Ja som síce nakrúcal televízne programy ďalej, ale v rámci našej firmy som sa musel pasovať do úlohy akéhosi motivátora. Snažil som sa všetkých povzbudzovať, aby sme nestrácali nádej. Priznávam, aj ja som mal občas pochybnosti. Dva roky sme to pumpovali, ale nevedeli sme, aký to bude mať koniec. To sa, prirodzene, prenieslo do súkromia. V rodine vzniklo viditeľne nervóznejšie prostredie. Veľmi často sme sa s manželkou bavili o firme, deti to začali vnímať, napomínať nás, aby sme zmenili tému. Našťastie, teraz už areál beží a opäť si túto prácu užívame. No a ja som sa z motivátora zmenil na podpornú zložku v úzadí. Do rodiny som zaviedol viac relaxu, cestovania a psychohygieny. Manželku s dcérou som napríklad nedávno doslova vyhnal na babskú jazdu, aby si oddýchli. (Úsmev.)

Aj ste v náročných chvíľach zvažovali, že areál predáte?

Mali sme rôzne scenáre a ak by sa situácia nelepšila, boli sme pripravení aj na najkrajnejšie riešenie. V najfatálnejšej predstave bola aj možnosť predaja bratislavského bytu, ale firmu nie, tú by som nepredal. Musím povedať, že som veľmi pyšný na našich zamestnancov. Na to, ako sa s nadšením pustili do novej sezóny. Myslím si, že trošku vnímali, ako sme bojovali o prežitie a o to viac sa teraz snažia oni. Na začiatku som im hovoril: Buďte pokojní, len mi držte palce. Nič iné nepotrebujem. Zamestnancom sme počas korony neznížili výplaty ani o cent. Aj keď boli doma, doplácali sme im mzdu do stopercentnej výšky, čiže sme sa o nich celkom fajn postarali. Ich úlohou bolo držať sa v zdraví, v pokoji. A popritom sme postupne revitalizovali areál. Robili sme veci, ktoré neboli investične náročné.

Čo vám táto situácia dala?

Viete, keď si nadšený ‚moderátorík‘ kúpi firmu, nadšenie opadne (hovorím z vlastnej skúsenosti) po štyroch mesiacoch. (Smiech.) Potom sa sám seba spýtate: Preboha, čo som to spravil!? Veď takto dokonalo to funguje iba vo filmoch, nie v reálnom živote. Na začiatku mi zabudli povedať, že sa potom tomu treba venovať a aspoň trochu tomu rozumieť? (Smiech.) Takže sa už dlho a primerane vzdelávam, čítam veľa odbornej i manažérskej literatúry a myslím, že som sa za ten čas veľa naučil. Ale výrazne sa mi do mozgu zavŕtala veta, ktorú párkrát použil minister hospodárstva Richard Sulík na svojich tlačovkách. Vraj: Najhoršia smrť je z oplašenia. A toto je moje ponaučenie.

Keď sa hocičo stane, netreba sa splašiť, ale riešiť to s chladnou hlavou, aby ste neurobili nejaký nezmysel. A čo sa financií týka, tam mám ponaučenie v tom, že si treba vytvárať rezervné fondy. Tie by potom mali slúžiť práve na takéto situácie. Ak by sa v nejakých periódach malo zopakovať niečo podobné, v mojom odvetví podnikania je to nevyhnutná vec. Treba byť v strehu.

NIELEN O BIZNISE, PRÁCI, ALE AJ O STRACHU Z OPERÁCIE. CELÝ ROZHOVOR NÁJDETE V AKTUÁLNOM VYDANÍ ŽIVOTA