Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Presne 22. januára 2011 počula Martina Gajdárová svoje deti naposledy. Presnejšie povedané syna Martina. Chlapec sa v telefóne pýtal na mamičku, chcel, aby bola pri ňom. Naliehal na otca, aby mu povedal adresu, kde sú, aby mama mohla prísť za nimi. Otec dvoch detí, ktorý odvliekol dcéru aj syna na druhý koniec sveta, však mlčal, ba telefonát surovo prerušil. Trvalo celé štyri roky, kým nešťastná a užialená matka mohla objať svoje dve deti.

Dnes už bývalý investigatívny novinár David Púchovský sa pustil do pátrania tri roky potom, ako otec deti odviedol nevedno kam. Novinár sa vydal po jeho stopách, pričom využíval iba verejne dostupné zdroje.

Úprimne priznáva, že kým ich našiel – a neskôr aj ďalšie dieťa, Heshama, ktorého Kamerunčan Abdel uniesol slovenskej matke druhýkrát –, jeho život bol jedna veľká posadnutosť. Nemal čas na nič – na rodinu, priateľov, na seba, svoje záujmy. Celé dni od rána do neskorého večera sedel v redakcii. Následne doma klikal na rôzne internetové stránky a hľadal stopy.

Veľkou prekážkou pri hľadaní malých Gajdárovcov bolo to, že ich otec bol zámožný človek a na Slovensku sa našli ľudia na vysokých postoch, ktorí mali záujem na tom, aby z tohto boja vzišiel víťazne práve on.

Po mesiacoch pátrania a po dvoch týždňoch v Paname sa novinárovi napriek tomu podarilo na prvý pohľad nemožné: vypátral otca, ktorého polícia následne zatkla, a deti sa mohli konečne vrátiť k matke.

Dnes, keď slovenská verejnosť s napätím sleduje prípad známej moderátorky Very Wisterovej a jej dvoch synov, sa obdivuhodná práca mladého novinára ukazuje v intenzívnejšom svetle.

„Prípad Martiny Gajdárovej má s tým, čo sa deje okolo Very Wisterovej, len jeden spoločný element – otec zmizol s dvoma deťmi. Všetko ostatné je diametrálne odlišné a neporovnateľné. Martina sa na prelome rokov 2010 a 2011 rozvádzala. Rodičovské práva otca Andreja Gajdára neboli nijako upravené. Mal rovnaké práva ako matka. Počas jednej z pravidelných vychádzok s deťmi zmizol. Úrady ani polícia nemohli v tom čase proti nemu nijako zakročiť. Dokonca ho navštívili policajti, ktorým povedal, že deti sú s ním a sú v poriadku. Bodka. Žiadne pátranie, žiadne expresné súdne rozhodnutia alebo vydanie zatykača,“ porovnáva David Púchovský dva prípady.

Kým otec A. Gajdár zobral deti na „štvorročný výlet“ do sveta, predchádzalo tomu niekoľko desivých epizód. Napríklad 4. augusta 2010 vyzdvihol deti zo škôlky a odviedol ich do bratislavského bytu svojich rodičov. V telefonáte ich matke oznámil, že ich už nikdy neuvidí, pretože odlietajú do USA.

Šokovaná matka sa obrátila na políciu, no bez úspechu. Jej manžel bol rodič tak ako ona a mal na deti rovnaké práva. Nakoniec sa A. Gajdár vrátil domov s tým, že všetko bol len žart. Už vtedy začala Martina konať s cieľom dosiahnuť na súde predbežné opatrenie, aby otec nemohol s deťmi cestovať do zahraničia. Jej snaha však bola opäť márna.

Po Vianociach, konkrétne 2. januára, jej syn Martinko, odchádzajúc s otcom na obvyklý dohodnutý párdňový pobyt, zamával naposledy. Otec jej detí s ňou nasledujúce dni komunikoval esemeskami a bez obáv s deťmi cestoval po Slovensku a neskôr po svete. Martina nemohla urobiť nič. Nemala v rukách predbežné opatrenie a súd – hoci v takýchto prípadoch koná expresne rýchlo – sa teraz vôbec neponáhľal.

„Martina, samozrejme, začala o deti bojovať. No všetko trvalo veľmi dlho. A. Gajdár preto získal týždne až mesiace na to, aby sa rozhodol, čo spraví. Nemusel sa náhliť, utekať a ihneď opustiť Slovensko. Mal čas vytvoriť plán. Je to môj názor, ale na základe množstva indícií som presvedčený, že toľko času získal aj vďaka kontaktom svojej rodiny na tých správnych miestach. Vďaka tomu, že nemal upravené práva a prípad sa prvé týždne zásadne nehýbal, mohol úplne legálne vycestovať do New Yorku. Pobudol tam dokonca maximálny možný čas na turistické víza – tri mesiace. Odtiaľ išiel do Hondurasu. Bolo leto, s deťmi bol už od januára, no naďalej bol slobodný občan. Matka nemala poňatia, kde deti sú, no nikomu z kompetentných to neprekážalo,“ pokračuje David v rozprávaní príbehu, pri ktorom ostáva rozum stáť.

Na Slovensku sa veci ako-tak pohli dopredu až v apríli 2011. Súd definitívne rozhodol o predbežnom opatrení v prospech Martiny Gajdárovej. Okrem toho súdy vydali zatykač na Andreja Gajdára na národnej aj medzinárodnej úrovni.

Otec s dvoma deťmi bol však v tom čase New Yorku, kde sa jeho stopa stratila. Posledná správa hovorila o jeho odchode do Hondurasu. Na túto informáciu matka zareagovala záchvatom plaču. Vlastne celé dni predtým sa niesli v znamení zúfalstva a sĺz.

O pomoc poprosila vtedajšieho ministra vnútra, odpoveďou však bola iba trápna výhovorka. Pokoj jej nepridala ani anonymná správa, že jej deti sú mŕtve, ktorá sa objavila o pár mesiacov neskôr.

„Zlom nastal práve počas jeho pobytu v Hondurase. Odrazu naňho Interpol vydal medzinárodný zatykač. Nemohol sa legálne pohybovať v žiadnej krajine sveta. Pri kontrole dokladov – opravujem: pri dôkladnej kontrole dokladov – by jeho meno ihneď vyskočilo v počítači colníka či iného úradníka. Napriek tomu podstúpil riziko a vydal sa do Panamy. Na hraniciach musel buď niekoho podplatiť, alebo kontrola nebola dôsledná. Prešiel a takmer celé  nasledujúce štyri roky sa ukrýval v Paname. Deti boli v pátraní, A. Gajdár bol hľadaný zločinec. Napriek tomu v Paname nepoužívali falošné mená. Deti chodili do školy pod svojimi menami. Buď škola naozaj nezadala ich mená aspoň do Googla, alebo zvíťazila vôňa bankoviek. V tomto prípade bola preňho kľúčová krajina a jej charakter. Vďaka nim sa dokázal ukrývať roky a výrazne sa neobmedzovať.“

Nešlo o cudzinca. Zaujímavosťou je, že A. Gajdár je Slovák. Celý jeho prípad je jedinečný tým, že sa týka slovenských rodičov – vo vzťahu nefiguroval cudzinec.

„V prípade cudzincov môžeme predpokladať, že deti zoberú do krajiny, kde majú rodinu a zázemie. A. Gajdár ako Slovák odišiel na koniec sveta. Nepoznal tam nikoho. Myslím si, že to vypovedá o jeho osobnosti a povahe. Máloktorý slovenský rodič by sa dokázal dobrovoľne uzavrieť v izolácii. Pritom stále išlo o rozvodové konanie a otec nemal predtým nijako obmedzené práva... Základom úspechu, že som ho s deťmi vypátral v Paname, bolo utajenie. Takmer nikto okrem troch-štyroch ľudí nevedel, že som rok na tejto téme pracoval. Nevedeli to ani úrady. Povedal som im o tom až vtedy, keď to bolo nutné, v poslednej fáze. Prvý článok som napísal až vtedy, keď otca zadržali. Na to sme museli s kolegom dohliadnuť osobne v Paname, miestnym orgánom sme neverili. Keby sme tam neboli, bolo by sa to skončilo ako v prípade Karola Mella.“

Odvolací súd poslal Andreja Gajdára na dva roky za mreže, po roku sa však dostal na slobodu.

Novinár musel na pátracej misii riešiť aj také prozaické problémy, ako sú peniaze. Ich akútna potreba vyšla najavo hlavne pred cestou do Panamy. Nadpolovičnú väčšinu, a to tritisíc eur, vytiahla z vrecka istá nemenovaná osoba.

David pôvodne plánoval jej meno zverejniť v knihe, kde opisuje celé pátranie, nakoniec si to však rozmyslel. Obával sa reakcií neprajníkov. Z jeho riadkov v knihe však vyplýva, že išlo o človeka z odlišného sveta.

„K úspešnému koncu prispelo aj to, že človek na úteku je z roka na rok menej opatrný a robí chyby. To platí pre každého zločinca. Na každého jedného raz dôjde. Život na úteku je iba predlžovanie agónie. Pre normálnych ľudí je nepredstaviteľné, aby sa dennodenne obzerali ponad plece, boli úplne paranoidní a neverili nikomu. Život v strachu s jedinou istotou – spravodlivosť každého dobehne,“ uzatvára David.

Ako ďalej hovorí, v prípade Very Wisterovej bude rozhodovať viacero faktorov, o ktorých on sám momentálne nemá vedomosti.

„V ktorej krajine sa deti nájdu, aké majú občianstvo, či tá krajina uzná slovenské nároky a zákony, ako sa bude otec brániť... Jedno je isté: bude to neľahký boj. Treba si uvedomiť, že každé medzinárodné a hlavne medzikontinentálne manželstvo nesie veľké riziko...“

David Púchovský v roku 2015 odišiel z médií, dnes pracuje na komunikačnom oddelení Policajného zboru SR.

V&nbsp;roku 2014 moderátorka Vera Wisterová natrvalo odišla z&nbsp;Izraela od svojho manžela izraelsko-amerického pôvodu Jeremyho Hulsha (40). S&nbsp;dvoma synmi sa vrátila na Slovensko. Otec sa s&nbsp;nimi mohol stretávať na Slovensku len v&nbsp;určené dni, a&nbsp;to v&nbsp;sprievode Very alebo ňou určeného človeka.

„Pred slovenským súdom vyhlasoval, že rešpektuje, že deti žijú na území Slovenskej republiky a&nbsp;chcem ich na Slovensku vychovávať. To, že deti majú od mája 2014 obvyklý pobyt na území Slovenska, konštatoval slovenský aj izraelský súd ešte v&nbsp;roku 2017,“ uviedla moderátorka pre TASR.

Diametrálne odlišné vyjadrenie však poskytol v minulosti pre Plus sedem dní samotný Jeremy Hulsh: „Sledovali ma vagabundi, ktorých zamestnala moja žena, aby som nemohol vidieť deti. Za päť mesiacov som sa s nimi rozprával dokopy asi len 24 hodín.“

Krátko pred minuloročnými Vianocami chcel synov vidieť. Nikto mu však na Slovensku u manželky neotváral, dvere boli zamknuté. Policajná hliadka, ktorú privolal, mohla iba spísať protokol, hoci im Jeremy ukázal rozhodnutie súdu.

Vo štvrtok 24. októbra ešte stále moderátorkin manžel utiekol so synmi Harlowom (8) a&nbsp;Theom (5) zo Slovenska, aktuálne sú údajne v&nbsp;Amerike. Keďže Jeremy sa s&nbsp;deťmi vytratil počas súdom nariadeného stretnutia, súd vydal príkaz na zatknutie spolu s&nbsp;medzinárodným zatýkacím rozkazom pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia a&nbsp;pre prečin únosu. Krátko nato sa na sociálnej sieti objavila správa od americkej novinárky Maliny Savalovej.

„Jeremy Hulsh a&nbsp;jeho deti sú v&nbsp;bezpečí. Po troch rokoch porušovania ľudských práv, korupcie a&nbsp;zajatia v&nbsp;Slovenskej republike,“ uvádza v&nbsp;nej neznámy zdroj, ktorý avizuje, že na svetlo sveta vyjdú v&nbsp;blízkej budúcnosti aj iné zaujímavé detaily zo života V.&nbsp;Wisterovej a&nbsp;jej manžela.

Wisterovú čaká dlhý boj o synov: Novinár prezradil detaily, ako už hľadal zmiznuté deti

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Wisterovú čaká dlhý boj o synov: Novinár prezradil detaily, ako už hľadal zmiznuté deti

Erika Szalayová

Súvisiace články

Autonehoda im zmenila život: Mladej rodine pomáha s trápením celé Slovensko

Najsmutnejší denník sveta: Desivé zážitky Anny Frankovej zo skrývania sa pred nacistami

Sme silní súperi! Slovenskí študenti si v Moskve pripísali veľký medzinárodný úspech

Jedinečné múzeum pod strechou rodinného domu skrýva vzácnosť z čias Avarov

Mama po smrti milovaného syna: Každý deň mu plním sľub, ktorý som mu dala

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás