Parohy majú dôležitú funkciu v jeho živote a počas vývoja tejto zveri získali špecifický význam. Samce používajú parohy nielen počas ruje pri súbojoch, ale aj pri zápasoch o udržanie si sociálneho postavenia v skupine, pretože silnejšie jedince majú v čriede výhodnejšiu pozíciu.

Jeleňovi, ktorý práve zhodil parožie, výrazne klesá sociálne postavenie a zaradenie v hierarchii stáda. Až keď ho zhodia všetky jelene v čriede, obnoví sa pôvodný sociálny stav.

Parohy plnia dôležitú úlohu aj pri stretnutiach s jedincami iných druhov, najmä pri obrane proti šelmám. Svojim nositeľom slúžia aj ako imponujúci prvok rituálneho správania pri rôznych vnútrodruhových konfliktoch.

Kým v našich podmienkach slúžia jelenie zhody ako trofej či materiál na výrobu dekoratívnych predmetov a štýlového nábytku, v Ázii ich už vyše dve tisícročia využívajú ako všeliek. Na tento účel chovajú jelene na farmách.

Škála ich využitia pri liečení chorôb je naozaj neuveriteľná – od zápalov kostnej drene, osteoporózy, straty vápnika v kostiach, nespavosti, straty pamäti, posilnenia svalstva, hojenia povrchových rán, zníženia tlaku, posilnenia imunity až po neplodnosť, prevenciu starnutia, rakoviny či ochorenia pľúc a pečene.

Fungujú údajne aj ako afrodiziaká, ktorých použitie má veľmi dlhú históriu. Poznali ich v starom Egypte, v Číne a rozšírené boli aj v arabskom svete. Skrátka, liek takmer na všetko.

Nedávna analýza lámavosti jeleních parohov zas ukázala, že na svedomí ju má strata mangánu. Sú to nové poznatky využiteľné na liečenie osteoporózy.

Parohy sú zoologicky definované ako kostené útvary vyrastajúce každoročne z násadcov čelovej kosti, ktoré sa nazývajú pučnice. Vývin parohov je veľmi zložitý fyziologický proces, ktorý priamo súvisí s hormonálnou činnosťou samcov.

Hmotu dozretého parožia tvoria viac ako z polovice anorganická hmota pozostávajúca hlavne z fosforečnanu vápenatého, uhličitanu vápenatého a ďalších prvkov a z menšej časti organická hmota, skladajúca sa z buniek väzivových vlákien a medzibunkovej hmoty.

Parožie sa začína u jeleňa vyvíjať v 6. mesiaci, keď mu začínajú rásť výbežky čelových kostí. Prvé parožie má zvyčajne tvar nerozvetvených ihlíc bez ružíc a jeleň ho vytĺka vo veku asi 14 mesiacov.

Zhadzuje ho spravidla vo veku 24 mesiacov, teda vo svojom druhom roku života. Výnimočne môže mať prvé parožie aj náznaky vetiev alebo priamo krátke vetvy.  S pribúdajúcim vekom sa u jeleňov posúva zhadzovanie, nasadzovanie i vytĺkanie parožia do stále skoršieho obdobia.

Ak počet vetiev na oboch kmeňoch nie je rovnaký, hovoríme o nepárnom, nepravidelnom ...orákovi (desatorákovi, štrnástorákovi, dvadsatorákovi a pod.), pričom sa vždy uvádza dvojnásobný počet vetiev z tej časti kmeňa, na ktorej je ich viac.

Maximálnu mohutnosť dosahuje parožie v 12. až 14. roku života jeleňa. Potom počet vetiev a sila parožia, najskôr v jeho hornej časti, klesá. Takéhoto jeleňa nazývame spiatočníkom.

Pri hormonálnej poruche produkcie testosterónu, ktorá je spôsobená nefunkčnosťou semenníkov alebo ich nedostatočným fungovaním, vznikajú abnormality jelenieho parožia.

V takomto prípade nedochádza k cyklickému (každoročnému) zhadzovaniu parožia, ale k jeho stálemu rastu. Dôsledkom tohto javu – chorobného zbujnenia hmoty parožia – je abnormálne parožie, ktoré sa označuje ako parochňa.

Parochňu jeleň nevytĺka (je stále obalená lykom) ani nezhadzuje, no táto hmota stále rastie. Po poranení parochne, hlavne v letných mesiacoch, sa stáva, že muchy nakladú do rany vajíčka a ich larvy postupne rozožierajú pletivá.

So zväčšujúcou ranou sa do tela jedinca dostáva infekcia, ktorá môže spôsobiť rôzne ochorenia, ktoré často končia smrťou.

Medzi anomálie s nedokonalou hormonálnou činnosťou radíme aj existenciu samcov bez parožia, parohatých samíc a rast dvojitého parožia, pri ktorom dochádza k rastu nového parožia, hoci predošlé ešte nebolo zhodené.

Nepravidelný tvar parožia môže vzniknúť aj následkom nedostatku potravy v jarných mesiacoch, teda počas rastu parožia, alebo jeho mechanickým poškodením, poranením končatiny, alebo po prekonaní nejakej závažnej choroby.

Najčastejšou príčinou vzniku abnormality však zostáva porucha činnosti pohlavných žliaz a poranenie či poškodenie pohlavných orgánov.

Začiatkom roka poklesne hladina testosterónu v krvi jeleňa a zvýšená tvorba rastového hormónu spôsobí, že na rozhraní medzi pučnicou a ružicou sa paroh naruší do takej miery (vznikne štrbina – osteolýza), že sa odlomí.

Tomuto procesu napomáhajú osteoklasty – veľké pohyblivé bunky schopné resorbovať kostnú hmotu, teda vlastne rozrušovať kosť. Staršie jelene zhadzujú skôr, mladé neskoršie.

Časť, ktorou sa parožie dotýka s pučnicou, sa nazýva pečať. Zhod staršieho jeleňa má zvyčajne konkávnu pečať (vydutú) a mladšieho konvexnú (vypuklú), nie je to však pravidlo.

Počet jeho výsad nehovorí absolútne nič o veku jeleňa, ako sa to mnohokrát medzi laikmi traduje. Päťročný jeleň môže byť až dvadsatorákom a napríklad 11-ročný jeleň len osmorákom. Závisí to od genetiky, oblasti, zdravotného stavu, potravy a celého radu iných činiteľov.

Na základe zhodených jeleních parohov sa dá odhadnúť aj vek jeleňa. Ide o odhad na základe indexu prvých výsad od ružice – očníc (pomer dĺžky očnice k jej prepone) a uhla očníc s kmeňom. Čím je vyšší vek jeleňa, tým je hodnota indexu aj uhla vyššia.

Nedá sa však hovoriť o nejakej absolútnej presnosti, je to vždy viac-menej presný odhad. Túto metodiku odhadu veku jeleňov podľa zhodov u nás vypracoval profesor Garaj.

Na pučnici sa následne vytvorí záhyb mäkkého tkaniva z okostice, ktorý ranu zacelí a utvorí základ nového parohu. Na pučniciach vyrastá kmeň parohu obalený mäkkou citlivou a silne prekrvenou kožou – lykom, ktoré rastie a obaľuje stále rastúci paroh.

Koža lyka je pokrytá kratšou a jemnou srsťou. Medzi lykom a rastúcim parohom sa nachádza bohato rozvetvená sieť ciev, ktorých úlohou je dodávať do hmoty parohu stavebné látky a vápenaté soli.

Prísun týchto látok sa zastaví, keď paroh uložením vápnika postupne stvrdne smerom od pučnice k vrcholu. Paroh teda rastie prikladaním hmoty na koncové časti. Vrchol rastúceho kmeňa má schopnosť sa rozdeliť, čím postupne vznikajú základy pre určité vetvy (očnica, nadočnica, stredná vetva atď.).

Vývoj parožia trvá podľa jeho mohutnosti a hmotnosti približne štyri mesiace, t. j. 120 – 170 dní. Najstaršia hmota je pri pučnici a najmladšia na vrchole parohu. U rohov je to opačne, najmladšia časť obaľuje rohové výbežky pri čelovej kosti a najstaršia sa nachádza na koncoch rohov.

Ku koncu obdobia ich rastu sa úplne protichodne zmení pomer oboch hormónov v krvi, klesne somatotropín a zvýši sa hladina testosterónu. Zastavuje sa rast parožia a nasleduje odumieranie lyka na jeho povrchu.

Odumierajúce nervové vlákna v lykovej časti spôsobujú svrbenie, ktoré jelene tlmia vytĺkaním čerstvo vyzretého parožia o dreviny a kry. Pri zbavovaní lyka parožie nadobúda sfarbenie, intenzita ktorého závisí od oxidácie zaschnutej krvi i dreviny, na ktorej jeleň vytĺkal, od členitosti parožia a pórovitosti jeho vonkajšej plochy.

Nezanedbateľnú úlohu tu zohrávajú tiež individuálne príznaky a genetické dispozície jedinca. Parožie sa začína sfarbovať v tom okamihu, keď sa zbavovaním lyka dostáva do kontaktu s drevinami, krami, pôdou a so súčasným pôsobením a vystavením svetla a vzduchu.

Po zbavení lyka zostanú na povrchu parožia viditeľné odtlačky ciev. Na miestach, kde krv naplavila prebytok stavebných látok, vznikne po dokončení rastu tzv. perlovanie. Jeleň vytĺka parohy od júla do polovice augusta a v čase ruje nosí na hlave už hotové a vyzreté parožie.

Králi bez koruny: jeleňom môže za 4 mesiace na hlave narásť parožie vážiace aj 10 kilogramov

Výber pre vás