Mala iba krok k tomu, aby z nej bola hviezda vo svete hudby. Kým však stihla dobyť svet z pódií, narodila sa jej dcéra. Hoci sny o hudobnej kariére išli bokom, Danica Lehocká je svedectvom toho, že žiadna zastávka v našom živote nemusí byť tá posledná.

Iba dvaja

Súčasná zástupkyňa šalianskeho primátora spomína, že spievala skôr, ako hovorila. Bola jedináčkou, dcérou slobodnej matky. Práve mama ju ako dieťa vodievala na všetky spevácke súťaže, po nociach jej šila kostýmy, ktoré si obliekala k mikrofónu. Nečudo, že aj láska, ktorú doma dostávala v bohatých dávkach, ju vrátila domov zo Švajčiarska, kde ako mladé dievča spievala s československo-nemeckým osemdesiatčlenným orchestrom. Príjem vo výške niekoľkých sto mariek denne bol síce atraktívny, nepríjemné však bolo, keď za jeden večer na pódiu dostala aj tri ponuky na sobáš. Hoci dnes na toto obdobie spomína so smiechom, vtedy ju ako prváčku na vysokej škole, takéto bleskové ponuky na svadbu urážali. Po troch dňoch prišla z bohatého Západu domov, rozhodnutá, že v tomto nemá zmysel zotrvať, lebo ju to nikam neposunie.

Už ako talentovanú tínedžerku si ju vďaka víťazstvám na hudobných súťažiach všimli z Národného osvetového strediska v Bratislave. Spolu so vtedajším hudobným vydavateľstvom Opus uviedli do praxe projekt, v rámci ktorého odborne vychovávali budúcich spevákov a speváčky. „Z regiónu sme sa do Bratislavy vďaka konkurzu dostali ako speváci iba dvaja, okrem mňa to bol aj krstný syn Karola Duchoňa z Galanty. Vybrali si nás z viac ako dvetisíc detí.“ Danica Lehocká mala vtedy šestnásť rokov, na gymnáziu v Šali musela mať samé jednotky, aby mohla cestovať pravidelne do Bratislavy a hudobne sa vzdelávať. „Okrem iného sme pod vedením Marcelly Molnárovej pripravovali muzikál. Všetko sa však skončilo po tom, ako prišla zmena spoločenského systému.“

Článok pokračuje na následujúcej strane