Jana Homolová

Mnohé ženy ho vďaka fyzickej kráse vnímali ako galantný idol, no v&nbsp;skutočnosti to bol skromný introvertný muž, ktorý v&nbsp;sebe niesol smútok z&nbsp;nenaplnenia svojich pracovných túžob. Vlado Durdík pochádzal z&nbsp;hereckej rodiny a&nbsp;podstatnú časť života prežil v&nbsp;Bratislave. Narodil sa však v&nbsp;Smižanoch, kam ho jeho mama ako rodená východniarka odišla porodiť. Detstvo trávil medzi hlavným mestom a&nbsp;prázdninami v&nbsp;Slovenskom raji.

Vyrastať v&nbsp;umeleckej rodine nebolo pre neho vôbec jednoduché. Rodičia boli mimoriadne vyťažení, preto ho umiestnili do týždenných jaslí, ktoré v&nbsp;tom čase existovali, a&nbsp;vyzdvihli si ho vždy na víkend. Malý Vladko sa na čas strávený s&nbsp;milovanými rodičmi vždy tešil, no pobyt v&nbsp;jasliach vnímal ako hotové utrpenie. Keď­že jeho otec aj mama mali v&nbsp;divadle určité postavenie, rozhodne nechceli syna rozmaznávať a&nbsp;mimoriadne dbali na jeho prísnu výchovu. Napriek tomu, že budúci umelec nemal dovolené takmer nič, na druhej strane vyrastal v&nbsp;inšpiratívnom prostredí a&nbsp;zdedený talent mu už od detstva otváral cestu k&nbsp;sláve.

Druhá polovica 60. rokov v&nbsp;Amerike patrila obdobiu hippies, ktoré aj k&nbsp;nám prinieslo veľkú vlnu uvoľňovania. Práve v&nbsp;tom čase sa Vlado rozhodoval, čo po maturite so životom. Lákala ho medicína, ale aj umenie, ku ktorému mal vďaka rodičom možnosť pričuchnúť. Napokon vyhralo herectvo a&nbsp;na VŠMU sa v&nbsp;ročníku Ladislava Chudíka (†91) ocitol po boku budúcich umelcov ako Zuzana Kocúriková, Juraj Kukura (76), Dušan Tarageľ (75), Sylvia Turbová (†67), Andy Hryc (†71) či Zoro Laurinc (74). Čas s&nbsp;týmito búrlivákmi často trávil aj budúci režisér Jožko Bednárik (†65), ktorý študoval o&nbsp;ročník vyššie herectvo. „Ja som s&nbsp;Beďom býval na internáte, lebo VŠMU vtedy ešte nemala vlastný internát. Na Šoltésovej ulici pri Justičnom paláci bol internát ekonomickej vysokej školy a&nbsp;oni tam jedno poschodie venovali našej škole, preto som štyri roky v&nbsp;jednej izbe býval s&nbsp;Jožom Bednárikom,“ dozvedeli sme sa od herca Dušana Tarageľa. Keďže podľa slov Zuzany Kocúrikovej sa v&nbsp;triede zišlo veľké množstvo búrlivákov, nebola núdza o&nbsp;rôzne vylomeniny. „Robili sme rôzne huncútstva, aké študenti robievali, a&nbsp;vždy sme od Durdíkovcov museli Vlada vypýtať, lebo Vlado bol doma držaný veľmi nakrátko. Mal prísnych rodičov, ale rodina fungovala dokonale. Mali jasné pravidlá a&nbsp;Vlado napriek tomu, že bol dospelý a&nbsp;mal veľa rokov na to, aby mohol fungovať nezávisle, on nezávisle nefungoval až do skončenia vysokej školy,“ prezradil na umelca v&nbsp;dokumente Radosť zo života pred rokmi jeho kamarát a&nbsp;dnes už takisto nebohý herec Andy Hryc. Na Vladovo rezervované správanie si spomínal aj Jožko Bednárik. „Vlado akoby mal na pamäti, že má tata v&nbsp;Národnom divadle, mama je jednou z&nbsp;prvých dám zboru, preto bol nesmierne vychovaný oproti nám, z&nbsp;internátu pozbieraným ľuďom z&nbsp;celého Slovenska. Pôsobil na mňa až aristokraticky, ale zároveň skromne, nenaduto, nebratislavsky,“ povedal pred rokmi na jeho adresu slávny režisér.

Podľa Zuzany Kocúrikovej sa Vlado doslova vymykal zo skupiny hercov, ktorí patrili do ich ročníka. „Neviem, či to bol zámer Lacka Chudíka, ktorý bol takisto seriózny muž, a&nbsp;preto si povyberal veľkých extrovertov&nbsp;až ‚divočákov‘, ale Vlado sa medzi nami vynímal. Bol inakší, bol to introvert a&nbsp;často do našich výbušných extempore nezapadal,“ uviedla. Medzi mnohými si spomenula na príhodu, ktorú už síce viackrát v&nbsp;médiách kvetnato vykreslila, ale práve tá najlepšie dokazuje rozdielnosť pováh hercov z&nbsp;ročníka a&nbsp;umierneného Vlada. „Naše štúdium herectva vyzeralo tak, že vždy cez týždeň sme si mali pre Lacka Chudíka pripraviť nejaký dialóg. O&nbsp;druhej potom prišiel do školy, aby si ho pozrel. Raz sme skúšali Čapkovu hru Zo života hmyzu. Boli sme oblečení do čiernych trikotov, netuším prečo, možno aby videl naše postavy, ale my sme boli takí, že pred jeho príchodom sme ešte skočili do neďalekej krčmy, ktorá sa volala Kotva (bola to piata cenová), kde sme si dali rum s&nbsp;kofolou, a&nbsp;Vlado Durdík dával pozor pri dverách, či už Chudík náhodou nejde. Keď ho uvidel, okamžite sme bežali do školy, pripravili sme sa a&nbsp;predviedli sme mu, čo sme sa naučili. Neviem, či sme naozaj boli takí dobrí, ale Lacko nás vždy veľmi vychválil. Asi si myslel, že nami lomcujú skutočné vášne, ale boli to tri rumy s&nbsp;kofolou,“ povedala so smiechom.

ČO SPÁJA KOCÚRIKOVÚ A DURDÍKA DODNES? ODPOVEĎ NA ĎALŠEJ STRANE...

SPOMIENKOVÉ ZÁBERY HERCA Z MINULOSTI NÁJDETE V GALÉRII

Po skončení školy dostal Vlado Durdík umiestenku do košického divadla. Spoločnosť mu tam robil Andy Hryc. Popritom začal hrávať v&nbsp;televízii a&nbsp;vo filme kladných hrdinov a&nbsp;tohto zaškatuľkovania sa následne ťažko zbavoval. Vďaka úspešnému slovenskému seriálu Miesto v&nbsp;dome, kde sa po jeho boku predstavila Zuzana Kocúriková, nadobudol obrovskú fanúšikovskú základňu. Herečka zdôraznila, že jeho obdivovateľkami boli predovšetkým ženy rôznych vekových kategórií. „Cez dievčatá, mladé ženy, staršie, obdivovali ho všetci,“ zaspomínala si v&nbsp;spomínanom dokumente z&nbsp;roku 2008.

Zaujímavé bolo, že Vlado Durdík pôsobenie na východe Slovenska vôbec neniesol ťažko, skôr naopak. Odlúčenie od prísnych rodičov uvítal, zároveň si na tomto mieste založil rodinu s&nbsp;láskou z&nbsp;detstva Jankou a&nbsp;mimoriadne sa mu darilo aj z&nbsp;profesionálnej stránky. „Obdobie, ktoré sme strávili v&nbsp;tomto divadle, bolo nesmierne plodné. On šiel z&nbsp;roly do roly, naučili sme sa tam remeslo, prácu pred kamerou, prácu s&nbsp;mikrofónom, tam sme obaja nabrali veľké skúsenosti,“ zdôraznil pred rokmi Andy Hryc. Mnohí blízki kolegovia sa zhodli na tom, že štyri roky, ktoré Vlado v&nbsp;divadle strávil, boli pre neho z&nbsp;ľudskej aj umeleckej stránky azda najkrajšie.

Keď prišla pozvánka do Činohry Slovenského národného divadla v&nbsp;Bratislave, lákalo ho to. Jeho tajnou túžbou bolo dostať sa medzi elitu slovenského herectva, to sa mu, žiaľ, nepodarilo. „Tam boli iní, ktorí hrali hlavné roly, a&nbsp;on sa okamžite zaradil do druhého sledu, čo nie je dobré. Divadlo je dobré, keď hráte hlavné úlohy, a&nbsp;každý, kto tvrdí, že niet malých rolí, sú len malí herci, verte, o&nbsp;tom to nie je,“ uviedol kedysi Andy Hryc. Stávalo sa, že Vlado Durdík nebol v&nbsp;divadle obsadený aj dve sezóny, a&nbsp;hoci na popularite nelipol, so slávou a&nbsp;s&nbsp;uznaním, akých sa mu dostalo v&nbsp;Košiciach, sa jeho kariéra v&nbsp;tom čase nedala porovnať. „Jeho predstava byť súčasťou elity nášho herectva bola možno daná tým, že ani jeho otec nikdy nehral nejaké veľké roly… Viete, keď stále hráte druhé husle a&nbsp;dívate sa na kolegov, o&nbsp;ktorých si nemyslíte, že sú lepší ako vy, ale aj tak vy hráte tie druhé husle, nič príjemné to nie je a&nbsp;záleží na tom, ako sa s&nbsp;tým vyrovnáte. A&nbsp;sú ľudia, ktorí sa s&nbsp;tým nevyrovnajú celý život,“ naznačil Andy Hryc v&nbsp;dokumente Radosť zo života prapočiatky smútku, ktoré nahlodávali hercovu dušu natoľko, až sa rozhodol pred realitou utekať a&nbsp;zabúdať na ňu pri pohľade na dno pohárika.

Napriek tomu, že sa o&nbsp;neho bála celá rodina, on si problém vôbec nepripúšťal. Keďže film v&nbsp;tom čase nedokázal naplno využiť jeho talent a&nbsp;špecifický zjav, uplatňoval sa najmä v&nbsp;televízii. To trvalo až do polovice 90.&nbsp;rokov, keď sa u&nbsp;nás postupne prestalo nakrúcať a&nbsp;divadlá bojovali s&nbsp;nedostatkom divákov. U&nbsp;herca sa tým frustrácia a&nbsp;závislosť od alkoholu iba prehlbovali, až to dospelo k&nbsp;zhoršeniu jeho zdravotného stavu.

V období krátko pred smrťou mal však ešte možnosť zahrať si v predstavení SND Krajčírky, opäť po boku Zuzky Kocúrikovej, ­podľa ktorej bol v tejto hre úžasný. S&nbsp;predstavením herci absolvovali aj zájazd v Prahe. „Nazad sme sa vracali malým mikrobusom a Vlado tam už sedel vzadu a necítil sa dobre, lenže my baby herečky sme celú cestu drkotali a vôbec sme si nevšimli, ako mu je. Žiaľ, o&nbsp;týždeň nato zomrel… Trošku som si potom vyčítala, že som na neho mala dohliadnuť, ale my sme nemohli tušiť, ako to napokon dopadne,“ zverila sa nám herečka.

Podľa mnohých svedkov toho obdobia, prežil umelec svoje posledné chvíle v obrovských bolestiach. Zomrel na zlyhanie pečene. Nedožil sa ani uvedenia svojej životopisnej knihy Keď sa obzriem, ktorú písal spolu so spisovateľkou Marikou Eisler Studeničovou. Tá ju po jeho nečakanom odchode z tohto sveta musela dokončiť za neho...

Kocúriková o hercovi: Krásne prepojenie

„Boli sme veľkí kamaráti od osemnástich rokov. Spoznali sme sa, keď sa v&nbsp;Bratislave otváralo jedno divadelné gymnázium. Tam sme boli na pohovoroch, aj nás oboch zobrali, ale toto gymnázium sa napokon neotvorilo. Následne sme sa stretli na VŠMU. Po škole on išiel do Košíc a&nbsp;ja som ostala v&nbsp;SND, ale spolu sme veľmi veľa točili. Boli sme partnermi v&nbsp;Čevenom víne alebo v&nbsp;prvom slovenskom seriáli Miesto v&nbsp;dome. A&nbsp;čo nás ešte s&nbsp;Vladom spája, je byt. Jeho otec bol funkcionár v&nbsp;uličnom výbore a&nbsp;za tú funkciu na konci 70.&nbsp;rokov dostal nádherný byt na nádhernej ulici v&nbsp;nádhernom starom dome. Keď pán Durdík zomrel, Vlada som sa nenápadne opýtala: ‚Vlado, už v&nbsp;tom byte býva len tvoja mamička s&nbsp;tvojím bratom. Ty si odtiaľ odišiel. Nevymenili by ste si s&nbsp;nami tento byt?‘ A&nbsp;oni to urobili. My doteraz bývame v&nbsp;byte, v&nbsp;ktorom pár rokov pobýval aj Vlado. Aj takéto krásne prepojenie je medzi nami. Musím sa priznať, že na Vlada si veľmi často spomínam. Bol to mimoriadne slušný, poctivý a&nbsp;dobrý chalan.“