Mária Mišovičová

V&nbsp;druhý júlový deň roku 1937 záhadne zmizla nad Tichým oceánom. Jej život sa zrejme skončil na atole Nikumaroro. Pravdepodobne preto sa hneď vynorilo množstvo teórií či konšpirácií, čo sa vlastne stalo. Od reálnych až po tie, ktoré pôsobili ako science-fiction. ­Podľa jednej ju na koralovom atole zajali Japonci a&nbsp;držali ako rukojemníčku, ďalšia tvrdí, že sa stala obeťou kanibalov, podľa inej sa vrátila do USA so zmenenou identitou. Dokonca sa objavila fotografia z&nbsp;amerického národného archívu. Je na nej skupina ľudí na brehu mora na atole Jaluit a&nbsp;Amelia vraj na nej sedí chrbtom k&nbsp;fotografovi. Záber údajne spravil americký špión, ktorý pracoval pre FBI. Zachytil na nej aj Fredericka Noonana, ktorý bol počas osudného letu navigátorom. Ale ani pre jednu z&nbsp;týchto verzií sa nenašli konkrétne dôkazy. Či už na spomínaných úvahách je, alebo nie je aspoň kúsok pravdy, jej zmiznutie rozhodne patrí k&nbsp;najväčším záhadám v&nbsp;dejinách letectva.

Oficiálna verzia znela, že lietadlo smerovalo k&nbsp;Howlandovmu ostrovu v&nbsp;Tichom oceáne, kde si chcelo doplniť palivo. Pred pristátím sa však zrútilo do mora. Lenže v&nbsp;okolí sa nenašli žiadne trosky stroja ani pozostatky tela pilotky a&nbsp;navigátora či veci, ktoré im patrili. K&nbsp;vysvetleniu má možno najbližšie hliníkový panel, ktorý more vyplavilo neďaleko ostrova, kde sa lietadlo Amelie Earhartovej stratilo. Na paneli sú vyleptané čísla a&nbsp;písmená a&nbsp;forenzní analytici v&nbsp;súčasnosti skúmajú, či nesúvisia s&nbsp;výrobným kódom. Ak sa im podarí zistiť pôvod kódu, mohli by určiť, či patril alebo nepatril stratenému lietadlu. Tak by sa potvrdila teória, že nemuselo skončiť pod hladinou oceána.

Odborníci z&nbsp;Medzinárodnej skupiny pre obnovu historických lietadiel (TIGHAR), ktorú vedie Richard Gillespie, sa domnievajú, že pilotka a&nbsp;navigátor pád lietadla prežili a&nbsp;vysielačkou žiadali o&nbsp;pomoc. Na malom ostrove na ňu čakali minimálne päť dní, no márne. Analytici medzinárodného tímu podrobne skúmali aj rozhlasové a&nbsp;tiesňové volania uskutočnené ešte týždeň po páde lietadla. Na základe týchto zistení vedúci skupiny Richard Gillespie spochybnil teóriu, že stroj Amelie Earhartovej skončil pod vodou. Podľa záverov jeho výskumníkov ešte päť dní po zmiznutí lietadla vzdialené lode zachytili volanie o&nbsp;pomoc a&nbsp;počuli meno Earhartová. „Volaní bolo asi sto,“ povedal Richard Gillespie. „V&nbsp;jednom z&nbsp;nich hovorila, že lietadlo sa rúti dole, spomenula silnú búrku, vietor a&nbsp;tmu.“

VIAC FOTIEK K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII...

Zachovala sa aj výpoveď 15-ročného dievčaťa z&nbsp;Floridy. Pri počúvaní rádia zaznamenala hlas ženy a&nbsp;jej slová, že stoja po kolená vo vode a&nbsp;tá sa dvíha. V&nbsp;tom čase aj istá Kanaďanka z&nbsp;rádia počula ženu, ktorá volá: „Potrebujeme pomoc, nemôžeme už dlhšie čakať.“ Aj tieto výpovede svedčia o&nbsp;tom, že oficiálna verzia amerického námorníctva, že obaja zomreli po páde lietadla do Tichého oceána, sa odlišuje od novozískaných faktov. Richard Gillespie si po analýze nahrávok myslí, že pilotka aj navigátor volali o&nbsp;pomoc s&nbsp;prestávkami niekoľko dní. Experti z&nbsp;tímu TIGHART sa domnievajú, že vysielali, vždy keď bol odliv a&nbsp;mohli sa dostať k&nbsp;lietadlu. Tvrdia, že na dne mora blízko ostrova našli aj trosky lietadla, kam ich z&nbsp;plytčiny odniesli morské prúdy. Natrafili na úlomky ľudských kostí, ale kostrové ostatky boli také malé, že sa z&nbsp;nich nedalo určiť, komu patrili.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Nielen pochybnosti vedúceho tímu TIGHART a&nbsp;jeho členov sa odlišujú od oficiálnej správy. V&nbsp;roku 1940 našli na koralovom ostrove Nikumaroro tri ľudské kosti. Doktor David Hoodless, ktorý ich skúmal, dospel k&nbsp;záveru, že patria mužovi. Spolu s&nbsp;kosťami tam objavili črepiny z&nbsp;fľaše od piva, nožík a&nbsp;dámsku toaletnú vodu. Všetko to boli veci pochádzajúce zo Spojených štátov a&nbsp;vyrobené v&nbsp;tridsiatych rokoch 20. storočia.

S&nbsp;výsledkami Davida Hoodlessa, že šlo o&nbsp;muža, nesúhlasil antropológ Richard Jant z&nbsp;Univerzity v&nbsp;Tennessee. V&nbsp;roku 2018 uverejnil vo vedeckom časopise Forensic Anthropology rozsiahlu štúdiu. Podľa neho lekár v&nbsp;roku 1940 mohol spraviť pri určovaní chybu. Richard Jant nemal k&nbsp;dispozícii nájdené kosti, pretože sa medzičasom stratili, ale vychádzal zo zachovaných poznámok doktora Hoodlessa a&nbsp;z&nbsp;rozmerov kostrových ostatkov, ktoré boli uvedené na historických fotografiách. Porovnal ich s&nbsp;Ameliinou telesnou výškou a&nbsp;na 99 percent si bol istý, že patrili práve jej: „Skúmal som kosti 2 776 ľudí a&nbsp;len dve ženy mali podobné rozmery, opakujem podobné, nie totožné.“ Podľa neho by to bola príliš veľká náhoda, keby na ostrove Nikumaroro v&nbsp;tom čase skonal aj niekto iný s&nbsp;rozmermi, aké mala nezvestná pilotka. Aj jeho závery teda vyvracajú oficiálne vyhlásenie, že lietadlo a&nbsp;telá oboch aktérov skončili v&nbsp;Tichom oceáne.

Amelia Earhartová na narodila v&nbsp;kansaskom meste Atchison v&nbsp;dome starých rodičov, ktorí patrili k&nbsp;zámožnej vrstve. U&nbsp;nich aj so sestrou Muriel strávila väčšinu detstva. Keď prišla na svet, otec bol právnik v&nbsp;železničnej spoločnosti. Pred rodinou dával prednosť alkoholu a&nbsp;pre pitie si nikde nedokázal udržať prácu na dlhšie obdobie. Manželku i&nbsp;dcéry dostával do ťažkých situácií, často sa sťahovali a&nbsp;Amelia so sestrou neustále striedali školy. Obe boli bez priateľov, pretože len čo sa niekde usadili a&nbsp;zoznámili s&nbsp;rovesníkmi, otec prišiel o&nbsp;prácu a&nbsp;museli sa pohnúť ďalej. Tomu zodpovedali jej známky v&nbsp;škole. Nepatrila k&nbsp;najlepším v&nbsp;triede, zaujímala ju však chémia, športové aktivity a&nbsp;rôzne vedné odbory. Vzhľadom na situáciu v&nbsp;rodine, keď matku viac než deti zamestnával mužov alkoholizmus, veľmi rýchlo pochopila, že ak chce v&nbsp;živote niečo dosiahnuť, musí sa spoliehať iba na seba. 

Z&nbsp;Amelie sa tak už v&nbsp;detstve stával malý dobrodruh a&nbsp;veľmi skoro bolo vidieť, že je nezávislá a&nbsp;túži po inom živote, než zažívala v&nbsp;domácom prostredí. Strednú školu dokončila v&nbsp;Chicagu v&nbsp;roku 1916, a&nbsp;keď matka získala dedičstvo po rodičoch, prihlásila sa na vysokú školu do Pensylvánie. V&nbsp;tom čase v&nbsp;Kanade navštívila sestru, ktorá pomáhala v&nbsp;nemocnici ošetrovať vojakov z&nbsp;bojísk prvej svetovej vojny. Po rozhovoroch s&nbsp;ňou sa rozhodla inak: chcela ísť do vojnových línií a&nbsp;starať sa o&nbsp;zranených vojakov. Nedostala sa na front, ale raneným mužom sa venovala v&nbsp;nemocnici v&nbsp;Toronte ako asistentka zdravotnej sestry. Tam sa stretla s&nbsp;pilotmi a&nbsp;ich povolanie ju fascinovalo. Keď mala chvíľu voľna, sledovala ich tréningy na neďalekom letisku. Po skončení vojny sa vrátila do New Yorku a&nbsp;na Kolumbijskej univerzite sa rozhodla študovať medicínu.

Po roku štúdium ukončila, pretože rodičia trvali na tom, že musí žiť s&nbsp;nimi v&nbsp;Kalifornii. A&nbsp;práve tam prvýkrát sedela v&nbsp;lietadle. Bolo to v&nbsp;roku 1920, na krátky desaťminútový let ju vzal pilot Frank Hawkins a&nbsp;mladá žena sa do lietadla zamilovala. Okamžite vedela, že vo vzduchu nie je poslednýkrát a&nbsp;toto je cesta, po ktorej chce kráčať. Hneď sa zapísala na lekcie lietania. V&nbsp;januári 1921 sa dostala do kurzu Nety Snookovej, prvej ženy pilotky v&nbsp;Iowe a&nbsp;prvej ženy, ktorá letectvo aj vyučovala. Práve ona naučila Ameliu pilotovať lietadlo. O&nbsp;rok neskôr, po absolvovaní lekcií, si Amelia kúpila vlastné lietadlo, žltý dvojplošník Kinner Aister, a&nbsp;nazvala ho Kanárik. Po dvoch rokoch získala pilotný preukaz a&nbsp;lietanie sa stalo jej celoživotnou vášňou.

V&nbsp;roku 1927 Charles Linbergh ako prvý preletel sám bez medzipristátia Atlantický oceán. Po jeho úspešnom lete sa začali objavovať hlasy, že aj nejaká žena pilotka by sa mohla pokúsiť prekonať Atlantik. V&nbsp;apríli 1928 vybrali Ameliu Earhartovú. Ponuku prijala, no neletela sama, bol s&nbsp;ňou mechanik a&nbsp;druhý pilot. Hoci to nebol sólo let, po pristátí ju čakali ovácie, stala sa medzinárodne známou. Amelia naďalej lietala v&nbsp;Spojených štátoch i&nbsp;v&nbsp;ďalších častiach sveta a&nbsp;médiá ju pozorne sledovali. Bola držiteľkou rekordu v&nbsp;najvyššom lete, vzniesla sa do vyše šesťtisíc metrov, sama bez medzipristátia obletela americký kontinent, podujala sa aj na sólo let nad Tichým oceánom na jednom z&nbsp;najmodernejších strojov tých čias Lockheed 5C Vega.

Stále však túžila preletieť sama ponad Atlantický oceán. Odhodlala sa na to päť rokov po prvom lete v&nbsp;roku 1932. Vzlietla z&nbsp;kanadského ostrova Newfound­land a&nbsp;podobne ako Charles Lind­berg, aj ona plánovala pristáť v&nbsp;Paríži. Pre technické a&nbsp;poveternostné problémy, keď vletela do hustých mrakov a&nbsp;krídla lietadla pokryl ľad, sa rozhodla inak. Let cez Atlantický oceán ukončila v&nbsp;Severnom Írsku a&nbsp;stala sa z&nbsp;nej prvá žena, ktorá sama úspešne absolvovala transatlantickú trasu. O&nbsp;tomto lete usporiadala prednáškové turné po celých Spojených štátoch. O&nbsp;publicitu úspešnej pilotky sa staral spisovateľ a&nbsp;vydavateľ Palmer Putnam, jej neskorší manžel.

Popularitu si zvyšovala aj tým, že povzbudzovala ženy, aby sa nebáli chopiť sa príležitostí v&nbsp;leteckej oblasti. Pomohla založiť organizáciu združujúcu americké pilotky, známu ako The Ninety-Nines (Deväťdesiatdeväť), a&nbsp;stala sa jej prvou prezidentkou. O&nbsp;skúsenostiach z&nbsp;lietania napísala niekoľko kníh, prednášala na Purduovej univerzite vo ­West Lafayette v&nbsp;štáte Indiana. Prejavila sa aj v&nbsp;oblasti módy. Nerada lietala v&nbsp;pilotskej kombinéze, hoci na niektorých fotografiách je zachytená aj v&nbsp;nej. Uprednostňovala kostýmy a&nbsp;šaty, oblečenie si navrhovala a&nbsp;šila sama. Mala rada jednoduchú eleganciu, k&nbsp;lietadlu prichádzala a&nbsp;vystupovala z&nbsp;neho so slušivým klobúkom na hlave, prilbu si dávala vždy až v&nbsp;kabíne. Pod vlastnou značkou navrhla aj exkluzívnu kolekciu šiat a&nbsp;kufrov pre dva prestížne obchodné domy.

Po všetkých dosiahnutých úspechoch si chcela vyskúšať sily obletením zemegule. Prvý pokus uskutočnila v&nbsp;roku 1936. Skončil sa hneď po štarte pre poruchu podvozka. Neodradilo ju to a&nbsp;druhý prelet ponad svet si naplánovala na 1. júna 1937 s&nbsp;navigátorom Frederickom Noonanom na lietadle upravenom na diaľkové lety, dolet malo štyritisíc kilometrov. Štartovali z&nbsp;Miami, po medzipristátiach v&nbsp;Južnej Amerike, Afrike, Indii a&nbsp;v&nbsp;Juhovýchodnej Ázii prileteli 29. júna na Novú Guineu. Mali za sebou 35-tisíc kilometrov a&nbsp;pred sebou posledných 11-tisíc.

Na druhý deň nabrali kurz k&nbsp;Howlandowmu ostrovu, kde si chceli doplniť palivo pred medzipristátím na Havajských ostrovoch. Ostrov v&nbsp;oblačnom a&nbsp;daždivom počasí nemohol nájsť ani taký skúsený navigátor a&nbsp;priekopník letectva, akým bol Fred Noonan. Podľa správ pobrežnej lode Itasca, ktorá im poskytovala informácie, ako sa k&nbsp;nemu priblížiť, neboli od cieľa ďaleko. V&nbsp;jednej z&nbsp;posledných správ, ktorú radista plavidla dostal, Amelia Earhartová hlásila, že Howlandov ostrov nevidí a&nbsp;dochádza im palivo. Dvojčlennú posádku lietadla sa snažili navigovať i&nbsp;osvetlené lode, ale ani ich úsilie nebolo zakončené úspechom. Lietadlo sa stratilo a&nbsp;telo 40-ročnej pilotky ani telo 44-ročného navigátora sa nenašli.

Po záhadnom zmiznutí dvojice 2. júla sa aj na príhovor prezidenta Franklina D. Roosevelta začala rozsiahla pátracia akcia. Zapojili do nej i&nbsp;lietadlá a&nbsp;tie hľadali aj nad neobývaným koralovým ostrovom Nikumaroro. Jeden z&nbsp;pilotov hlásil, že vidí „stopy nedávnej ľudskej prítomnosti“, ale žiadne osoby nezazrel, a&nbsp;tak pokračoval v&nbsp;lete. Po sedemnástich dňoch operáciu ukončili a&nbsp;dvojicu nezvestných vyhlásili za stratených na mori. Počas cesty Amelia posielala manželovi v&nbsp;listoch rôzne záznamy z&nbsp;denníkov, ktoré boli neskôr uverejnené, ale ani ony nevniesli jasno do tohto tajomstva. Záhadu zmiznutého lietadla a&nbsp;jeho posádky by mohli súčasní výskumníci objasniť na základe nových faktov a&nbsp;pomocou moderných zariadení. Ľudia sa totiž ani po desiatkach rokov nevzdávajú nádeje, že pozostatky Amelie Earhartovej nájdu.