Jana Homolová

Karol Legény sa narodil 12. januára 1918 v&nbsp;dedinke Svätý Anton blízko Banskej Štiavnice. Keď mal päť rokov, zomrela mu mama, no napriek ťažkému osudu boli jeho najkrajšie spomienky spojené práve s&nbsp;ňou. „Mama mi zomrela v&nbsp;roku 1923. Mnoho rokov odvtedy pretieklo a&nbsp;dá sa povedať, že práve na sklonku života som si uvedomoval, ako mi celý život niečo chýbalo, a&nbsp;to bola práve mama,“ priznal v&nbsp;roku 2001 v&nbsp;rozhlasovom rozhovore. Budúci umelec hrával na fujare a&nbsp;mal veľmi blízko k&nbsp;ľudovej piesni, čo sa neskôr premietlo aj do jeho režisérskych počinov. Keďže hercov otec odišiel na deväť rokov pracovať do Francúzska, Karol a&nbsp;jeho traja súrodenci skončili v&nbsp;sirotinci milosrdných sestier svätého Vincenta v&nbsp;Banskej Bystrici. Neskôr v&nbsp;dospelosti prevzal mladý Karol Legény priezvisko Zachar po svojej nebohej matke, aby ju aspoň takým spôsobom mohol mať stále pri sebe.

V&nbsp;roku 1939 začal pôsobiť na doskách našej prvej scény, kde sa od roku 1965 uplatňoval aj ako divadelný režisér. K&nbsp;tejto práci sa dostal pomaly a&nbsp;nesmelo, najskôr ako pomocník režiséra Jána Jamnického. Neskôr o&nbsp;režisérskom umení povedal, že je pre neho celoživotným učením. Na divadelných doskách sa ako herec stretával tak s&nbsp;Karolom Machatom (aj s&nbsp;Jurajom Slezáčkom), ktorý patril všeobecne k&nbsp;najobsadzovanejším hercom. S&nbsp;Machatom sa tiež stretli pri filmoch ako Zemianska česť či Dáždnik svätého Petra, neskôr mu Zachar núkal úlohy vo svojich divadelných predstaveniach.

Za jeho životný počin v&nbsp;rámci divadelníctva možno považovať muzikál Na skle Maľované, ktoré Činohra SND v&nbsp;hlavnej úlohe s&nbsp;Michalom Dočolomanským (†66) uvádzala takmer 30 rokov. A&nbsp;pritom stačilo málo a&nbsp;táto inscenácia by bola zakázaná, nebyť zásahu vtedajšieho šéfa činohry Juraja Slezáčka, ktorý celú situá-ciu zachránil. Komunisti totiž chceli predstavenie zrušiť po tom, čo jeden z&nbsp;autorov Ernest Bryll podporil Chartu 77. Slezáček si to však namieril rovno za vtedajším ministrom kultúry Válkom a&nbsp;skrátka ho „ukecal“. Inscenácia s&nbsp;počtom repríz 648 sa napokon stala najúspešnejším titulom Činohry SND a&nbsp;doteraz jej úspech nič neprekonalo.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Karol Machata sa narodil v&nbsp;piatok 13. januára 1928 v&nbsp;Malackách. Napriek tomu, že jeho život v&nbsp;pokročilom veku postretla obrovská tragédia, nemožno hovoriť, že kvôli zdanlivo nešťastnému dátumu sa mu v&nbsp;živote nedarilo, práve naopak. Bol to jeden z&nbsp;našich najúspešnejších hercov. Na doskách SND už síce nezažil režisérov, ako bol spomínaný Ján Jamnický či Ferdinand Hoffman, ktorí pôsobili v&nbsp;divadle do roku 1945, zato celú svoju kariéru spolupracoval s&nbsp;osobnosťami ako Jozef Budský, Tibor Rakovský, Karol L. Zachar alebo Pavol Haspra. Vyťažený bol aj v&nbsp;televízii, rozhlase a&nbsp;nakrúcal mnoho filmov. „Nerád sa chválim, ale ja som toľko toho nahral, až som závidel kolegom, ktorí nehrajú,“ povedal herec zrejme vo svojom poslednom publikovanom rozhovore v&nbsp;roku 2013 pre Nový Čas.

S množstvom práce prichádzala už aj v tom čase síce regulovaná, ale predsa veľká popularita, ktorej ani vtedajší režim nemohol zabrániť. Nebolo preto ničím výnimočným, že na umelca vyčkávali mladé dievčatá pred divadlom a že nejedna kolegyňa z divadla bola do umelca zaľúbená. Jeho srdce však od mladosti patrilo učiteľke klavíra Marianne. „On bol jej žiakom v&nbsp;rámci korepetície, a&nbsp;tak sa do seba zaľúbili,“ odznelo v&nbsp;dokumente Radosť zo života venovanom práve Machatovi. Prežili spolu šesťdesiat rokov a&nbsp;podľa názoru mnohých známych, rodiny, kolegov boli ukážkovým párom. „Oni neboli manželským párom, ktorý by si potreboval svoju lásku verejne prejavovať. Oni svoj vzťah žili, boli ako jedno telo a&nbsp;jedna duša a&nbsp;všetkým, ktorí to mali možnosť vídať, to bolo okamžite jasné,“ opísal ich vzťah herec Martin Huba (79).

Jeho život veľmi poznačila nečakaná smrť mladšieho syna Stacha (†45), ktorý zomrel na pľúcnu embóliu. Tragédia následne ovplyvnila zvyšok jeho života. Manželka od žiaľu ochorela a&nbsp;umelec sa rozhodol dať v&nbsp;divadle výpoveď. Okrem iného aj preto, že po zmene režimu sa na veľkých hercov, ako bol on, Jozef Kroner (†73) alebo Štefan Kvietik (88), akosi zabúdalo. Hoci v&nbsp;tej dobe činohre šéfoval spravodlivý Slezáček, na ktorého nemohli mnohí kolegovia povedať krivé slovo, predsa len v&nbsp;tomto smere mu poniektorí vyčítali, za akých okolností sa divadlo vyššie spomínaných velikánov zbavilo.

Vo svojom poslednom rozhovore na túto tému Machata uviedol: „Neodchádzal som z&nbsp;divadla zatrpknutý. Rozhodol som sa tak sám. Prišla nová vlna, a&nbsp;tak som si povedal, že stačilo. Ale viacerí sme cítili, že je čas odísť. V&nbsp;divadelnej šatni som bol s&nbsp;Pištom Kvietikom a&nbsp;my sme si už dávnejšie hovorili, že pôjdeme do dôchodku. A&nbsp;keď z&nbsp;divadla odišla aj Zdena Grúberová, povedal som si, že odídem aj ja. Navyše, aj v&nbsp;súkromí som vtedy prežíval ťažké chvíle,“ uviedol pred rokmi. Divadelné dosky i&nbsp;kamery opustil v&nbsp;roku 1998 po päťdesiatich rokoch mimoriadne úspešnej kariéry.

To o&nbsp;sebe hovorieval Juraj Slezáček, ktorý sa narodil 14. januára 1943. Jeho otec bol právnik, mama učiteľka hudby. „Dalo by sa povedať, že sme boli rodina z&nbsp;tak­zvanej vyššej klasy. Ale to boli vtedy vlastne celé Piešťany. Časť našich susedov boli proletári, ale priatelia mojich rodičov boli lekári a&nbsp;právnici. Viete, boli sme síce takzvaná dobrá rodina, ak hovoríme o&nbsp;vychovanosti a&nbsp;nárokoch. Ale finančne sme boli absolútni proletári. V&nbsp;tých časoch otec ako právnik robil elektrikára, pritom nevedel opraviť ani poistky. Neviem si predstaviť, čo v&nbsp;práci robil,“ zaspomínal si pred rokmi pre týždenník Život. Spoločnosť, v&nbsp;ktorej sa celé roky pohyboval, ho predurčovala na štúdium medicíny alebo práva. „Ja som na medicínu nemal, hoci právo sa mi pozdávalo. Aj starý otec z&nbsp;maminej strany bol právnik. Lenže to neprichádzalo do úvahy, aby Slezáčkov syn išiel študovať právo. To bolo vylúčené.“ V&nbsp;podstate z&nbsp;núdze sa dopracoval k&nbsp;herectvu. Na prijímacie skúšky na VŠMU ho pripravoval Milan Lasica (†81), s&nbsp;ktorým boli takmer ako príbuzní, pretože ich rodiny sa stretávali, ešte keď boli obaja malí chlapci. Napokon ho prijali a&nbsp;po štúdiu spolu s&nbsp;Mišom Dočolomanským hneď nastúpil do Činohry SND.

Treba však priznať, že Juraj Slezáček bol hercom malých rolí, no divadlo dokázal obohatiť niečím celkom iným. Mal totiž nadhľad aj manažérske schopnosti. V&nbsp;roku 1979 prvýkrát zasadol na stoličku šéfa činohry. Mal iba 35 rokov. „Vtedy to nebola sranda, dnes máme aj 25-ročných ministrov, sú iné časy. Lenže vtedy som šéfoval Filčíkovi, Gregorovi, Dibarborovi, všetkým veľkým hercom. Bola to odo mňa vlastne drzosť, ale nejako mi to prešlo,“ zaspomínal si v našom rozhovore. Zrelí umelci sa mu síce okolo krku nehádzali, ale ako šéfa ho rešpektovali. Spoluvytváral pohodovú atmosféru divadla, ktoré v tých časoch žilo ako jedna veľká rodina. Okrem zgrupovania veľkého množstva ľudí bol všetkým nápomocný. To, že kolegom vypĺňal daňové priznania, bolo len čerešničkou na torte. Ako predseda komunistickej strany v&nbsp;divadle mal kontakty na ústrednom výbore strany a&nbsp;vďaka tomu sa mu darilo vybaviť občas aj nemožné. Pracovníčke techniky, ktorá aj s&nbsp;dieťaťom prišla o&nbsp;strechu nad hlavou, zabezpečil dvojizbový mestský byt.

Neznášal, ak herec ochorel a kvôli tomu by diváci mali prísť o predstavenie, preto si radšej zobral scenár do ruky a za indisponovaného kolegu zaskočil. Od chorého Dočolomanského neprijal výpoveď, urovnával divadelné spory, no na druhej strane vedel byť aj poriadne prísny. Ivanovi Mistríkovi (†46), s ktorým trávil dovolenky, dal pokutu 5-tisíc korún za to, že na predstavenie dorazil v podguráženom stave. Dušan Cinkota (52) zas za svoje drogové obdobie a vulgárny útok na Slezáčka dostal výpoveď. Tiež treba priznať, že principiálny zostal aj po zmene režimu, kedy neprezliekol kabát tak ako väčšina, a&nbsp;práve preto sa svojej funkcie riaditeľa vzdal. „Mňa nikdy nikto zo žiadnej funkcie neodvolal. Po revolúcii som odišiel z&nbsp;vlastného rozhodnutia, hoci som mal obrovskú podporu kolegov. Bol som členom strany a&nbsp;povedal som im – je zmena režimu, nič sa nedá robiť, uvoľním miesto niekomu inému.“

Po pár rokoch sa na túto stoličku opäť vrátil pre problémy, ktoré sa objavili… Keďže viac riaditeľoval, ako hral, v povedomí verejnosti nebol úplne známy. Takzvanou celebritou sa stal až vďaka jojkárskemu seriálu Panelák, do ktorého ho oslovil jeho študent Andy Kraus (55). „Mne popularita robí dobre, pretože som ju počas svojej kariéry nikdy nezažil,“ povedal viackrát so zveličením. Všetci traja umelci sa síce narodili s&nbsp;odstupom jedného dňa, no navonok by sa mohlo zdať, že boli absolútne odlišní – umeleckým zameraním, ambíciami, spôsobom práce… Spájala ich však mimoriadna profesionalita, úcta k&nbsp;divákovi a&nbsp;obrovská láska k&nbsp;divadlu.