Šoubiznis

Zuzana Tlučková: Vedome, zdravo sebecky a žensky som začala žiť od nejakej štyridsaťpäťky

8.7. 2019 2:05
Na nedostatok hereckých príležitostí sa nemôže sťažovať.
Na nedostatok hereckých príležitostí sa nemôže sťažovať.
Zdroj: TV Markíza
Šoubiznis

Zuzana Tlučková: Vedome, zdravo sebecky a žensky som začala žiť od nejakej štyridsaťpäťky

8.7. 2019 2:05
Na nedostatok hereckých príležitostí sa nemôže sťažovať.
Na nedostatok hereckých príležitostí sa nemôže sťažovať.
Zdroj: TV Markíza

Herečka Zuzana Tlučková (57) si s chuťou užíva svoju ženskú zrelosť, namiesto behania v teniskách si radšej sadne s dobrou knihou na sedačku. Pretože už má nárok. Zvykla si na svoju samotu a naučila sa ju milovať. Na javisku energická komička, v súkromí kultivovaná dáma s iskrou v oku.

Pred rokmi mi jedna staršia dáma opísala svoju skúsenosť, že herečka od určitého veku má u nás menej hereckých príležitostí. Teraz som ju zahliadla v úlohe matky v jednom seriáli. Zmenila sa teda situácia k lepšiemu?

Ja sa nemôžem sťažovať… Nakrúcajú sa seriály, kde potrebujú mamičky aj babičky, a aj v divadlách mám pekné príležitosti. V septembri som odpremiérovala v Divadle komédie predstavenie „Klimaktérium“ a hovorím si, že ho môžem hrávať aj do osemdesiatky, ak dožijem. (smiech)

Predstavenie Klimaktérium… Ja som ho videla a páčilo sa mi. Je o ženách okolo päťdesiatky a aj starších, samozrejme. Myslíte, že oslovujete aj starosvetskejšie diváčky?

Predstavte si, že chodia... Prišla pani, ktorá predtým nikdy v divadle nebola, a tak sa jej páčilo, že bola rozhodnutá priviesť aj kamarátky. Predstavenie Klimaktérium nie je typické divadelné predstavenie, ale skôr estráda s pesničkami, kde sa ide od bonmotu k bonmotu, od vtipu ku vtipu. Sú v ňom pozbierané skúsenosti, vtipné zážitky žien v menopauze.

Otvorene sa bavíme o veciach, o ktorých si niektoré ženy myslia, že okrem nich sa to nedeje už žiadnej inej. A zrazu to na javisku ukazujeme a ešte si z toho robíme aj žarty. Je im to nesmierne blízke, tešia sa, že v tom nie sú samy, a zabavia sa. Kedysi bola téma menopauzy dosť tabuizovaná, dnes sa o tom, našťastie, hovorí viac.

Chodia aj muži?

Áno. A mnohí z nich potvrdili, že toto predstavenie by mali povinne vidieť všetci muži. Aby pochopili, čím žena v období menopauzy prechádza.

Čo vravíte na netolerantný kult mladosti a štíhlosti?

Nemôžu byť všetci rovnako chudí a nikto nezostane navždy mladý. Viete, čo je podľa mňa nekultúrne? Uverejňovať tajne odfotené známe staršie dámy, osobnosti na kúpaliskách a potom krúžkovať s komentárom, že aha, ona má celulitídu. Marylin Monroe ju mala a dodnes je oslavovaná ako bohyňa.

Celý život som žila aerobikom, step aerobikom, posilňovňou, behmi. Tak to má byť. Vekom človek spohodlnie a to je tiež okej. Rada chodievam so psami do lesa. A keď mám chvíľu voľna, namiesto tenisiek si vezmem knihu a ľahnem si na sedačku. (smiech) Samozrejme, som žena, chcem sa pekne obliecť a keď zbadám nejaký tukový vankúšik, som chvíľu nešťastná a disciplinovaná. Ale potom si opäť poviem, že mám nárok a neriešim.

Kde vás aktuálne ešte môžeme vidieť hrať?

Hosťujem v Teatro Wüstenrot, v Slovenskom národnom divadle, na Novej scéne, v Divadle komédie, ktoré momentálne sídli v Ružinove, a mám aj pár agentúrnych predstavení.

Patrí medzi vynikajúce divadelné herečky, dokonca produkovala vlastné predstavenie.
Patrí medzi vynikajúce divadelné herečky, dokonca produkovala vlastné predstavenie.
Zdroj: TV Markíza

Mení sa rokmi publikum? Vzťah verejnosti k divadlu?

Nedávno sa mi stalo, že počas predstavenia sa v zákulisí nahlas rozprávali kulisári, veľmi to vyrušuje. Je to o tom, že si nevážia nielen vašu prácu, ale ani tú svoju. To sú veci, čo ma hnevajú.

No a potom niektorí diváci, ktorí majú pocit,že sú doma pri televízore a nie v divadle, naposledy ma doslova šokoval divák, ktorému počas predstavenia zazvonil mobil a on spokojne začal telefonovať. Je to neúcta nielen k hercom, ale i k ostatným divákom. Ale sú to skôr výnimky…Slováci sa naučili chodiť do divadla a vedia sa aj patrične správať.

Vás divadelnú etiketu učili „starí“ hereckí bardi?

Áno. Tak napríklad, keď sa hrá, v zákulisí sa chodí po špičkách. A je tam ticho. Maximálne sa šepká. V prvom rade herci nikdy nesedia. Niektoré zvyky sú už o poverčivosti. Ja ich veru dodržiavam. Aby malo predstavenie úspech a diváci vás nevypískali, nepískate si počas skúšok ani pred predstavením. Keď na vás zašívajú kostým, aby sedel, musíte nahlas hovoriť texty, aby ste ich potom na javisku nezabudli.

No a my herci sa pred premiérou opľujeme a kopeme kolenom do zadku, aby sa nám na scéne darilo. Ale kopnúť môžete, až keď je kolega alebo kolegyňa oblečená v divadelnom kostýme. (smiech) K premiéram si dávame drobné darčeky. Všetci vieme, že úspech predstavenia nezávisí od jedného, ale od všetkých.

S mnohými z hereckých bardov ste neskôr stáli na divadelnom javisku alebo pred kamerou. Ktorí sa vám dostali pod kožu?

S niektorými sme sa stretávali okrem televízie a divadla aj v rozhlase. V tom čase ešte Slovenský rozhlas vyrábal inscenácie, rozhlasové hry a zábavné relácie. Som veľmi vďačná za to, s kým som mohla stáť na javisku, pred kamerou alebo mikrofónom.

Takto som mohla „pričuchnúť“ k ich hereckému umeniu a niečo sa od nich naučiť. Napríklad Mišo Dočolomanský, Karol Machata, Mikuláš Huba, Jozef Kroner, Dušan Jamrich, Milan Lasica, Julo Satinský, Jožo Vajda alebo pani herečky Zdena Gruberová, Marína Kráľovičová, Eva Krížiková, Soňa Valentová, Anička Javorková, Zdena Studenková, Dača Turzonovová…

Fungujú herecké priateľstvá? O nevraživosti medzi herečkami sa toho popísalo a navravelo dosť.

Môžem povedať za seba, že mne priateľstvá fungujú. Sme si veľmi blízke s Martou Sládečkovou, Bibi Onrejkovou. S mnohými ďalšími som prežila a prežívam veľmi pekné životné úseky. Stretávame sa na skúškach, v skúšobni sme spolu zatvorení aj šesť týždňov, potom na javisku, s mnohými predstaveniami sa chodí na zájazdy. Tam sme spolu vlastne stále. Je to veľmi fajn. Verím, že mnohí moji kolegovia to cítia podobne. Dodnes sme kamaráti.

Ako herečka ste takmer vždy v komediálnej polohe. Komici sú pritom v súkromí vraj dosť vážni ľudia, aj pán Lasica má taký bonmot, že ja som iba komik. Ako to máte vy?

V súkromí na seba vôbec nepotrebujem upozorňovať. Možno je to aj tým, že som mala nesmierne múdru mamu, ktorá ma veľmi citlivo formovala už v detstve. Občas som totiž mala pocit, že som veľká hviezda zo Zlatej brány a košickej televízie. Jemne ma upozornila, že to nie je nič výnimočné, že je to práca ako každá iná.

Potom sa vyskytli strety s inými deťmi, vieme, aké vedia byť úprimné a občas kruté, a to som doma plakala a vravela, že už nechcem ďalej. Vtedy ma dokázala povzbudiť a pofúkať. S týmto som išla na vysokú školu múzických umení, kde sme robili v tom čase nesmierne populárne predstavenia. Fujarovú show, Rýchlokurz geniality, Šoumix, vypredávali sme veľkú sálu v Istropolise dvakrát denne, fanúšikovia stáli v radoch na podpisy.

S niektorými spolužiakmi to riadne zamávalo, ja som vďaka mame stála na zemi. Potom prišli moje deti a na ihrisku som bola radšej matka než známa herečka. Nepotrebujem za každú cenu „váľať srandy“, ale sú situácie, keď ich váľam. Kamarátky vravia, že som vtipná. (smiech)

Na čom sa dokážete zabaviť? Aký humor vám je blízky?

Kedysi sme mali s Martou Sládečkovou medzi sebou dosť sarkastický humor. Rokmi sa okresal na humor láskavý, ktorý sa mi páči. Hrala som v predstavení Opačné pohlavie a tam bol typický anglický, suchý humor. A aj ten mi bol veľmi blízky.

Na mňa pôsobíte ako extrovertný introvert. Ľudia si myslia, koľko toho o vás vedia, a vy im informácie dávkujete. Je to tak?

To sa mi páči, extrovertný introvert... Je to veľmi výstižné. (smiech) Chránim si svoje súkromie, stalo sa, že som sa otvorila a nevyplatilo sa mi to. Robím to však hlavne pre svojich blízkych. Ja som síce v prvej línii, ale oni stoja blízko pri mne a zasahuje ich to. Už sú síce dospelí, ale ak to zraní vás, zraní to aj vaše deti, rodičov, súrodencov.

Máte svoj každodenný rituál, ráno si čítate v snári. Aj v knihe anjelov. Veríte na svojho anjela strážneho?

Hm… verím. Určite mám svojho anjela strážneho. V mnohých situáciách akoby mi našepkával, čo urobiť. Alebo keď sa neviem rozhodnúť, tak ho žiadam o radu. Keď niekam idú moje deti alebo moji blízki, žiadam ho, aby na nich dával pozor. Zatiaľ nesklamal…

Tvrdí, že po päťdesiatke už poľavil tlak voči sebe.
Tvrdí, že po päťdesiatke už poľavil tlak voči sebe.
Zdroj: TV Markíza

Máte nejaký sen, ktorý sa vám sníva opakovane?

Jeden sa opakuje pravidelne a týka sa práce. Vystrčia ma na javisko a ja neviem, aké hráme predstavenie, neviem texty. Sníva sa mi buď pred premiérou, alebo po divadelných prázdninách, keď dlhšie nehrám. Našťastie, v realite som to nezažila a verím, že ani nezažijem.

Ako sa formoval váš vzťah k duchovným veciam?

Postupne, ako človek dozrieva. Potom nasledoval nesmierne bolestivý odchod mamy, keď zrazu stratíte oporu, ktorú ste mali pri sebe odjakživa. Teraz už som ja mama, opora. Ale aj tak si sem-tam potrebujete vyliať srdce, iba tak sa nakopnúť, keď doľahne únava. Alebo keď boli deti malé a bolo treba navariť, oprať, ožehliť, upratať a stále dokola a vy sa sama seba pýtate – a toto je všetko? Starnete, deti rastú a vy si poviete, čo teraz?

Mám knihu anjelov, kde je na každý deň jedno krásne posolstvo, upozornenia na veci okolo nás, ktoré si možno bežne neuvedomíte. Alebo ste v rozpoložení, že ich nevidíte. Odokrýva klapky na očiach. Je tam napríklad rada, aby ste sa usmiali na každého človeka, ktorého stretnete.

Človek sa rokmi mení, nie iba fyzicky, ale aj myseľ, chute a preferencie, napríklad pri výbere filmov a kníh. Je niečo, čo ste kedysi pozerali, čítali a teraz už nie?

Mám veľmi rada filmy, ale už sa vyhýbam krvákom, hororom. To naozaj neobľubujem. Tiež veľmi rada čítam. Siaham po tom, na čo mám chuť, mám rada detektívky, sci-fi, autobiografie, istý čas som „fičala“ na červenej knižnici. Keď viem, že mám tri-štyri dni voľno, nastavím sa a čítam a čítam. Aj do štvrtej ráno, jediné, čo okrem toho spravím, je, že nakŕmim svorku. (smiech)

Pred rokmi ste sa rozhodli produkovať vlastné predstavenie. Neskôr ste to prirovnali k pôrodu.

Najskôr bola myšlienka. Nasledovali konzultácie, stretávania s Rasťom Piškom, ktorý napísal scenár. Sama som si odskúšala všetko, od výroby, scény, kostýmov, až po samotnú realizáciu. Musíte ľudí pozvať, po premiére usporiadať recepciu a potom predstavenie predávať. Herectvo bolo pre mňa už najmenej.

Obaja synovia mi pomáhali, starší robil zvukára, osvetľovača, kulisára. Mladší nakladal, vykladal, obsluhoval na recepcii. Zomklo nás to ako rodinu ešte viac. Keď sme potom doma vyčerpaní odfukovali, syn mi povedal: „Mami, som na teba hrdý!“ Ak pre nič iné, tak pre toto to stálo za to.

Išli by ste do toho opäť?

Nie. Pre mňa to bola obrovská škola a som za ňu vďačná. Je to nesmierne náročné a ja na to naozaj nemám povahu. Producent musí byť dravý, mať ostré lakte, mnohokrát, keď ho vyhodia cez dvere, musí sa vrátiť oknom. A ja toto neviem, nechcem vedieť a dúfam, že sa ani nebudem musieť naučiť.

Princíp, čo ťa nezabije, ťa posilní, nie je podľa všetkého iba fráza. Viete si už povedať, že dobre, teraz nie je dobre, ale prejde to?

Už si to viem povedať. S nadhľadom. Aj keď sa nám dejú veci bolestivé, ťažké a v danom momente neprekonateľné, s odstupom času si poviete – ako dobre sa stalo.

Čo sa vám vybaví pri spomienke na vaše detstvo?

Som bezstarostná a šťastná. Rodičia mne aj bratovi vytvorili krásne prostredie, nikdy sme nepocítil žiadny nedostatok, napriek tomu, že sme žili v skromných podmienkach. Prišiel víkend a ten venovali iba nám. Otec naštartoval našu škodovku. Dovolili si ju kúpiť na rôzne pôžičky, pomohla rodina, milovali sme ju všetci, dali sme jej meno Barborka. (smiech)

Mama vytiahla sto korún a povedala: „Tomi, povoz nás.“ Otec natankoval plnú nádrž a išli sme na hríby, do Betliara, na Krásnu Hôrku. Neboli autorádiá, mama nám spievala ľudové piesne a otec jej do toho vtipne vstupoval. Alebo sme sa hrávali s partiou detí na sídlisku.

Aká bola Zuzana, keď mala dvadsať, tridsať, štyridsať?

Ach… Dvadsať, svet gombička, plno ideálov. Naivita, nereálne veci, sny. Ale to k tomu veku patrí a je dobré, že to tak je. Tridsať, už jedno dieťa, také tie bežné povinnosti a do toho stíhať aj robotu. Jeho prvé choroby, prvé zrútenie sveta, keď zostanete v nemocnici so svojím synom, keď si uvedomíte, že povolanie, ktoré milujete, okamžite obetujete za jeho zdravie. Prehodnotenie priorít, uvedomenie si, že veci, ktoré človek vnímal ako samozrejmosť, také byť zrazu nemusia.

Štyridsať… Pocit spolupatričnosti v rodine, rozbehnutá kariéra, ukotvenie v práci, no zároveň taká tá materská schizofrénia, ktorú pociťujú herečky a určite aj iné pracujúce ženy. Ste v práci a trápite sa, že vám doma niečo uniká, a naopak. Rozbitie súkromia. Rozpad manželstva. Neustály stres, aby ste boli perfektná doma, v práci, všetko stihli.

Aká je Zuzana teraz ako zrelá žena po päťdesiatke?

Poľavil tlak samej voči sebe? Áno, deti dospeli a povedali mi, že mami, veď nemusíš, nerob. Vyrastala som v rodine, kde na prvom mieste boli deti, potom otec, potom dlho dlho nič a na konci mama. Niesla som si so sebou tento vzorec a až skúsenosťami som pochopila, že to tak byť nemusí a všetci sú aj tak spokojní.

Ja som tak vedome, zdravo sebecky a žensky začala žiť od nejakej štyridsaťpäťky. A užívam si to. Občas som si hovorila – prečo to prišlo tak neskoro? Ale potom som si hneď odpovedala, že nikdy nie je neskoro. Asi mi nehrozí, že zo mňa bude zatrpknutá starnúca žena, ktorá má pocit, že nežila. Nedávno som v jednom rozhovore dostala otázku, že čo by som odkázala iným ženám.

Čo ste odkázali?

Myslite aj na seba.

Dokázali ste presunúť na synov hodnoty, ktoré vám dali vaši rodičia?

Áno, myslím, že sa mi to podarilo. Keď boli malí, tiež sme chodili veľa do lesa, vymýšľala som príbehy o trpaslíkoch, ktorí v lese ukryli poklady. Mali adrenalín, dobrodružstvo a zábavu.

Roky nemáte pri sebe partnera. Platí podľa vás, že keď nemáš chlapa, nemáš pravdy?

Veľmi zriedka na mňa takí tí mačovia pozerajú zhora spôsobom, že a ty čo sa tu ozývaš? Je to ich vizitka, nie moja. (smiech) Niektoré kolegyne mi zase občas hovoria, že Zuzi, ty by si si zaslúžila to šťastie, mať dobrého chlapa pri sebe. Vtedy im odpoviem, že možno je šťastie, že takého chlapa pri sebe nemám. Mám rodinu, priateľov a naše psy… Nič mi nechýba a objavila som čaro samoty. Som rada sama.

Minimalizmus… Veľmi aktuálny trend, ktorý niektorí povýšili na prácu. Prídu k vám a vyhádžu pol domácnosti. Dokážete sa zbavovať vecí, pustili by ste si ich do domu?

Snažím sa mať radosť z mála, aj keď mám pocit, že stále nakupujem. (smiech) Možno by som ich návštevu aj privítala. Áno, sme zahltení vecami. Keď sme sa presťahovali, niektoré veci na oblečenie som mala v krabiciach aj rok a vôbec mi nechýbali. Knihy už rozdávam, prečítam a posuniem ďalej.

Na druhej strane si hovorím, že som v tomto už asi stará, veľmi ťažko sa zbavujem vecí. Najmä darčekov, spomienok. Keď som bola mladá, nemala som problém povyhadzovať polovicu skrine, prišla som k našim a presne toto som u nich praktizovala. Otec to naspäť zhŕňal, že to sa ešte zíde. No a sama som už v leveli „to sa ešte zíde“. Síce neviem komu, ale zíde. (smiech)

S kolegami zo seriálu Susedia sa opäť objavujú na obrazovke.
S kolegami zo seriálu Susedia sa opäť objavujú na obrazovke.
Zdroj: TV Markíza

Po mnohých rokoch sa vrátili na obrazovku Susedia. Prečo si myslíte, že tento druh humoru opäť zafungoval?

Podľa mňa preto, lebo je láskavý, každodenný. Čerpá z rodinných vzťahov, priateľstiev, toho, čo máme všetci okolo seba. Samozrejme, že sme boli zvedaví, aké budú reakcie divákov. A sú rovnako príjemné ako pred desiatimi-jedenástimi rokmi. Obrovský ohlas, široký záber, pozerajú deti, mladí ľudia a aj tí skôr narodení, skrátka všetky vekové kategórie.

Ako sa vám naskakovalo naspäť?

Keď sme sa stretli na prvej čítanej skúške, mala som pocit, že sme sa do postáv vrátili okamžite, ako keby tá dlhá pauza trvala len týždeň. Fungovalo to, ostalo to v nás. Všetci sme zrazu boli seriálovými postavami. Bolo to nostalgicko-vzrušujúce a príjemné.

Rokov prešlo veľa, máte za sebou množstvo krásnych rolí. Podľa mňa je veľmi milé, že ste boli a stále ste hviezda zo Zlatej brány. Ako sa z malej Zuzanky stala herečka?

Netuším, kde sa to vo mne vzalo. Mala som presne osem rokov, keď som sa sama prihlásila na dramatický krúžok do ľudovej školy umenia, rodičia o tom nevedeli. Sesternica tam chodila, povedala mi, kde to je, a tak som išla. Pani Gabika Drotárová ma prijala do svojho ročníka. Postupom času som si uvedomila, že herectvo je sen a keby sa mi podarilo stať sa herečkou, mohla by som snívať celý život…

Poslať emailom
Turecký lietajúci automobil Cezeri.

Turecko šokovalo na technologickom festivale: Predstavujeme vám náš lietajúci automobil!

Populárne články
Herečka Sarah Hyland

Vo filme romantika, v realite dráma. Herečka Sarah Hyland už prekonala 16 operácií!

Turecký lietajúci automobil Cezeri.

Turecko šokovalo na technologickom festivale: Predstavujeme vám náš lietajúci automobil!

Založila konferenciu SUPERfeel, ktorá prináša ženám priestor na vzdelávanie a ďalšiu motiváciu.

Ivana Kičikoleva našla počas liečby vážnej choroby zmysel života: Som rada, že sa mi to stalo

Farmár z okresu Krupina nám ukazuje, ako mu diviaky zničili úrodu. Ak štát nezačne konať, úplne skončí s pestovaním poľnohospodárskych plodín.

Desať ton zdravých zemiakov musel vyviezť na hnojisko. Farmár čakal pomoc od štátu, tá neprišla

Karolína Chomisteková

Chomisteková končí na poste riaditeľky Miss Slovensko: Vystrieda ju tento mladík!

Vedeli ste

Vo vode sa scvrkáva koža.

Zobraziť viac