hierarchii rodinnej firmy patril Jan Antonín Baťa k najvyššie postaveným manažérom. Keď sa však v lete roku 1932 dozvedel, že práve on sa má po tragickej smrti Tomáša Baťu postaviť na čelo obuvníckeho kolosu, zaskočilo ho to. Firma v tom čase zamestnávala takmer 17-tisíc ľudí, mala 24 podnikov a viac než tisíc predajní. Posledná vôľa zakladateľa obuvníckeho impéria, ktorý v prípade svojej smrti poveril riadením firmy práve svojho nevlastného brata, bola záväzná a nikto toto rozhodnutie nespochybňoval. O 22 rokov starší Tomáš totiž vždy vedel, aký potenciál v Janovi je, a mnohí si v tejto chvíli spomenuli na jeho symbolický výrok, že husle raz odovzdá tomu, kto na ne bude vedieť najlepšie hrať. Jeho verdikt sa ukázal prezieravý a šťastný.

Už krátko po tom, ako sa Jan Baťa (druhé meno Antonín, po otcovi, začal používať až neskôr, aby zdôraznil rodinnú obuvnícku tradíciu) chopil kormidla, bolo jasné, že pôjde nielen v bratových šľapajach, ale bude chcieť presadiť aj vlastné predstavy. Naďalej rozširoval výrobu, skvalitňoval veľkorysý sociálny a vzdelávací program, okrem obuvníctva sa však čoraz viac začínal orientovať aj na ďalšie oblasti. Rozširoval gumárenskú výrobu, firma Baťa začínala vyrábať umelé vlákna, hračky, bicykle, stroje a dokonca aj lietadlá a ešte viac expandovala aj do zahraničia. Nevídaný hospodársky a urbanistický rozmach prežíva aj mesto Zlín, hlavné sídlo spoločnosti.

Po siedmich rokoch má firma Baťa päťkrát viac podnikov a predajní a počet zamestnancov    prevyšuje 100-tisíc. Jan Baťa sa však neorientuje len na podnikanie. Veľmi dobre vie, aký má vplyv, a čoraz viac sa angažuje aj vo verejnom živote a v politike. Otvorene kritizuje kroky vlády a čoskoro sa o ňom začína hovoriť dokonca ako o možnom nástupcovi Edvarda Beneša na Pražskom hrade. Sám Baťa však takéto úvahy vždy rezolútne odmieta. Štátu chce pomáhať, ale spôsobom, ktorý je mu najbližší. Prichádza s návrhmi na riešenie hospodárskych a dopravných problémov a navrhuje reformy. Je presvedčený, že úspechy, ktoré dosiahol v podnikaní, sa dajú využiť a celá republika sa môže zmeniť na perspektívny štát s dynamicky fungujúcou ekonomikou.

<strong>Diaľnice, kanály, letiská</strong>

Svoje štúdie posiela Baťa aj prezidentovi Benešovi. Ten vraj na ne zareagoval veľmi podráždene slovami, že od obuvníka žiadne rady nepotrebuje. Jana Baťu to však neodradilo a v roku 1937 vydáva pozoruhodnú publikáciu. Už názov – Budujme štát pre 40 miliónov ľudí – mnohé napovedá.

„Naším cieľom je, aby sa Československo stalo kultúrne aj hospodársky jedným z najzdravších, najsilnejších a najbohatších štátov v Európe. Môžeme to dosiahnuť. Rozpočty a predpoklady o výrobných a obchodných možnostiach ukazujú, že pri dokonalom využití prírodného bohatstva, jeho priemyselnom spracovaní, pri dobre organizovanej obchodnej distribúcii a doprave je naša krajina schopná uživiť nielen súčasných 15 miliónov, ale až 40 miliónov obyvateľov,“ tvrdil Jan Baťa vo svojej rozsiahlej analýze predvojnového hospodárstva a spoločnosti v Československu.

Navrhuje v nej vyriešenie problému nezamestnanosti, rozsiahle reformy daňového aj právneho systému, vzdelávania, výraznú podporu vedy a výskumu, no hlavným pilierom rozvoja mala byť podľa neho doprava, ktorá by aj do tých najzaostalejších regiónov priviezla prosperitu a znížila nezamestnanosť.

Československo mala podľa plánu Jana Baťu napríklad od západu na východ preťať diaľnica. Začínala by sa v Chebe a končila vo Veľkom Bočkove, na vtedajších rumunských hraniciach. Na túto, ako ju Baťa označil, „chrbtovú“ diaľkovú komunikáciu, ktorá sa mala vyhýbať všetkým veľkým mestám, by sa zo severu a z juhu pripájali ďalšie. Zaujímavosťou bol napríklad aj spôsob, akým mala byť cesta stavaná. Aby sa čo najviac ušetrilo na preprave stavebných materiálov, využívať sa mali tie, ktoré sú v tom-ktorom regióne dostupné.

Množstvo inovácií a zlepšení navrhoval Baťa aj v železničnej, vodnej či leteckej doprave. Južným Slovenskom, od Bratislavy až na Podkarpatskú Rus, mal viesť kanál, ktorým by sa mohli plaviť nákladné lode. Splav nená pre ne mala byť aj rieka Váh a vybudovať sa mal kanál Labe – Odra – Dunaj. Baťove štúdie počítali napríklad aj s tým, že prakticky pri každom meste budú postavené obchodné letiská.

<strong>Problémy s Nemcami aj Čechmi</strong>

Úspešný podnikateľ chcel urobiť všetko pre to, aby sa jeho plány zrealizovali. Na vlastné náklady teda dal vypracovať projektovú dokumentáciu diaľnice, vďaka čomu našiel pochopenie aj vo vládnych kruhoch. V lete 1937 mu napokon kabinet povolil začať s prípravnými prácami na cestnej magistrále.

Sľubne vyzerajúci projekt sa však nestihol ani poriadne rozbehnúť. V septembri 1938 oklieštila Československo dohoda mocností v Mníchove a o pol roka neskôr sa štát rozpadol. Sám Jan Baťa sa dostával do problémov. Bol jedným z najväčších kritikov ústupkov Hitlerovmu Nemecku a kapitulantskej politiky československej vlády. Na obranu štátu dokonca spolu so svojimi zamestnancami venoval 30 miliónov korún.

V novembri 1938 ho počas obchodnej cesty zatklo v Nemecku gestapo a prepustený bol až po ostrej intervencii našej vlády a pod podmienkou, že sa stretne s Hermannom Göringom. Aj na základe tejto schôdzky bolo po vojne proti nemu vznesené obvinenie, že pracoval pre nacistov. Pravda však bola iná. Jan Baťa po tom, ako v roku 1939 emigroval, sa stal jedným z najštedrejších podporovateľov tak exilovej československej vlády, ako aj odboja.

Peniaze však posielal pod pseudonymom a napriek viacerým žiadostiam a výzvam odmietol verejne vystúpiť na podporu Beneša. Vedel totiž, aké by to malo následky. V protektoráte mal príbuzných, jeho fabrikám, v ktorých pracovali tisíce ľudí, dali nacisti pokoj, a keby sa otvorene prihlásil k podpore exilovej vlády, spôsobil by problémy hlavne im. Jana Antonína Baťu napokon po vojne označili za kolaboranta a na základe Benešových dekrétov mu znárodnili podniky. V roku 1947 ho v neprítomnosti odsúdili na 15 rokov väzenia a stratu všetkého majetku. Svedectvá ľudí, ktorí jeho spoluprácu s nacistami vyvracali, sa nebrali do úvahy. Zmanipulovaný proces už riadili komunisti.

To však pre Baťu žijúceho už od vojny v Brazílii neboli posledné nepríjemnosti. Čakali ho ešte súdy so synom jeho nevlastného brata Tomášom Baťom juniorom o vlastníctvo tovární rozmiestnených po celom svete. Spor trval 15 rokov a starnúci a vyčerpaný Jan Antonín napokon boj vzdal. Tomáš Baťa jr. sa tak stal majiteľom celého obuvníckeho impéria. Jeho strýko sa v Brazílii pokúsil splniť si ešte jeden svoj sen. Napriek tomu, že nemal veľa prostriedkov, keďže mu počas súdnych sporov zablokovali prístup k ziskom z podnikov, vybudoval v brazílskom vnútrozemí štyri mestá a niekoľko tovární. V roku 1957 ho za to chceli dokonca nominovať na Nobelovu cenu mieru, on sám sa však nominácie vzdal. V Brazílii napokon Jan Antonín Baťa aj dožil. Zomrel tam predčasne v roku 1965 po viacerých srdcových záchvatoch v dôsledku stresu, s pocitom nespravodlivosti a zatrpknutý z toho, ako sa k nemu doma zachovali. Stále však tvrdil: „Pravda nakoniec vypláva na povrch ako olej na vodu.“

V Zlíne, o ktorého predvojnový rozmach sa významne zaslúžil, mu nedávno odhalili bronzovú sochu a v lete tohto roku pražský súd rozhodol o obnove procesu, v ktorom ho pred 60 rokmi odsúdili ako nacistického kolaboranta.

Jan Antonín Baťa: Vizionár

Výber pre vás