Výslnie aj krutá realita

Po skončení školy dostal Vlado Durdík umiestenku do košického divadla. Spoločnosť mu tam robil Andy Hryc. Popritom začal hrávať v televízii a vo filme kladných hrdinov a tohto zaškatuľkovania sa následne ťažko zbavoval. Vďaka úspešnému slovenskému seriálu Miesto v dome, kde sa po jeho boku predstavila Zuzana Kocúriková, nadobudol obrovskú fanúšikovskú základňu. Herečka zdôraznila, že jeho obdivovateľkami boli predovšetkým ženy rôznych vekových kategórií. „Cez dievčatá, mladé ženy, staršie, obdivovali ho všetci,“ zaspomínala si v spomínanom dokumente z roku 2008.

Zaujímavé bolo, že Vlado Durdík pôsobenie na východe Slovenska vôbec neniesol ťažko, skôr naopak. Odlúčenie od prísnych rodičov uvítal, zároveň si na tomto mieste založil rodinu s láskou z detstva Jankou a mimoriadne sa mu darilo aj z profesionálnej stránky. „Obdobie, ktoré sme strávili v tomto divadle, bolo nesmierne plodné. On šiel z roly do roly, naučili sme sa tam remeslo, prácu pred kamerou, prácu s mikrofónom, tam sme obaja nabrali veľké skúsenosti,“ zdôraznil pred rokmi Andy Hryc. Mnohí blízki kolegovia sa zhodli na tom, že štyri roky, ktoré Vlado v divadle strávil, boli pre neho z ľudskej aj umeleckej stránky azda najkrajšie.

Keď prišla pozvánka do Činohry Slovenského národného divadla v Bratislave, lákalo ho to. Jeho tajnou túžbou bolo dostať sa medzi elitu slovenského herectva, to sa mu, žiaľ, nepodarilo. „Tam boli iní, ktorí hrali hlavné roly, a on sa okamžite zaradil do druhého sledu, čo nie je dobré. Divadlo je dobré, keď hráte hlavné úlohy, a každý, kto tvrdí, že niet malých rolí, sú len malí herci, verte, o tom to nie je,“ uviedol kedysi Andy Hryc. Stávalo sa, že Vlado Durdík nebol v divadle obsadený aj dve sezóny, a hoci na popularite nelipol, so slávou a s uznaním, akých sa mu dostalo v Košiciach, sa jeho kariéra v tom čase nedala porovnať. „Jeho predstava byť súčasťou elity nášho herectva bola možno daná tým, že ani jeho otec nikdy nehral nejaké veľké roly… Viete, keď stále hráte druhé husle a dívate sa na kolegov, o ktorých si nemyslíte, že sú lepší ako vy, ale aj tak vy hráte tie druhé husle, nič príjemné to nie je a záleží na tom, ako sa s tým vyrovnáte. A sú ľudia, ktorí sa s tým nevyrovnajú celý život,“ naznačil Andy Hryc v dokumente Radosť zo života prapočiatky smútku, ktoré nahlodávali hercovu dušu natoľko, až sa rozhodol pred realitou utekať a zabúdať na ňu pri pohľade na dno pohárika.

Napriek tomu, že sa o neho bála celá rodina, on si problém vôbec nepripúšťal. Keďže film v tom čase nedokázal naplno využiť jeho talent a špecifický zjav, uplatňoval sa najmä v televízii. To trvalo až do polovice 90. rokov, keď sa u nás postupne prestalo nakrúcať a divadlá bojovali s nedostatkom divákov. U herca sa tým frustrácia a závislosť od alkoholu iba prehlbovali, až to dospelo k zhoršeniu jeho zdravotného stavu.

V období krátko pred smrťou mal však ešte možnosť zahrať si v predstavení SND Krajčírky, opäť po boku Zuzky Kocúrikovej, ­podľa ktorej bol v tejto hre úžasný. S predstavením herci absolvovali aj zájazd v Prahe. „Nazad sme sa vracali malým mikrobusom a Vlado tam už sedel vzadu a necítil sa dobre, lenže my baby herečky sme celú cestu drkotali a vôbec sme si nevšimli, ako mu je. Žiaľ, o týždeň nato zomrel… Trošku som si potom vyčítala, že som na neho mala dohliadnuť, ale my sme nemohli tušiť, ako to napokon dopadne,“ zverila sa nám herečka.

Podľa mnohých svedkov toho obdobia, prežil umelec svoje posledné chvíle v obrovských bolestiach. Zomrel na zlyhanie pečene. Nedožil sa ani uvedenia svojej životopisnej knihy Keď sa obzriem, ktorú písal spolu so spisovateľkou Marikou Eisler Studeničovou. Tá ju po jeho nečakanom odchode z tohto sveta musela dokončiť za neho...

Kocúriková o hercovi: Krásne prepojenie

„Boli sme veľkí kamaráti od osemnástich rokov. Spoznali sme sa, keď sa v Bratislave otváralo jedno divadelné gymnázium. Tam sme boli na pohovoroch, aj nás oboch zobrali, ale toto gymnázium sa napokon neotvorilo. Následne sme sa stretli na VŠMU. Po škole on išiel do Košíc a ja som ostala v SND, ale spolu sme veľmi veľa točili. Boli sme partnermi v Čevenom víne alebo v prvom slovenskom seriáli Miesto v dome. A čo nás ešte s Vladom spája, je byt. Jeho otec bol funkcionár v uličnom výbore a za tú funkciu na konci 70. rokov dostal nádherný byt na nádhernej ulici v nádhernom starom dome. Keď pán Durdík zomrel, Vlada som sa nenápadne opýtala: ‚Vlado, už v tom byte býva len tvoja mamička s tvojím bratom. Ty si odtiaľ odišiel. Nevymenili by ste si s nami tento byt?‘ A oni to urobili. My doteraz bývame v byte, v ktorom pár rokov pobýval aj Vlado. Aj takéto krásne prepojenie je medzi nami.
Musím sa priznať, že na Vlada si veľmi často spomínam. Bol to mimoriadne slušný, poctivý a dobrý chalan.“