Jej nástup v 60. rokoch 20. storočia zásadným spôsobom zmenil tvár slovenskej prózy. Vilikovský zobrazil človeka, dejiny či absurditu života prostredníctvom irónie a paródie. Prvýkrát ich výrazne využil v novele Večne je zelený, v ktorej sa vysmial z mystifikovania slovenských dejín a posunul vývin slovenskej literatúry od moderny k postmoderne. Jeho literárne diela sú preložené do mnohých cudzích jazykov, napríklad do maďarčiny, angličtiny, francúzštiny či poľštiny.

V jednom zo svojich posledných rozhovorov zverejnenom v časopise Rozum povedal: „Nepovažujem sa za spisovateľa, nikdy som to tak profesionálne nerobil ani som nikdy nemal ten imperatív, že musím písať a vtedy a vtedy musím odovzdať knižku. Nikdy som cieľavedome nemal premyslené to, čo píšem, podľa kapitol, podľa postáv alebo príbeh, alebo niečo podobné. Takže ja sa naozaj nepovažujem za profesionálneho spisovateľa.“