Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Mala iba krok k&nbsp;tomu, aby z&nbsp;nej bola hviezda vo svete hudby. Kým však stihla dobyť svet z&nbsp;pódií, narodila sa jej dcéra. Hoci sny o&nbsp;hudobnej kariére išli bokom, Danica Lehocká je svedectvom toho, že žiadna zastávka v&nbsp;našom živote nemusí byť tá posledná.

Súčasná zástupkyňa šalianskeho primátora spomína, že spievala skôr, ako hovorila. Bola jedináčkou, dcérou slobodnej matky. Práve mama ju ako dieťa vodievala na všetky spevácke súťaže, po nociach jej šila kostýmy, ktoré si obliekala k&nbsp;mikrofónu. Nečudo, že aj láska, ktorú doma dostávala v&nbsp;bohatých dávkach, ju vrátila domov zo Švajčiarska, kde ako mladé dievča spievala s&nbsp;československo-nemeckým osemdesiatčlenným orchestrom. Príjem vo výške niekoľkých sto mariek denne bol síce atraktívny, nepríjemné však bolo, keď za jeden večer na pódiu dostala aj tri ponuky na sobáš. Hoci dnes na toto obdobie spomína so smiechom, vtedy ju ako prváčku na vysokej škole, takéto bleskové ponuky na svadbu urážali. Po troch dňoch prišla z&nbsp;bohatého Západu domov, rozhodnutá, že v&nbsp;tomto nemá zmysel zotrvať, lebo ju to nikam neposunie.

Už ako talentovanú tínedžerku si ju vďaka víťazstvám na hudobných súťažiach všimli z&nbsp;Národného osvetového strediska v&nbsp;Bratislave. Spolu so vtedajším hudobným vydavateľstvom Opus uviedli do praxe projekt, v&nbsp;rámci ktorého odborne vychovávali budúcich spevákov a&nbsp;speváčky. „Z&nbsp;regiónu sme sa do Bratislavy vďaka konkurzu dostali ako speváci iba dvaja, okrem mňa to bol aj krstný syn Karola Duchoňa z&nbsp;Galanty. Vybrali si nás z&nbsp;viac ako dvetisíc detí.“ Danica Lehocká mala vtedy šestnásť rokov, na gymnáziu v&nbsp;Šali musela mať samé jednotky, aby mohla cestovať pravidelne do Bratislavy a&nbsp;hudobne sa vzdelávať. „Okrem iného sme pod vedením Marcelly Molnárovej pripravovali muzikál. Všetko sa však skončilo po tom, ako prišla zmena spoločenského systému.“

Článok pokračuje na následujúcej strane

Aj tak sa však nevzdávala, stále spievala, podarilo sa jej dokonca nahrávať aj vlastné CD, skladby si sama otextovala v&nbsp;anglickom jazyku. Keď v&nbsp;Nitre začala študovať na vysokej škole, ako budúca učiteľka zaregistrovala inzerát, v&nbsp;tom čase vznikala dnes známa slovenská komerčná televízia, hľadali sa nové tváre. Danica Lehocká prešla siedmimi kolami konkurzu a&nbsp;stala sa budúcou moderátorkou Telerána. „Bola som presvedčená, že keď sa objavím na televíznej obrazovke, pomôže mi to v&nbsp;mojej hudobnej kariére. Z&nbsp;Nitry som sa presťahovala do Bratislavy. Do Hlohovca som zase dochádzala do hudobného štúdia. Z&nbsp;časového hľadiska to bolo náročné. Študovala som denne, individuálne štúdium nebolo vtedy ešte v&nbsp;praxi. Musela som osloviť všetkých vyučujúcich a&nbsp;vyučujúce, aby mi umožnili tento spôsob štúdia. V&nbsp;indexe som mala samé jednotky a&nbsp;vďaka tomu mi vyšli nadštandardne v&nbsp;ústrety. Doma mi vždy zdôrazňovali, že najprv musím mať chlieb v&nbsp;rukách, až potom hudba a&nbsp;spev.“

Mimoriadne pracovné nasadenie spôsobilo, že nemala čas na vzťah a&nbsp;súkromný život. „Našťastie život vedel, čo potrebujem, skôr, ako som to zistila ja. Všetko išlo bokom, keď som zistila, že čakám dcérku so svojím dlhoročným priateľom – dnes už dlhoročným manželom. Dnes sme šťastnými rodičmi dvoch detí. Dcéra má 25 rokov, je lekárka, hoci spieva lepšie ako ja. Keď bola dieťa, nahrali sme spolu vianočné koledy. Lenže spev nie je jej priorita, šťastnejšia je ako lekárka. Je ochotná zaspievať si so mnou iba v&nbsp;našej pivnici, kde máme aparatúru a&nbsp;kde nás nikto nepočuje. Potom som ešte hrdou mamou 21-ročného syna, študuje odbor informačné technológie.“

Súčasná politička bola presvedčená, že pre materstvo nadobro skončila so spevom. Nosiac pod srdcom dcéru ju čakalo rizikové tehotenstvo. Vydavateľ jej priamo bez obalu povedal, že je nepoužiteľná. Na sklade tak ostali tisíce cédečiek, v&nbsp;tom čase sa už tlačili aj obaly. „Nech som chcela byť kýmkoľvek v&nbsp;živote, najviac pre mňa znamená, že som mamou. Možno je to tým, že som jediné dieťa svojej mamy so silným putom k&nbsp;nej. Odišla som z&nbsp;televízie, radšej som dala prednosť škole, prioritou bolo pre mňa dokončiť vysokoškolské štúdium. Do piatich rokov som vybavila to, čo som najviac v&nbsp;živote chcela. Narodilo sa mi aj druhé dieťa, syn.“ Spev si aj tak našiel cestu k&nbsp;nej. S&nbsp;miestnym ochotníckym divadlom precestovala niekoľko slovenských miest s&nbsp;muzikálom Verklikár, dcéra bola stále s&nbsp;ňou na skúškach aj vystúpeniach v&nbsp;kočíku. „Pre môjho manžela to bola dobrá skúška nervov. Nazdával sa totiž, že zo mňa bude už len pani domáca,“ smeje sa.

Článok pokračuje na následujúcej strane&nbsp;

V celoslovensky známom podniku Duslo Šaľa potom začala pracovať ako hovorkyňa, vtedy bola táto pracovná pozícia na Slovensku v plienkach. Hudba si ju našla aj tam. „Môj šéf ma oslovil, že jeho bratranec má kapelu, nech to s nimi skúsim. Na začiatku som bola skeptická. Veď ja som predsa nikdy nechcela účinkovať so zábavovou kapelou, práve z takej práce som ušla zo Švajčiarska. Lenže všetko je inak, s touto kapelou som od svojich 24 rokov, vystupovanie som z časových dôvodov obmedzila iba nedávno, asi pred troma rokmi. Náš kapelník má úctyhodných 72 rokov. Je ako môj adoptívny otec.“

Danica Lehocká svoju kapelu neopustila, ani keď pôsobila ako hovorkyňa na Ústredí práce sociálnych vecí a&nbsp;rodiny a&nbsp;neskôr ako generálna riaditeľka sekcie práce Ministerstva práce sociálnych vecí a&nbsp;rodiny SR. „Bez hudby by som nebola na žiadnej z&nbsp;mojich pracovných pozícií, bola hnacím motorom. Hudba je mojím motivátorom k&nbsp;všetkému. Som rada, že kvôli psychohygiene mám inú prácu ako profesionálny spev a,&nbsp;naopak, teším sa z&nbsp;toho, že svoju kariéru môžem skĺbiť so spevom. Rokmi som prišla na to, že by som nemohla len profesionálne spievať a&nbsp;nič iné. Som presvedčená, že to, čo nosím v&nbsp;hlave, môže zlepšiť svet. Niekto by sa mohol nazdávať, že ako vedúca pracovníčka na ministerstve či komunálna politička, by som nemala spievať, že sa to nehodí. Keby som nespievala, nebola by som to ja, pretvarovala by som sa. Ľudia v&nbsp;Šali ma poznajú práve takúto. Mám tu dokonca aj svoje publikum. Žiadna funkcia mi nezabráni v&nbsp;speve.“

Spev ju pred viac ako piatimi rokmi spojil aj s&nbsp;najväčším hitmakerom v&nbsp;rámci bývalého Československa. S&nbsp;Michalom Davidom sa stretla v&nbsp;hoteli Château Bela, konal sa tam veľký narodeninový koncert. V&nbsp;detstve mala vo svojej izbe na stenách jeho plagáty, dnes majú spoločne naspievanú skladbu. „Michal si odspieval na pódiu svoje a&nbsp;rozlúčil sa s&nbsp;publikom. Vrátil sa však, pretože ma počul spievať Teď královnou jsem já… Zahral si s&nbsp;našou kapelou, postavil sa za klávesy. Lúčil sa so mnou s&nbsp;ponukou, že zloží pre mňa skladbu. Lenže ja som mala už dlhší čas odložené dueto, nebolo však muža speváka, ktorý by so mnou ladil. Poprosila som ho, aby to zaspieval spolu so mnou. On naspieval svoj part v&nbsp;Prahe, ja zase na Slovensku, výsledkom je príjemná rocková balada. Nie žeby som chcela v&nbsp;tomto veku budovať kariéru, ale myslím si, že je veľká škoda, keď vznikne dobré dielo, aby ostalo v&nbsp;šuflíku. Autorom hudby je Tomáš Kmeť, text je takisto jeho, ale s&nbsp;mojou úpravou. Skladba má názov Kým nás zabijú. Je to príbeh dvoch ľudí, ktorí sa majú radi, nemôžu byť však spolu.“

Už naspievaná skladba však opäť ležala v&nbsp;šuplíku. „Michal David je úžasný človek bez akýchkoľvek manierov. Ani chvíľu sa nehneval na mňa za to, že som celé roky nechcela vyjsť so skladbou von. Váhala som, rozhodnutie vo mne dozrievalo postupne, potrebovala som si byť istá, že skladba zaujme poslucháčov a poslucháčky. Stali sa z nás takí muzikantskí kamaráti. Občas, keď Michal David koncertoval blízko Šale či Bratislavy, nenechala som si ujsť príležitosť prísť na koncert. Veľkou poctou bolo pre mňa, keď sa zastavil pozdraviť ma cestou aj na našom mestskom úrade, kde v súčasnosti pôsobím, a potešiť tak krátkym stretnutím s hviezdou aj mojich ‚nemuzikantských‘ kolegov.“&nbsp;Danica Lehotská má ešte jeden hudobný sen, naspievať dueto s&nbsp;Bryanom Adamsom. Ešte predtým by v&nbsp;blízkej budúcnosti malo z&nbsp;rádií znieť jej dueto s&nbsp;Michalom Davidom s&nbsp;názvom Kým nás zabijú.