Vladimír Kampf

Skratka divočinou medzi Liptovom a Oravou bola do roku 1849 len úzkym chodníkom. Rozšírili ho ruskí vojaci, ktorí sa ponáhľali na pomoc cárovi. Odvtedy sa na cestu zmestili konské záprahy.

V&nbsp;rokoch 1934 a&nbsp;1948 cestu opäť upravovali, rozširovali, znižovali. V&nbsp;šesťdesiatych rokoch minulého storočia bola dolina prejazdná pre osobné aj nákladné autá. Dnes je len ťažko uveriteľné, že ešte v&nbsp;osemdesiatych rokoch bola táto trasa jedným z&nbsp;hlavných automobilových ťahov medzi Liptovom a&nbsp;Oravou. Na niektorých miestach ide slabší peší turista dušu vypľuť, pričom v&nbsp;minulosti sa tu štverali do kopca dymiace nákladiaky.

O&nbsp;tom, že to nebolo jednoduché, svedčí niekoľko krížov a&nbsp;pomníčkov popri ceste. Dnes je z&nbsp;nej turistický chodník a&nbsp;účelová lesná komunikácia. Najvyšším bodom je Roháč v&nbsp;nadmorskej výške 817 metrov. V&nbsp;hlbokej doline neskončili len vodiči, ktorých opustila šťastena. Po potlačení Slovenského národného povstania nastal chaos bez akýchkoľvek pravidiel. Pred Vianocami v&nbsp;roku 1944 tu nemeckí vojaci zavraždili sestry Guttmanové, dve židovské starenky, a&nbsp;ich telá hodili do doliny.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

V&nbsp;hornej časti údolia stoja v&nbsp;lokalite Oblazy na sútoku Kvačianky, Borovianky a&nbsp;Ráztockého potoka dva drevené vodné mlyny s&nbsp;kolesom. Dolný mlyn s&nbsp;pílou je po rekonštrukcii a&nbsp;funguje. Oba mlyny pred úplným zánikom zachránili v&nbsp;sedemdesiatych rokoch minulého storočia slovenskí ochranári. Smerom do kopca vápencové skaly náhle ustupujú otvorenej krajine. V&nbsp;minulosti tu boli tri osady.

Mlyny postavené medzi skalami im slúžili tam, kde voda mala silu poháňať ich kolesá. Mleli najmä jačmeň. V&nbsp;mlynoch bola aj píla na rezanie šindľov a&nbsp;neskôr poháňali aj dynamo na výrobu elektriny. Za prvej Československej republiky tu mali gáter a&nbsp;zariadenia zmodernizovali. V&nbsp;päťdesiatych rokoch komunisti pílu zapečatili. Miestni ju však ďalej tajne využívali, kým ju nezodrali. Mlyny spustli. V&nbsp;roku 1980 ich dobrovoľní ochranári začali čistiť a&nbsp;rekonštruovať. Budovy z&nbsp;veľkej časti postavili nanovo, tak ako zrubové hate v&nbsp;koryte potoka. Nastalo znovuzrodenie mlynov.

Drevené vodné koleso sa točí neustále. Vyrába elektrinu a&nbsp;dokáže rozhýbať starú pílu, ktorou režú drevo na ďalšiu obnovu. Dolný mlyn postavila rodina Brunčiakovcov niekedy na začiatku 20.&nbsp;storočia. Jeho majiteľ František Brunčiak v&nbsp;ňom žil s&nbsp;manželkou Emíliou aj po tom, ako komunistickí nohsledi mlyn zatvorili a&nbsp;postarali sa, aby sa rodina nedostala ani k&nbsp;stavebnému materiálu na jeho obnovu. František Brunčiak zomrel v&nbsp;roku 1962 a&nbsp;sedemnásť rokov po ňom pri tragickej nehode aj jeho syn Karol. Ďalší dedič už v&nbsp;spustnutej stavbe nevidel žiaden potenciál.

Malebná Kvačianska dolina v&nbsp;minulosti ponúkala aj ďalšie jedinečné zážitky. Po vyhlásení štátnej prírodnej rezervácie v&nbsp;roku 1967 však nie je povolený prechod dnom doliny po brehoch Kvačianky a&nbsp;po jej koryte. Ani z&nbsp;Roháčskeho jarku nie je možné obdivovať 12-metrový vodopád či ostré skalné vežičky pod Roháčom. Čnejú do výšky pätnásť až dvadsať metrov. Nestojí už ani chýrna krčma, v&nbsp;ktorej sa posilňovali liptovskí kupci po ceste na Oravu. V&nbsp;roku 1944 ju vypálili nemeckí fašisti.