Z Vatikánu bolo vždy počuť, že činnosť cirkvi, jej najvyšších hodnostárov i radových farárov v najzapadlejších dedinách sa riadi výlučne náboženskými a morálnymi motívmi. Všetci pápeži dôrazne vylučovali podozrenia, že ju ovplyvňujú aj politické a materiálne pohnútky. História však hovorí o opaku.

Upaľovali aj mŕtvych

Najvyšším predstaviteľom cirkvi sa i dnes ťažko vysvetľuje existencia svätej inkvizície, ktorá začala decimovať Európu v 13. storočí. Na vtedajšej mape starého kontinentu by sme v jeho západnej časti ťažko našli krajinu, ktorá by sa netriasla pred osobitnými splnomocnencami pápežov dohliadajúcimi na boj proti kacírom, bosorkám, čarodejniciam, ale i kritickým názorom vedcov. Inkvizícia sa stala akousi medzinárodnou cirkevnou políciou, ktorá pracovala podľa smerníc Ríma.

Svätá stolica poverila v roku 1233 vedením inkvizície mníchov z rehole dominikánov. Za svoj hlavný nástroj si mnísi vybrali teror a  sliedenie po potenciálnych obetiach. Prvé tresty upálenia na hranici rozdávali dominikánski inkvizítori už za najneškodnejšiu kritiku cirkvi. Európski inkvizítori pri svojom krvavom besnení zašli až tak ďaleko, že im nestačili iba živé obete. Na cintorínoch vykopávali z hrobov hriešnikov, aby ich telá aj niekoľko rokov po smrti mohli verejne upáliť na výstrahu živým. Nemohla sa im vzoprieť ani svetská vrchnosť, do ich právomoci sa neodvážili zasiahnuť dokonca ani biskupi.

Neobyčajnou krutosťou sa preslávili španielski inkvizítori, ktorí sa pri moci držali najdlhšie. Koncom 15. storočia pápež vymenoval za hlavného inkvizítora Kastílskeho a Aragónskeho kráľovstva náboženského fanatika Tomása de Torquemadu. Ako odhalil tajomník madridskej inkvizície, tento surovec zaživa upálil 10 220 ľudí a ďalších 6 860 dal upáliť po ich smrti. Bezmála stotisíc ľudí uvrhol do doživotného žalára a ich rodinám skonfiškoval všetky majetky. Tajomník madridskej inkvizície dospel k záveru, že zo strachu pred týmto krutým španielskym inkvizítorom utiekli zo Španielska asi tri milióny ľudí. Tí najchudobnejší aj tí najbohatší.

Uctievaný vrah

Cirkevní inkvizítori si vyberali svoje obete vo všetkých spoločenských vrstvách. Za kacírov vyhlasovali významných vedcov, lekárov, spisovateľov. A z upaľovania svojich obetí robili veľké divadlo. Hranice stavali na najväčších námestiach, pozývali tam kráľov, šľachticov, kňazov a mníchov z celej krajiny. Napríklad pred očami kráľa Filipa II. upálili na námestí vo Valladolide na jeseň 1559 až 19 ľudí.

Krvilační španielski inkvizítori preniesli svoje krvavé praktiky aj na americký kontinent. Padli im tam za obeť tisícky Indiánov, ktorí netúžili po kresťanskej viere. Na nátlak inkvizície boli koncom 15. storočia vyhnaní zo Španielska takmer všetci Židia a desaťtisíce Maurov. Obrovská moc inkvizítorov a ich materskej katolíckej cirkvi sa stala podľa historikov hlavnou príčinou hospodárskeho a kultúrneho úpadku Španielska.

Veľkou krutosťou sa zapísal do dejín inkvizície Pedro Arbués, ktorého zavraždili v roku 1485 v kostole. Jeho katov kňazi kruto potrestali. Odrezali im ruky, obesili ich na námestí, mŕtve telá rozštvrtili. Pápež Alexander VII. o dvesto rokov neskôr vyhlásil krutého inkvizítora za svätého mučeníka.

Inkvizícia sa stala pre cirkev a jej vysokých hodnostárov nevyčerpateľným zdrojom príjmov. Majetky odsúdených kacírov prepadli cirkvi, čím bohatší kacír, tým väčší majetok jej padol do lona. Inkvizítori vyčíňali v krajinách západnej Európy až do 19. storočia. Historické pramene uvádzajú, že v Španielsku ešte v roku 1826 došlo k upáleniu za kacírstvo. Svätý stolec vyzval inkvizičné súdy na zastavenie činnosti až v roku 1835. Niektorí historici zaoberajúci sa krvavými dejinami inkvizície šokujú odhadom, že inkvizítorom padlo za obeť 9 – 12 miliónov nevinných ľudí.

Pápež Lev XIII. v roku 1895 na adresu inkvizítora Torquemadu povedal: „Ó, prejasná a úctyhodná pamiatka Jána Torquemadu vyznačujúceho sa múdrosťou svojej horlivosti a neprekonateľnou cnosťou...“

Sex s diablom

Autentické svedectvo o svojom inkvizítorskom vyčíňaní podali v roku 1487 dvaja dominikánski mnísi Heinrich Institoris a Jakub Sprenger v knihe Kladivo na čarodejnice. Bez škrupúľ a výčitiek svedomia sa priznali, že na hranici upálili v Nemecku veľa ľudí. Požehnanie na hon na kacírov dostali od pápeža.

V prvých radoch „poľovníkov“ na kacírov a bosorky stáli mnohí Svätí Otcovia. Vehementne podporovali u svojich ovečiek vieru v diabla, bosorky, vo vlkolakov. Stredovekí kňazi a biskupi často obviňovali nevinné ženy zo svojho okolia z toho, že súložia s diablom a na svet privádzajú jeho potomkov. Nemeckí mnísi vo svojej knihe opísali aj to, ako hriešne ženy uzatvárajú nečisté zmluvy s diablom. Podľa ich výkladu sa bosorky dokážu premeniť na vlkov, vedia lietať na metle a ľudí meniť na zvieratá. Rady na ľudí posielajú choroby, vedia vyvolať potraty, ovládajú počasie, vládnu víchriciam, krupobitiu, lejakom.

Hon na čarodejnice ovládol katolícke krajiny od 13. do 17. storočia. Inkvizítorom stačilo na vynesenie rozsudku smrti aj najmenšie podozrenie, že tá či oná žena je bosorka. A sudcovia inkvizície sa už v mučiarňach vedeli postarať o priznanie obete k bosoráckym čarom od výmyslu sveta.

Kladivo na čarodejnice

Kniha dominikánskych inkvizítorov Kladivo na čarodejnice sa na odporúčania Apoštolskej stolice stala oficiálnym návodom pre kňazov a biskupov na boj proti bosoráctvu. Radní páni niekoľkých nemeckých miest sa tak báli tejto inkvizítorskej dvojice, že im nepovolili vstúpiť do mesta. Zasiahol však pápež Inocent VIII., ktorý vo svojej bule žiadal od svetskej moci slobodu akcií pre svojich inkvizítorov.

V prenasledovaní bosoriek horlivo pokračovali aj pápeži Alexander VI., Lev X., Hadrián VI. či Gregor XV. Ten v roku 1623 vydal inkvizítorom takýto pokyn: „Kto uzavrie dohodu s diablom, ktorá bude mať za následok neplodnosť dobytka alebo škody na obilninách, toho musí inkvizícia odsúdiť na doživotný žalár.“

S požehnaním biskupov, kardinálov i Svätých Otcov upálili inkvizítori v európskych krajinách desaťtisíce nevinných žien, ktoré inkvizičné súdy označili za bosorky. Na horiacej hranici skončili nielen dospelé ženy, historické spisy spomínajú aj mladé čarodejnice – iba sedemročné dievčatká! Hon na ne dosiahol v temnom stredoveku obludné rozmery. V roku 1577 upálili v Touluse 400 bosoriek. Aj v tomto francúzskom meste poslali na hranicu niekoľko sedemročných dievčat. V Ženeve inkvizícia prekonala aj tento rekord, keď upálila 500 žien a dievčat obvinených z bosoráctva. Podľa svedectva archívnych dokumentov inkvizícia upálila v kraji okolo Štrasburgu v rokoch 1630 – 1635 až päťtisíc žien.

Veľký škandál

Nemecký historik M. Henning konštatuje, že inkvizícia dokonca vyhlásila celé južné Francúzsko za oblasť bosoriek. Pri štúdiu spisov z inkvizičných súdov ho zaujal prípad duševne chorej Angelly de la Bart, ktorá sa pri mučení priznala, že každú noc súložila s diablom. A porodila mu obludu s hlavou vlka a chvostom vretenice. Malého netvora vraj kŕmila deťmi, ktoré ukradla rodičom. Samozrejme, že po tomto priznaní skončila slabomyseľná žena na hranici.

S príchodom 15. storočia nadobudlo prenasledovanie čarodejníc až charakter epidémie. Nemecký historik Scherr pripomína, že v Nemecku hromadné popravy žien obvinených z bosoráctva organizovala inkvizícia celých sto rokov. Inkvizičný sudca Baltazár Foss sa chválil, že vlastnoručne upálil na hranici viac ako 700 kacírov a bosoriek. Posledné hromadné upálenie čarodejníc si pripísal na svoje konto v roku 1687 salzburský arcibiskup. Za jediný deň dal upáliť 97 ľudí obvinených z bosoráctva.

Zo spojenia s diablom a z bosoráctva bola obvinená v roku 1431 pred cirkevným súdom v Rouene aj francúzska národná hrdinka Johanka z Arcu. Veľká popularita urobila z jednoduchého sedliackeho dievčaťa hrdinku nebezpečnú pre vládnuce a cirkevné kruhy. Súd na čele s biskupom Causchonom ju preto ako bosorku odsúdil na trest smrti upálením.

V posledných rokoch 19. storočia vydal francúzsky novinár Leo Taxil niekoľko kníh plných fantastických opisov diablov. Okrem iného opísal aj svoju cestu na Mars v ich spoločnosti. Tieto trápne výmysly vychvaľovali nielen biskupi, ale aj sám pápež. Napokon sa vychvaľovanie nezmyselných príbehov o diabloch skončilo pre cirkev i samotného pápeža veľkým škandálom. Novinár v roku 1897 v Paríži verejne priznal, že všetko, čo o diabloch a bosorkách napísal, je úplný výmysel. Chcel iba dokázať svetu, že cirkevní vodcovia sú ochotní uveriť každej hlúposti...