K herectvu ste sa dostali úplnou náhodou, vďaka tomu, že vás fotograf odfotil na Zlatých pieskoch.

Áno, bola to náhoda, predtým som vôbec netúžila stať sa herečkou. Táto profesia ma očarila práve vďaka tomu, že som natočila dva úspešné filmy. Jeden z nich bol francúzsky, premietali ho v celej Európe, a druhý bol slovenský. Skrátka, privoňala som k hereckej profesii.

Pre človeka, ktorý sa s ňou predtým nikdy nestretol, to bol neuveriteľný zázrak. Je to taký uzavretý svet vo svete. Vtedy ešte zúril hlboký socializmus a tá filmárska rodina dávala človeku pocit obrovskej slobody.

Boli to neustála veselosť, zábava, čo bolo pre mladého človeka nesmierne vzrušujúce. Musím priznať, že v mladosti som bola veľký „divočák“, rebel a práve tieto príležitosti boli pre mňa úžasné.

Rodičia s profesiou herečky súhlasili?

Keďže pochádzam z veľmi slobodomyseľnej rodiny, mala som to šťastie, že rodičia ani mne, ani mojej sestre, nikdy nehovorili, čo máme a čo nemáme robiť.

Aký to bol pre vás pocit, keď ste sa ako 17-ročné dievča ocitli na pľaci s veľkými hereckými hviezdami?

Ako každý mladý človek som si neznáme prostredie veľmi užívala, aj keď musím priznať, že o nejakom herectve v tomto prípade ešte u mňa nemohlo byť ani reči. Veď som bola úplný začiatočník.

Dali ste si prihlášku na VŠMU a prijali vás napriek tomu, že ste vôbec nepoznali naše herecké legendy sediace v komisii. Vás však už títo páni vďaka úspešným filmom poznali, čo je neuveriteľné.

Áno, presne tak. Hovoriť o niečom takom v roku 2018 je dosť neuveriteľné, no v roku 1967 sme mali rodičovský dom na Kramároch, čo bola v tom čase dedina. Dnes to je síce rozšírené centrum, no vtedy sme sa tam preháňali na lyžiach, sánkach.

Moji rodičia nemali televízor, takže som nemala žiadne informácie o tom, kto sú naši slovenskí divadelní umelci. Na prijímacie pohovory som prišla doslova a dopísmena ako čistý nepopísaný papier. V podstate mi veľmi nezáležalo na tom, aby ma zobrali. Povedala som si, že to skúsim, a teda som nemala vôbec žiadne zábrany a prítomných pánov – národných umelcov – som naozaj nepoznala.

Oni boli fascinovaní tým, že sa pred nich postavil takýto exot s dlhými vlasmi a so sukňou, ktorá tesne zakrývala zadok (smiech). Skrátka som tam prišla a predviedla, čo mi napadlo.

V komisii sedeli aj pán Ladislav Chudík či Viliam Záborský. Neurazili sa, že ste netušili, o koho ide?

Tvárili sa seriózne, no určite im bolo do smiechu. Urazení neboli, práve naopak. Dnešní pedagógovia by boli asi malichernejší, ak by prišiel na prijímačky exot, ktorý neovláda, kto je kto...

Mňa však poznali nielen títo herci, ale v tom čase som bola známa aj v Paríži, lebo na Champs-Élysées bol obrovský bilbord s hlavou Jeana-Louisa Trintignanta, ktorý bol vtedy svetová filmová hviezda, a so mnou (smiech).

Po úspešnom európskom filme Muž, ktorý luže ste nemali chuť odísť za hranice a rozbehnúť kariéru tam?

Keď som mala 18 alebo 19 rokov, dostala som ponuku na päťročnú zmluvu k známemu producentovi Carlovi Pontimu do talianskych filmových štúdií.

Vtedy v Československu fungovala inštitúcia, ktorá sa volala Filmexport a oni, keď mal niekto na Západe záujem o nejakého herca, sprostredkovávali zmluvy. Tak to bolo aj v mojom prípade. Túto zmluvu som iba dve sekundy pred dvanástou odmietla podpísať.

Prečo?

Celý môj život ma viedla intuícia a tá mi povedala, že nie. Ani som sa nad tým nikdy hlbšie nezamýšľala, ale k tomuto rozhodnutiu viedlo viacero dôvodov. Za tých päť rokov som napríklad mohla prísť domov vždy len na Vianoce, čo bolo pre mňa nepredstaviteľné, lebo som veľmi rodinne založená.

V zmluve tiež nebolo špecifikované, aké roly by som za toto obdobie mohla hrať. Či by išlo o reklamu na bielizeň, alebo čo, tam to jednoducho nebolo. Dnes, keď sa nad tým zamyslím a predstavím si, že by som tú zmluvu podpísala, čo ja viem, kam by ma to zaviedlo? Možno do nejakého drogového prostredia, alebo kto vie...

Takže po rokoch svoje rozhodnutie neľutujete.

Jasné, že nie, veď som prežila úžasný, šťastný život. Mám za sebou skvelé roly, skvelého manžela, režiséra Petra Mikulíka (77), a s ním skvelú dcéru, ktorá má teraz skvelého syna, takže nemám čo ľutovať. Navyše, veľmi ma teší, že dcéra má obrovský úspech vo svojej profesii, čo je úžasné.

Dcéra Katka je vyštudovaná dramaturgička.

Áno, je, ale tiež je autorkou projektu Oteckovia, ktorý má teraz veľmi dobré ohlasy u divákov. Ona prišla s námetom. Je to licenciovaný formát, čo je v konečnom dôsledku len akýsi návod na použitie. Je úžasné, že námet u slovenských divákov zafungoval. Musím dokonca priznať, že neprestala pracovať ani jeden deň po pôrode, za čo ju veľmi obdivujem.

Ako to zvláda?

Malý má osem mesiacov a, samozrejme, pomáhame jej s ním. Prácu jej však uľahčuje fakt, že to je dobré bábätko, v noci dobre spí a ona má veľkú dávku energie, ctižiadosť a chuť pracovať.

Takže je z vás babička.

Áno, stretla ma táto úžasná vec, čo sme už v rodine vôbec nečakali. Je to veľká radosť a slovami sa ani nedá opísať. Svoj čas teraz delím medzi prácu a rodinu, ale môj favorit je práve vnuk. Aj keď má len osem mesiacov, my sme skutočná dvojka, ozajstní parťáci.

Aj kočíkujete?

Nekočíkujem, ale užívam si ho doma. Spoločne lozíme, štvornožkujeme. On sa presúva rýchlo ako jašterica a je potrebné ho strážiť ako oko v hlave, lebo ako správneho chlapca ho zaujíma každý kábel, zástrčka, kľúčik. Skrátka všetko.

Zovňajškom sa na vás dcéra veľmi podobá, nepremýšľala nikdy nad kariérou herečky?

Ona je veľmi múdra a múdry človek vie, že pri hereckom povolaní sa celý život musíte niekomu podriaďovať. Vždy nad vami stojí režisér, potom producent a tak ďalej. Moja dcéra mala vyššie méty, aj sa jej to podarilo (smiech).

Dočítala som sa, že do vašej mamičky bol platonicky zamilovaný už spomínaný herec Ladislav Chudík.

Áno, okrem toho, že bol na prijímacích pohovoroch na VŠMU, stal sa aj mojím ročníkovým pedagógom. V tom čase mi mama povedala, že bol jej spolužiakom a bol do nej zamilovaný. No moja mama bola taká dáma, že také už dnes nerastú. Do koča aj do voza. Do nej boli zamilovaní všetci.

Keď začal môj muž chodiť k nám do domu, pretože ma opaľoval, a s ním chodili aj jeho priatelia Julo Satinský, Milan Lasica, tak títo všetci boli do mojej mamy zamilovaní (smiech).

Tak je jasné, po kom ste zdedili krásu, šarm a tak ďalej...

Áno, ale moja mama bola decentnejšia. Vedela variť, piecť, ovládala päť jazykov. Bola nádherná a neskromne poviem, že jej nesiaham ani po členky, to je isté. Bola úžasná.

Máte tiež sestru, s ktorou ste spoločne drali školské lavice. Stále ste si také blízke?

Sestra je anesteziologička a v podstate od detstva bolo jasné, že bude lekárka. Sme takmer rovnako staré a stále máme spolu veľmi krásny vzťah.

Zachraňovala niekomu v rodine život?

Áno, zachraňovala život môjmu otcovi. Otec bol obeťou komunizmu, pretože patril do prvej generácie slovenských advokátov. To bola pre komunistov najnepriateľskejšia vrstva. Báli sa ich, lebo boli inteligentní. Môj otec ako doktor práv vlastnil dve továrničky, keď sa mama zaňho vydávala. Bol prvý námestník ministra hospodárstva za demokratickej vlády v roku 1947.

Jeho komunisti tak potupili, že napokon musel vŕtať studne, spával v maringotkách. Skrátka, zničilo mu to život a tiež zdravie. Oslepol, mal choré obličky. Zomrel v roku 1980 a dva a pol roka pred smrťou chodieval na dialýzu. V tom čase však bola dialýza ešte v plienkach.

Otec mal vyvedenú cievku v ruke a raz v noci mu praskla. Krv začala striekať ako z kohútika. Rodičia bývali blízko mojej sestry, mamička jej okamžite volala a ona mu vtedy zachránila život. Plyšový koberec, na ktorom otec ležal, bol taký napitý krvou, že sme ho museli vyhodiť.

Úžasné na celej tejto situácii však bolo to, že my deti sme vôbec nevedeli, ako ťažko žijeme. Neviem prečo, vždy sme všade chodili najkrajšie oblečení, život bol pre nás ružová záhrada, lebo mama s nami chodila lyžovať, stanovať, všetko možné.

Aj keď nemala pre nás peniaze na lístok na vlak, vždy sme cestovali tak, že nás vo vlaku schovala v priestore na batožinu. Bolo to pre nás so sestrou úžasné dobrodružstvo, sledovať, kedy k nám príde konduktor, aby sme sa mu mohli rýchlo schovať (smiech). V lete s nami chodila stanovať, dokonca brávala aj pár našich spolužiakov. Vôbec sme netušili, aký strašný pád naši rodičia zažili.

Veď keď sa mamička vydávala za môjho otca s našliapnutou kariérou ako hrom, dostala ako svadobný dar červené Audi kabriolet. Viete si to predstaviť? Po Bratislave vtedy jazdilo päť a pol auta a z toho mala mama červený kabriolet (smiech). Otec napríklad ani nevedel šoférovať, lebo mal osobného šoféra a potom to prišlo. Musel vŕtať studne...

Kedy ste sa dozvedeli o tom, že život, ktorý vám rodičia vytvorili, je v podstate len krásna ilúzia?

Detailne sme sa o tom dozvedeli, až keď môj manžel začal v roku 1968 chodiť k nám domov. Moji rodičia si ho veľmi obľúbili a otec s ním viedol dlhé debaty. Ja som tam bola len prísediaca a on mu postupne líčil, ako to všetko bolo, ako mu v roku 1948 všetko zobrali, ako mu zničili kariéru a tak ďalej.

S manželom žijete v ukážkovom manželstve dlhé roky. Bola to láska na prvý pohľad?

Z jeho strany to určite bola láska na prvý pohľad, no musel ma dlho dobýjať (smiech).

Nápadníkov ste určite museli mať zástupy. Dnes to už, žiaľ, takto nefunguje...

Áno, vtedy ešte bolo naozaj veľa nápadníkov (smiech). To boli iné časy, hoci to nie je až tak dávno, no časy sa veľmi zmenili. Pozorujem to napríklad u kamarátok mojej dcéry a vidím, aké sú to úžasné baby a vôbec to nie je tak, že by im každú chvíľu zvonil telefón, že by dostávali kvety, že by tam bol nejaký poradovník... Vôbec to tak nefunguje, čo je veľmi smutné.

V decembri oslávite životné jubileum, u žien nie je slušné prezrádzať vek, aj keď vy naň vôbec nevyzeráte.

Prečo, ja sa za to vôbec nehanbím, veď je to len číslo.

Na vás je sympatické, že sa vyhýbate skrášľovacím zákrokom.

Vyhýbam, pretože si myslím, že boj so starobou je v podstate boj s veternými mlynmi. Nenechám si pichať ihly, lebo sa bojím bolesti. Stačí mi, že musím chodiť k zubárovi, lebo tam treba chodiť, ale dávať do seba pichať každé tri mesiace ihly? Načo? Prečo? Veď mám vedľa seba krásnu dcéru.

Mladá som už bola, potom som mala stredný vek a teraz som stará. Tak to je, no a čo? Je to kolobeh života, je to normálne. Som vďačná tomu tam hore, že mi denne posiela energiu, radosť zo života, že by som ešte chcela v živote niečo zažiť. A že mám vrásky? No a čo?

Aktuálne účinkujete okrem iného aj v novej divadelnej hre Klimaktérium... a čo? Ide o tému, ktorá je medzi ženami stále veľmi tabuizovaná. Prečo ste na ponuku prikývli?

Veď je to smiešne, v 21. storočí mať tento postoj. Na túto úlohu som prikývla, pretože čím som staršia, tým sa cítim slobodnejšia. Ešte by som chcela v živote všeličo skúsiť, čo som zatiaľ neskúsila. Ponuka od Sveťa Sprušanského bola zaujímavá témou, ktorá je taká šteklivá, tak som si povedala, prečo nie? Veď o tom treba hovoriť otvorene a ak je to aj zábavnou formou, tak prečo nie dupľovane?

Táto hra je tiež zvláštna v tom, že v sebe kombinuje činohru aj kabaret s asi 15 pesničkami, ktoré sme museli naspievať a naučiť sa k nim choreografiu. To bolo to, čo ma pomklo, aby som sa na to dala, lebo neviem spievať a tomuto žánru som sa nikdy nevenovala.

Pustila som sa do toho, pretože starnutie je v podstate o tom, že je človek taký skamenený a nechce už nič nové zažiť. Ja však nechcem starnúť, preto musím každú novú výzvu prijať.

Ako ste sa popasovali so spevom, keď hovoríte, že spievať neviete?

Ak niekto spievať nevie, tak to jednoducho nevie, nedá sa to naučiť, nacvičiť (smiech). Odkedy som sa rozhodla prijať túto ponuku, mi moja rodina hovorila, že som sa zbláznila. Práve preto som si povedala: „A just vám ukážem!“ A veru som aj ukázala (smiech). Myslím si, že som sa toho zhostila so cťou.

Pesničky sú v tomto predstavení naozaj skvelé. Text k nim napísal Martin Sarvaš. Sú veľmi vtipné, šteklivé, aj si trošku doberajú mužov. Podarilo sa mi to naspievať, pretože sa mi celé leto venovala jedna úžasná dáma, ktorá ma učila.

Do toho však ešte prišli choreografie. Bežný človek si možno ani neuvedomuje, no ja som ľavák a ľaváci, vždy keď majú kroky doprava, rozmýšľajú smerom vľavo (smiech). V tomto smere som mala na javisku dupľovaný boj.

Vedľa mňa tancovali kolegyne, ktoré účinkujú v muzikáloch a pre ne je naozaj jednoduché naučiť sa nové kroky. Pre mňa je však problém naučiť sa kroky a ešte k tomu opačne, ako funguje môj mozog. Napokon som to celé zvládla a som pyšná na to, že som robila niečo, čo som nikdy predtým nerobila.

Aké ďalšie výzvy si do života dávate? Čo by ste chceli ešte uskutočniť, urobiť, kam možno vycestovať?

Cesty aktuálne nemôžem veľmi uskutočňovať, lebo môj manžel má obmedzené pohybové schopnosti. Bojí sa cestovať ďaleko lietadlom, preto cestujeme a motáme sa už len po Slovensku a po Českej republike. Stále je kam.

Ďaleké cesty si teda plánujem jedine tak s prstom po mape alebo prostredníctvom dokumentov v televízii. Napriek tomu si myslím, že v živote ma určite ešte niečo nové stretne...