V druhý júlový deň roku 1937 záhadne zmizla nad Tichým oceánom. Jej život sa zrejme skončil na atole Nikumaroro. Pravdepodobne preto sa hneď vynorilo množstvo teórií či konšpirácií, čo sa vlastne stalo. Od reálnych až po tie, ktoré pôsobili ako science-fiction. ­Podľa jednej ju na koralovom atole zajali Japonci a držali ako rukojemníčku, ďalšia tvrdí, že sa stala obeťou kanibalov, podľa inej sa vrátila do USA so zmenenou identitou. Dokonca sa objavila fotografia z amerického národného archívu. Je na nej skupina ľudí na brehu mora na atole Jaluit a Amelia vraj na nej sedí chrbtom k fotografovi. Záber údajne spravil americký špión, ktorý pracoval pre FBI. Zachytil na nej aj Fredericka Noonana, ktorý bol počas osudného letu navigátorom. Ale ani pre jednu z týchto verzií sa nenašli konkrétne dôkazy. Či už na spomínaných úvahách je, alebo nie je aspoň kúsok pravdy, jej zmiznutie rozhodne patrí k najväčším záhadám v dejinách letectva.

Márne čakanie

Oficiálna verzia znela, že lietadlo smerovalo k Howlandovmu ostrovu v Tichom oceáne, kde si chcelo doplniť palivo. Pred pristátím sa však zrútilo do mora. Lenže v okolí sa nenašli žiadne trosky stroja ani pozostatky tela pilotky a navigátora či veci, ktoré im patrili. K vysvetleniu má možno najbližšie hliníkový panel, ktorý more vyplavilo neďaleko ostrova, kde sa lietadlo Amelie Earhartovej stratilo. Na paneli sú vyleptané čísla a písmená a forenzní analytici v súčasnosti skúmajú, či nesúvisia s výrobným kódom. Ak sa im podarí zistiť pôvod kódu, mohli by určiť, či patril alebo nepatril stratenému lietadlu. Tak by sa potvrdila teória, že nemuselo skončiť pod hladinou oceána.

Odborníci z Medzinárodnej skupiny pre obnovu historických lietadiel (TIGHAR), ktorú vedie Richard Gillespie, sa domnievajú, že pilotka a navigátor pád lietadla prežili a vysielačkou žiadali o pomoc. Na malom ostrove na ňu čakali minimálne päť dní, no márne. Analytici medzinárodného tímu podrobne skúmali aj rozhlasové a tiesňové volania uskutočnené ešte týždeň po páde lietadla. Na základe týchto zistení vedúci skupiny Richard Gillespie spochybnil teóriu, že stroj Amelie Earhartovej skončil pod vodou. Podľa záverov jeho výskumníkov ešte päť dní po zmiznutí lietadla vzdialené lode zachytili volanie o pomoc a počuli meno Earhartová. „Volaní bolo asi sto,“ povedal Richard Gillespie. „V jednom z nich hovorila, že lietadlo sa rúti dole, spomenula silnú búrku, vietor a tmu.“

Zachovala sa aj výpoveď 15-ročného dievčaťa z Floridy. Pri počúvaní rádia zaznamenala hlas ženy a jej slová, že stoja po kolená vo vode a tá sa dvíha. V tom čase aj istá Kanaďanka z rádia počula ženu, ktorá volá: „Potrebujeme pomoc, nemôžeme už dlhšie čakať.“ Aj tieto výpovede svedčia o tom, že oficiálna verzia amerického námorníctva, že obaja zomreli po páde lietadla do Tichého oceána, sa odlišuje od novozískaných faktov. Richard Gillespie si po analýze nahrávok myslí, že pilotka aj navigátor volali o pomoc s prestávkami niekoľko dní. Experti z tímu TIGHART sa domnievajú, že vysielali, vždy keď bol odliv a mohli sa dostať k lietadlu. Tvrdia, že na dne mora blízko ostrova našli aj trosky lietadla, kam ich z plytčiny odniesli morské prúdy. Natrafili na úlomky ľudských kostí, ale kostrové ostatky boli také malé, že sa z nich nedalo určiť, komu patrili.

Pokračovanie na ďalšej strane...