Vladimír Kampf

Bude to na konci slovenského sveta, na ukrajinskej hranici. Bude to o ľuďoch, ktorí k nám ilegálne prichádzajú z iných koncov sveta alebo využívajú ten náš koniec ako začiatok nelegálneho biznisu. Vanda a Rudolf Felšöciovci založili a budujú Múzeum na čiare ako rodinný podnik. Budujú areál, ktorého súčasťou sa stanú vnútorné a vonkajšie expozície pripomínajúce to, čo „na čiare“ bolo. Kopu príbehov, ktoré sa strácajú v čase.

V Lekárovciach nikdy lekára nemali. Chodievali za ním do vedľajšej obce. Ale už majú v dedine zubára. Názov obce pochádza z mena zemana Lekarta. Okolo jeho kúrie vyrástla usadlosť, ktorú volali Lekárov dom či Lekárova dedina. Po druhej svetovej vojne mali byť Lekárovce súčasťou Ukrajiny a Sovietskeho zväzu.

„Hranica nevznikala tak, že prišli majstri a postavili plot,“ vysvetľuje Rudo. „Najprv ju strážili frontoví vojaci, ktorým bolo jedno, či sa po nej niekto špacíruje. Ľudia chodili, ako im to vyhovovalo. Po odchode frontových vojakov prišli takí, ktorí na fronte neboli. Dostali funkcie a boli tvrdší. Už sa len tak prejsť nedalo. Po nich prišli geodeti, ktorí zatĺkali kolíky a vytyčovali čiaru. V Lekárovciach sa našla partia, ktorá si trúfla povyťahovať ich a zatĺcť za dedinu. Tí, ktorí prišli po geodetoch stavať hranicu, ju postavili tak, ako ich kolíky viedli,“ spomína jednu z možností, ako sa Lekárovce dostali na Slovensko. „Je aj iná verzia, ako sa Lekárovce stali súčasťou Československa, ale mne sa viac páči táto.“

„Žiaľ, všetky dokumenty si odviezli do Sovietskeho zväzu. Celé desaťročia to nikto neriešil. Problémy sa začali, keď si ľudia po revolúcii chceli usporiadať majetky. Zrazu hups… Lekárovce akoby neexistovali.“ Založiť múzeum len kilometer od ukrajinskej hranice sa rozhodli dávno a postupne. Naspäť do dediny Rudovho detstva ich priviedla dcérina vážna choroba. „Ako novinári sme prichádzali do kontaktu so zaujímavými udalosťami a príbehmi. Migranti, ktorí sa tadiaľto snažia dostať do Európy, tu z času na čas prichádzajú o život. Videli sme ich hroby. Nikto sa o ne dlho nestaral, často sú bezmenní, pochovaní na náklady obce. Chceme ľudí prilákať na pašovanie a predstaviť im pritom vážnu históriu hranice. Stojí tu už sedem desaťročí. Predtým tu nebola.“

Lekárovce boli v priebehu dvoch rokov súčasťou troch krajín: Československa, Maďarska, Sovietskeho zväzu a potom opäť Československa.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Súčasťou expozícií budú predmety, ktoré rozprávajú príbehy. „Hranica okrem iného dáva pocit slobody. Jednostranný. My ju tu cítime viac než tí na druhej strane, len o kilometer ďalej. Tu máme pocit väčšieho bezpečia a istoty. Čiara oddeľuje dva rozdielne svety.“ Traduje sa príbeh muža, ktorí počas zatvárania hranice odišiel na trh v Užhorode. Keď odchádzal, nemal problém. Len pozdravil vojaka. Keď sa vracal na voze ťahanom kravami, už ho nepustili naspäť. Hranica bola zatvorená. V Užhorode vraj musel zostať pol storočia. Nemal šancu vrátiť sa. Nikto sa s ním nebavil.

Pri hraniciach žijú ľudkovia, ktorí sa snažia pašovaním uživiť alebo si finančne pomôcť. Hlavy pašeráckych a prevádzačských skupín majú „biznisplán“, ktorý im prináša oveľa vyššie zárobky. Zvyčajne na hraniciach nesedia ani nebývajú. Hoci v súčasnosti je hranica prísnejšie strážená, stále sa cez ňu dá a hlavne oplatí nachádzať cestu. „Nie je hranica, ktorú by vynaliezavá ľudská myseľ nedokázala prekonať. Päťdesiat rokov som si bol istý, že sa sem nevrátim. Býval som v Košiciach a už som zasa tu. Keby som tu bol zostal, možno by som bol pašerák aj ja,“ smeje sa Rudo.

Pašovanie prechádzalo vývojom. Od začiatočníckeho pašovania pod kabátmi a nesmelých prevozov cigariet a alkoholu vo dverách auta cez oveľa sofistikovanejšie spôsoby. „Napríklad kamión plný neopracovaných drevených dosiek. Colníkom nesedela hmotnosť nákladu. Každá doska sa dala rozobrať. Boli v nej kartóny cigariet. Cigarety k nám putovali aj v chleboch či betónových kockách zámkovej dlažby. Rozvážal ich mladík v automate na kávu. Vozil po Slovensku k zákazníkovi ten istý automat, až kým nezačal byť podozrivý.“

„Klasické spôsoby striedajú modernejšie. Špičkoví pašeráci využívajú drony. U nás sa dajú na poli nájsť celé veľké škatule cigariet, ktoré spadli z dronu alebo ich vypustili tam, kde nechceli. Aj ľudí prepravujú vzdušnou cestou – helikoptérami. Pod hranicou bol aj tunel z jednej strany na druhú. Fungoval, kým ho niekto ‚nebonzol‘ tam, kde sa to neututlalo.“

Medzi exponátmi bude havarovaná helikoptéra či havarované pašerácke lietadlo. „Máme stroj na výrobu cigariet. Stačilo doviezť z Ukrajiny tabak. Žiaľ, na Slovensku nič nie je jednoduché. Ani získať exponáty, ktoré zhabala polícia. Otravovali sme tak dlho, až sme sa predsa len k niečomu dostali. O vrtuľník sme bojovali tri roky. Sú to veci, ktorými bola páchaná trestná činnosť. Kopu ich colníci zničili. Je to ich povinnosť.“

Samozrejme, aj niektorí colníci majú za ušami. Pašovanie a prevádzačstvo na našej východnej hranici s Ukrajinou doslova visí v lufte. Aj tomu sa bude venovať Múzeum na čiare v Lekárovciach.

Čiara, ktorá oddeľuje dva rozdielne svety: Story z východnej hranice

Vladimír Kampf

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Čiara, ktorá oddeľuje dva rozdielne svety: Story z východnej hranice

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Odplával vodácky vizionár: Ján Dojčan nedokázal kovid poraziť ani napriek výbornej kondícii

Salašu v Pružine bačuje žena: Predpovedali jej neúspech, s ovečkami pracuje už sedemnásť rokov

Keď mrázik nie je rozprávkový dobrák: Takto vyzerá urputný boj ovocinárov o záchranu úrody

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás