Mária Terézia zomrela pred 230 rokmi  Vedela, že umiera, no nechcela, aby ju tak videli jej dcéry. Máriu Annu, Máriu Kristínu a Máriu Alžbetu poslala do kostola, aby sa tam za ňu modlili. K jej smrteľnej posteli smel iba syn, cisár Jozef II., a jej osobný lekár Anton von Störck.

„Asi tri hodiny pred smrťou jej priniesol lieky. Usmiala sa a povedala: Ďakujem, viem, že sú len na to, aby ma tu ešte zdržali, preto si ich nevezmem. Päť minút predtým ako zomrela, ešte vstala a urobila niekoľko krokov k pohovke. Klesla na ňu a cisár jej povedal: Vaše veličenstvo, takto sa vám leží zle. Na to odpovedala: Áno, ale dosť dobre, aby som umrela. Ešte sa niekoľkokrát nadýchla a zomrela. Ako ozajstná kresťanská hrdinka. Ona je šťastná, ale my nešťastní. Stratili sme najlepšiu zo všetkých matiek.“ Tak opisovala posledné chvíle jednej z najvplyvnejších panovníčok éry osvietenského absolutizmu jej dcéra Mária Anna. Bol 29. november 1780 a do sveta sa rozletela správa, že Mária Terézia, z Božej milosti rímska cisárovná vdova, kráľovná Uhorska, Čiech, Dalmácie, Chorvátska, Slavónie, Galície, arcivojvodkyňa Rakúska, vojvodkyňa Burgundska, Štajerska, Korutánska, markgrófka Moravy, veľkovojvodkyňa Toskánska... (mala viac než päťdesiat titulov), už nie je na tomto svete.

S dcérou boli problémy

O tom, že sa stane panovníčkou, rozhodlo iba to, že jej rodičom – cisárovi Karolovi VI. Habsburskému a jeho manželke Alžbete Kristíne Brunšvicko-wolffenbüttelskej – sa nepodarilo splodiť syna, ktorý by mohol nastúpiť na trón. Jediný a najstarší, Leopold Ján, totiž zomrel krátko po narodení. Na základe takzvanej pragmatickej sankcie z apríla 1713 (nariadenia o nedeliteľnosti monarchie, ktoré zaisťovalo nástupníctvo aj po ženskej línii) sa tak dedičkou ríše stala prvá z ich troch dcér.

S Františkom Štefanom Lotrinským prežila takmer tridsať rokov.

Narodila sa 13. mája 1717 o pol ôsmej ráno vo viedenskom Hofburgu a ešte v ten istý deň ju pokrstili menami Mária Terézia Walburga Amália Kristína. O jej výchovu sa v detstve starali jezuiti, vďaka ktorým dostala veľmi dobré vzdelanie, a od pätnástich bola jej vychovávateľkou grófka Karolína von Fuchsová-Mollardová. O tridsaťsedem rokov staršia dvorná dáma zostala jej najdôvernejšou radkyňou a najbližšou priateľkou po celý život. Čo pre ňu znamenala, dokazuje aj fakt, že keď v roku 1754 zomrela, dala ju Mária Terézia pochovať v cisárskej hrobke.

Budúca panovníčka sa učila rada a rovnako rada sa venovala hudbe, tancu či maľovaniu. V roku 1724 spoznala svojho budúceho manžela Františka Štefana Lotrinského, ktorého na viedenský dvor pozval jej otec. Ona mala vtedy šesť, on pätnásť a cisár si ho obľúbil ako vlastného syna. Určite mu už vtedy napadlo, že tieto dve deti by v budúcnosti mohli tvoriť pár, zároveň si však uvedomoval, čo by to znamenalo. Prípadné spojenectvo medzi Habsburgovcami a Lotrinčanmi mohlo totiž prehĺbiť konfl ikt s Francúzskom. Otázka budúceho manžela následníčky trónu vôbec spôsobovala Karolovi VI. vrásky. Tí, čo sa mu z hľadiska budúceho spojenectva javili ako najvhodnejší, by zároveň znamenali veľké riziko, pretože by sa tak vyhrotili vzťahy s inými panovníkmi a ich záujmami. Medzinárodné vzťahy boli skrátka v tom čase mimoriadne komplikované a vydať dcéru, ktorá má raz nastúpiť na trón, nebolo jednoduché.

Vojny a konflikty v rôznych kútoch Európy však postupne situáciu menili. Navyše, Mária Terézia a František Štefan boli do seba zaľúbení, a tak začiatkom roku 1736 už prakticky nič nebránilo ich sobášu. Vzájomné áno si povedali 12. februára vo viedenskom augustiánskom kostole.

Šťastná cisárska rodina. Mária Terézia priviedla na svet šestnásť detí.

Po svadbe si vraj dali požehnať veľkú rodinu a vyšlo im to. Postupne splodili šestnásť detí – jedenásť dcér a piatich synov, ktorými sa začína habsbursko-lotrinská dynastia. Šesť z nich však Mária Terézia ešte počas svojho života pochovala. Prvorodená Mária Alžbeta zomrela ako trojročná, tretia v poradí Mária Karolína sa dožila jedného roka, siedmy potomok Karol Jozef nemal ani sedemnásť, keď zomrel na kiahne, rovnaká choroba pripravila neskôr o život aj dvanásťročnú Máriu Johanu a šestnásťročnú Máriu Jozefu, no a desiate dieťa v poradí, Mária Karolína, zomrelo hneď po narodení.

Cisárom sa stal jej najstarší syn Jozef II.

Ostatným deťom starostlivo vyberala partnerov, s ktorými sa mali zosobášiť, pričom najdôležitejším kritériom bol politický osoh pre monarchiu. Najlepšou partiou sa jej zdali Bourbonovci, ktorí v tom čase vládli vo Francúzsku, v Španielsku, Parme, Nea pole a na Sicílii. Práve spojenectvo s nimi považovala, s ohľadom na nepriateľstvo s Pruskom, za najvýhodnejšie. Najstarší syn a neskorší cisár Jozef II. sa tak musel oženiť s vnučkou francúzskeho kráľa Izabelou Parmskou. Ďalšiemu synovi a takisto neskoršiemu cisárovi Leopoldovi vybrala španielsku princeznú, no a tretí, Ferdinand, „vyfasoval“ modenskú princeznú a spolu s ňou neskôr aj modenské vojvodstvo. Ani dcéry si nemohli vybrať podľa vlastného gusta. Mária Amália sa musela vydať za Ferdinanda Parmského (brata Jozefovej manželky Izabely), neapolsko- sicílsky kráľ Ferdinand I. mal byť ženíchom Márie Johany, po jej smrti ho „zdedila“ Mária Jozefa, keďže však aj tá predčasne skonala, oženil sa napokon s Máriou Karolínou. Matkiným plánom neunikla ani najmladšia dcéra Mária Antoinetta. Za manžela dostala budúceho francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI., čo bola dobrá partia, no nik nemohol tušiť, že ju to bude stáť krk.

... aj ďalší, Leoplod II.

Niet teda pochýb, že v „domácnosti“, ktorú Mária Terézia riadila pevnou rukou, muselo všetko klapať. Vyskakovať veľmi nemohol ani František Štefan. Jeho nie veľký záujem o politiku jej vyhovoval, vojenské ambície trpela so škrípaním zubov, až napokon pochopil, že na ne nemá predpoklady. Bola rada, keď sa venoval svojim záľubám, prírodným vedám či numizmatike, no najmä podnikaniu, v ktorom ukázal ozajstný talent. Ich manželstvo sa dá označiť za šťastné, milovali sa navzájom celý život, hoci František Štefan si od spoločného lôžka z času na čas „odskočil“ k nejakej tej milenke. Jeho zálety vraj mala Mária Terézia tiež pod kontrolou.

Okrem rodenia detí, ich výhodného sobášenia a stráženia rodinného kozuba, samozrejme, stíhala aj vládnuť. Začala po smrti svojho otca v októbri 1740, niektoré tituly si však musela dať formálne potvrdiť. V júni 1741 ju tak v Bratislave korunovali za uhorskú kráľovnú a v máji 1743 jej na hlavu položili českú svätováclavskú korunu. Po tom, ako v októbri 1745 Františka Štefana zvolili a vo Frankfurte nad Mohanom aj korunovali za cisára Svätej ríše rímskej, národa nemeckého, stala sa ako jeho manželka i cisárovnou. Nie však rakúskou, ako sa niekedy mylne uvádza. Tento titul prijal ako prvý až jej vnuk František II. po vyhlásení rakúskeho cisárstva v roku 1804.

Dcéru Máriu Antoinettu popravili francúzski revolucionári.

Spolu s habsburgovskou monarchiou však zdedila Mária Terézia aj problémy. Začali sa vojny s okolitými štátmi, ktorých panovníci odmietali uznať platnosť pragmatickej sankcie a nárokovali si na korunu i niektoré územia. Už v novembri 1740 vystúpil pruský kráľ Fridrich II. s požiadavkou na Sliezsko, ktoré o mesiac neskôr jeho vojská aj obsadili. Mária Terézia tam vyslala rakúske vojsko, to však v bitke pri Molviciach v apríli 1741 prehralo. Krátko nato musela čeliť vpádu bavorskej a francúzskej armády do Horného Rakúska a neskôr sa Fridrich II. dokonca rozhodol tiahnuť na Viedeň. Jeho postup zastavil až podpis, pre Rakúsko nevýhodnej, dohody.

Mária Terézia so synom Jozefom v náručí žiada uhorskú šľachtu o podporu.

Vojny o rakúske dedičstvo, ako sa im hovorí, trvali napokon až do roku 1745, keď sa Drážďanským mierom Mária Terézia vzdala nárokov na Bavorsko a Sliezsko. V októbri 1748 potom boli uzavreté mierové zmluvy. Rakúsko síce prišlo ešte o niekoľko menších území, na druhej strane však Anglicko, Holandsko, Francúzsko, Španielsko, Piemont a Janov potvrdili platnosť pragmatickej sankcie. Stratené Sliezsko sa neskôr Mária Terézia pokúsila získať späť. V takzvanej sedemročnej vojne (1756 – 1763) mala k tomu vďaka spojencom – Francúzsku a Rusku, istý čas veľmi blízko, napokon v boji proti svojmu večnému nepriateľovi Fridrichovi II. neuspela. Niečo však predsa získala. Pruský kráľ sa pri podpise mierovej zmluvy zaviazal, že jej syna v budúcnosti podporí pri voľbe rímsko-nemeckého cisára.

Najvýznamnejšie kroky vykonala Mária Terézia počas svojej vlády v oblasti vnútornej politiky a správy štátu. Monarchiu totiž zdedila v nezávideniahodnom stave a veľmi rýchlo pochopila, že ak z nej chce vytvoriť moderný štát, musí pristúpiť k reformám. Obklopila sa poradcami (najvýznamnejšími boli gróf Friedrich Wilhelm Haugwitz, Anton von Kaunitz a k blízkym poradcom patril aj slovenský vzdelanec Adam František Kollár), vďaka ktorým sa postupne hospodárska i spoločenská situácia v krajine začala zlepšovať.

Pruský kráľ Fridrich II. bol po celý čas vlády jej najväčším nepriateľom.

Dôležitým krokom bola reforma armády. Vznikli vojenské školy a akadémie, vojakom sa začal pravidelne vyplácať žold, dostávali dovolenku a zjednotilo sa aj používanie uniforiem. Podstatnými zmenami prešlo zdravotníctvo (vznikli lekárske fakulty, zaviedlo sa očkovanie, rozširovala sa osveta), súdnictvo (okrem iného bol prijatý nový trestný poriadok a zrušilo sa mučenie) i školstvo (každé dieťa na území monarchie bez ohľadu na pôvod malo nárok na vzdelanie, vznikali dedinské školy a bola zavedená povinná školská dochádzka). V majetkovej oblasti bolo významnou zmenou zavedenie takzvaného tereziánskeho katastra a tereziánskeho urbáru. Rozvoj hospodárstva zase pozitívne ovplyvnilo zakladanie manufaktúr, čo bola najmä parketa Františka Štefana Lotrinského, ale aj hutnícka výroba či zmeny v oblasti poľnohospodárstva, predovšetkým pestovanie nových druhov plodín. Zabúdať nemožno ani na reformy v štátnej správe, podporu obchodu či také veci, ako boli opravy starých a budovanie nových ciest, odstránenie súkromného vyberania mýta alebo zjednotenie mier a váh.

Po smrti manžela sa až do konca života obliekala iba do čierneho.

Dôležité, aj z nášho pohľadu, bolo, že mnohé zo spomínaných reforiem smerovali do Uhorska, ktoré bolo dovtedy zanedbávané. Zo strany panovníčky išlo o akýsi výraz vďaky za podporu, ktorú jej po nástupe na trón poskytla uhorská šľachta. Rozvoj počas jej vlády zaznamenala i dnešná metropola Slovenska. Bratislavu navštevovala Mária Terézia často a rada. Okrem iného dala zrekonštruovať a rozšíriť hrad, nariadila zbúrať hradby, aby sa mesto mohlo rozširovať, a vďaka nej tu napríklad vznikla najväčšia tlačiareň v Uhorsku.

„Cisár Franciscus, môj manžel, žil 56 rokov, 8 mesiacov a 10 dní. Zomrel 18. augusta 1765 o pol desiatej večer. Môj šťastný manželský stav trval 29 rokov, 6 mesiacov, 6 dní, aby mi bol práve v tú hodinu, keď som mu dala ruku, tiež v nedeľu, náhle vytrhnutý. Tak sa chcem modliť, pater noster, ave, requiem, gloria, alebo tak chcem dávať almužny,“ napísala si Mária Terézia na malý lístoček, ktorý sa po jej smrti našiel v modlitebnej knižke. Manželova smrť bola pre ňu veľkou ranou. Od tej chvíle chodila až do konca života iba v čiernom vdovskom oblečení, dvorným dámam rozdávala svoje šaty i šperky a v listoch, najmä svojim deťom, neskrývala ustavičný smútok a bolesť.

Hrobka Márie Terézie v krypte kapucínskeho kostola vo Viedni.

Čoraz častejšie sa u nej o slovo hlásili aj rôzne choroby. Mala ťažkosti so srdcom, vysoký krvný tlak, trpela dýchavičnosťou. Hoci sa necítila najlepšie, súhlasila, že sa začiatkom novembra 1780 zúčastní na love na bažanty. V chladnom a sychravom počasí však prechladla a jej problémy sa znásobili. Ľahnúť si však odmietala. Až keď 26. novembra požiadala o poskytnutie sviatosti umierajúcich, pochopili všetci, že už sama cíti blížiaci sa koniec. Ten prišiel o tri dni.

Imperátorka Mária Terézia zmenila podobu monarchie

Výber pre vás