul lykové topánky a zobral si jednoduchú roľnícku torbu, čím sa prihlásil k českým tradíciám. Na bielom koni potom odcválal do svätovítskeho chrámu. Nasledujúci deň bola nedeľa a v sprievode hodnostárov sa znova dostavil do chrámu, kde zložil slávnostný sľub a dostal pomazanie od arcibiskupa Arnošta z Pardubíc. Obliekol ho do hermelínového plášťa a odovzdal mu meč, žezlo a ríšske jablko. Posvätil kráľovskú korunu a položil mu ju na hlavu. Potom prišla pred oltár princezná Blanka, jeho manželka, s nepokrytou hlavou a rozpustenými vlasmi. Dostala žezlo a ríšske jablko a tiež korunu.

Prizrime sa trošku bližšie na to, čo Karla IV. prežilo až do dnešných dní. Začneme univerzitou, ktorú síce v Prahe založili rozhodnutím pápeža Klementa VI. z 26. januára 1347, ale až Karel IV. jej o rok neskôr, 7. apríla 1348, udelil imunitu pred zásahmi svetskej moci. Je to prvá univerzita v strednej Európe, ktorá mala svoje vzory v talianskych a francúzskych univerzitách.

Len o mesiac skôr Karel založil Nové Město pražské s tromi trhmi – senným, konským a dobytčím. Konský trh (dnešné Václavské námestie) vymeriavali pod jeho osobným dohľadom. Dobytčí trh (dnešné Karlovo námestie) bol založený ako hlavné verejné a obchodné priestranstvo. V jeho strede nechal postaviť drevenú svätyňu, kde sa na veľkonočné sviatky vystavovali ostatky svätých, ktoré kráľ veľmi rád zhromažďoval a z Prahy sa tak stalo významné pútnické miesto. Námestie má viac ako 8 hektárov a je väčšie než Place de la Concorde v Paríži, Trafalgar Square v Londýne, Námestie sv. Petra v Ríme či Červené námestie v Moskve.

V roku 1348 založil aj hrad Karlštejn ako miesto uloženia kráľovských pokladov, zbierok svätých relikvií a korunovačných klenotov. V roku 1355 sám dohliadal na jeho dostavbu a výzdobu interiérov, predovšetkým hradných kaplniek. Hrad dokončili v roku 1356, keď vysvätili aj unikátnu Kaplnku sv. Kríža vo Veľkej veži. Slúžila ako súkromné miesto modlitieb kráľa, ktorý k nej mal takú úctu, že v nej chodil bosý. Kaplnka vyzdobená súborom 129 tabuľových malieb majstra Theodorika, so stenami zdobenými freskami a polodrahokamami, je prístupná verejnosti, ale v obmedzenom režime. Za hodinu do nej vpustia iba 15 návštevníkov. V rokoch, keď dokončieval Karlštejn, vydal aj dva zákonníky – Maiestas Carolina pre české krajiny a Zlatú bulu pre celú ríšu.

Ďalším architektonickým skvostom, ktorý dodnes obdivujeme, je Karlov most v Prahe. Keďže panovník veril astrológom, dal na ich odporúčania a základný kameň nového mosta cez Vltavu položil v roku 1357, 9. júla o 5. hodine a 31. minúte. Všimnite si číselný rad prvočísel, ktorý tento dátum vytvára (1 – 3 – 5 – 7 – 9 – 7 – 5 – 3 –1). Stavbou poveril Petra Parléřa a jeho dielňu. Karel IV. sa síce nedočkal dokončenia tejto stavby, most však na rozdiel od jeho predchodcov vydržal všetky povodne. A nebolo ich málo. Je zároveň aj druhým najstarším dochovaným mostom v Českej republike. Praha sa aj vďaka nemu po dokončení v roku 1402 stala významnou zastávkou na európskych obchodných cestách. Meno Karlov most dostal až v roku 1870, dovtedy ho volali Kamenný alebo Pražský most.

Prvú ženu Blanku z Valois sme už spomínali. Aj keď sa brali ako deti a z politických dôvodov, Karel mal s Blankou pekný vzťah. Narodili sa im dve dcéry: Markéta a Kateřina. Blanka však už rok po svojej korunovácii umiera. Zrejme na tuberkulózu.

Karel sa takmer okamžite žení s Annou Falckou, v marci 1349, a tak rozbíja pripravované vojnové ťaženie a núti protivníkov ku kompromisnému riešeniu. Anna nemala žiadne ambície, porodila mu jediného syna Václava, ktorý však zomrel ako bábätko a sama zomrela v roku 1353.

Treťou Karlovou manželkou sa stala Anna Svídnická, dedička posledného sliezskeho vojvodstva, ktoré ešte nepatrilo k českému kráľovstvu. Karel sa s ňou oženil len pár mesiacov po smrti svojej druhej ženy. Jeho nevesta bola o 23 rokov mladšia, mala iba štrnásť rokov, a ešte rok po sobáši zostala žiť u svojej matky. V roku 1358 mu potom porodila dcéru Elišku. Kráľ tak zatiaľ nemal žiadneho mužského potomka. Eliška sa teda mala vydať za jedného zo synov Karlovho brata a ich dieťa sa malo stať jeho nástupcom. Anna však predsa len v roku 1361 porodila Karlovi syna Václava, z ktorého sa stal neskôr kráľ Václav IV. O rok neskôr Anna pri ťažkom pôrode zomiera a s ňou aj novorodenec mužského pohlavia.

Kráľ sa o rok neskôr oženil s Alžbetou Pomoranskou, ktorá bola o 31 rokov mladšia ako on! Samozrejme, aj tu išlo o politiku, lebo táto svadba narušila koalíciu uhorského a poľského kráľa proti Luxemburgovcom. S Alžbetou mal kráľ šesť detí, dcéry Annu a Markétu, ďalší dvaja synovia zomreli ako bábätká, a potom mali ešte dvoch synov, Žigmunda a Jana. Alžbeta prežila Karla o 15 rokov, zomrela v roku 1393 a pochovali ju vedľa manžela do hrobky v Chráme sv. Víta v Prahe.

Karel IV. bol ku koncu života zhrbený, hlavu nosil na jednu stranu. Bol to dôsledok zranení, ktoré utrpel. Odborníci, ktorí v roku 1976 pod vedením Emanuela Vlčka skúmali jeho pozostatky, zistili, že kostra panovníka bola zachovalá a zostavená v anatomickej polohe. Aj keď sa niekoľkokrát s jeho pozostatkami manipulovalo, preukázali im náležitú úctu a zaobchádzali s nimi veľmi opatrne. Zistili, že nos mal vybočený doľava po sečnom poranení a na lebke vidno aj jazvu, takže ju musel mať aj na tvári, hoci mu ju na portrétoch nikdy nenamaľovali. Okrem toho mal viacero stôp po tupých poraneniach nad očnicami, v dospelosti zahojenú niekoľkonásobnú zlomeninu čeľuste a na krčnej chrbtici zranenie, pri ktorom sa poškodila miecha.

Práve to zrejme bolo príčinou nehybnosti cisára, o ktorej hovoria historické záznamy z jesene 1350, keď kráľ o svojej chorobe napísal pápežovi Klementovi VI. Vtedy sa rozšírilo, že kráľa otrávili, a preto ochrnul na všetky štyri končatiny, no podľa dnešných antropológov mohlo skôr ísť o dôsledok spomínaného poškodenia miechy alebo o prvé prejavy dny. Aj týmto ochorením totiž Karel IV. trpel. K týmto vážnym zraneniam však Karel prišiel na niektorom tajnom turnaji a podľa stavu jeho kostí zistili, že panovník niekoľko týždňov musel ležať pripútaný na lôžko. Že vyzdravel, bolo azda len šikovnosťou jeho lekára. Mal tridsaťštyri rokov a ďalšie súboje si už dovoliť nemohol.

So zahojenými zraneniami, ktoré mu komplikovali život a prinútili ho vzdať sa aktívnej účasti v obľúbených rytierskych turnajoch, žil kráľ ešte veľmi dlho. Osudnou sa mu však stala zlomenina krčka stehnovej kosti, ktorá ho pripútala na lôžko. Dostal zápal pľúc, obvyklú, ale smrteľnú komplikáciu. Zomrel 29. novembra 1378 okolo siedmej večer na Pražskom hrade. Nemal ani 63 rokov.

Príprava na pohreb trvala dva týždne a pohrebné slávnosti trvali štyri dni. Život v Prahe sa takmer zastavil. Smútočný sprievod sa 11. decembra vydal z kráľovského paláca a telo panovníka postupne vystavovali v jednotlivých pražských kostoloch, aby sa s ním všetci mohli rozlúčiť. Až 15. decembra zaňho v Katedrále sv. Víta odslúžili zádušnú omšu a v jednom z rozlúčkových prejavov ho pražský arcibiskup Vojtěch Raňkův z Ježkova označil ako Otca vlasti. Jeho telo, odeté už iba vo františkánskom habite, uložili do hrobky českých kráľov vedľa jeho troch zosnulých manželiek. Vdova Alžbeta Pomoranská sa z verejného života stiahla, starala sa o deti a dožila v kláštore. Neskôr ju pochovali vedľa manžela.

O Karlovi IV. napísali množstvo kníh, vedeckých publikácií, no v rámci Československa bol azda najpopulárnejším stvárnením časti jeho života filmový muzikál Noc na Karlštejne. V každom prípade do českých dejín sa vpísal ako žiadny iný panovník pred ním ani po ňom. Nečudo, že v ankete Najväčší Čech pred niekoľkými rokmi vyhral práve on.