Je slovenským hercom 20. storočia. Aj takto titulujú herca Jozefa Kronera († 73). Skôr než vystúpil na dosky, ktoré znamenajú svet, a svojím hereckým talentom si podmanil nielen Slovensko, ale aj Ameriku, žil so svojimi rodičmi a súrodencami život, ktorý by vo filmovej podobe nenechal suché oko ani jedného návštevníka kina.

Jeho sestra Zuzana Vaňousová, ktorá zomrela vo veku nedožitých 91 rokov ako posledná z dvanástich súrodencov, dala na papier životné spomienky. Písala ich na stroji a adresovala svojim trom deťom.

Spolok rodákov Jozefa Kronera z jeho rodnej dediny Staškov na Kysuciach nedávno tento rýdzo súkromný odkaz vydal knižne. Rodina Zuzany Vaňousovej, insitnej maliarky, ktorej diela sú dnes v národnej galérii či národnom múzeu, sprvu so súhlasom váhala.

Predsa len, jedna z Kronerových sestier veľmi otvorene a bez príkras odkrývala trinástu komnatu rodiny, na ktorú sa nie každý deň usmievalo šťastie. Skôr naopak. A tak by sa o ťažkom živote Kronerovcov dozvedeli nielen deti a vnúčatá, ale aj úplne neznámi ľudia.

Putovanie rodiny po Slovensku, pretože otec pracoval na štreke, bieda, ktorá sa ich držala ako kliešť a umožnila im veľmi dôverne poznať pocit neustáleho hladu. Do toho vstupuje obraz mamy nášho slávneho herca, Márie, ktorá musela všetku horkosť pretaviť do každodenného boja o prežitie.

Potom je tu otec Ľudovít, po ktorom zrejme všetky jeho deti – dospelosti sa dožili deviati z dvanástich – zdedili výrazné umelecké gény. Muž, ktorý si neľahký životný údel zľahčoval komediantstvom či bohémstvom, ale aj pohárikom pálenky.

Bieda a neustály hmotný nedostatok neraz odvievali z rodiny radosť a nahrádzali ju napätými vzťahmi.

Spolok rodákov Jozefa Kronera okrem spomínanej knihy ustavične oprašuje slávu nášho výnimočného herca. Pred pár rokmi im nedal spávať úplne schátraný rodný dom pri železničnej trati.

Ich zanietenie spôsobilo to, že dnes je v zrekonštruovanom maličkom strážnom domčeku, kde sa tiesnila početná rodina Kronerovcov, pamätná izba.

<p>Nedávno svoj entuziazmus posunuli o pár metrov ďalej a schátranú staničnú budovu premenili na múzeum. Pracoval tu otec nášho herca, ktorý získal za svoju prácu množstvo ocenení. Jeho mama Mária bude raz možno v encyklopédiách figurovať ako prvá slovenská žena – výpravkyňa.

Predseda Spolku rodákov Jozefa Kronera Vladimír Gajdošík polovážne, položartom hovorí, že húževnatí Kysučania si Jozefa Kronera sprivatizovali. Herec totiž v Staškove žil iba do svojich deviatich rokov.

„Futbaloví nadšenci ešte začiatkom 70. rokov zašli do Bratislavy za naším rodákom s prosbou, či by mohli po ňom pomenovať každoročný futbalový turnaj. Pri jeho zrode bol aj môj otec.

Jožko sa čudoval, že takto ešte za jeho života by športové podujatie malo niesť jeho meno, no súhlasil. Od roku 1972 k nám pravidelne chodieval na tento turnaj, mal tu veľa priateľov. Po jeho smrti štafetu slávnostného otvárania prebrali dcéra Zuzka a synovec Janko.“

V Staškove nesie meno Jozera Kronera aj hlavná ulica či kultúrny dom. A v staničke – železničiarskom múzeu – akoby zastal čas. Pri dverách visia šaty Márie Kronerovej.

„Kronerovci prišli do Staškova z Kraľovian, mama Mária preto nosievala kroj typický pre tamojší región. Vlaky vypravovala v kroji, bosá a takmer vždy tehotná. Raz však prišla inšpekcia a jej členovia sa pohoršovali, že zamestnanec železníc pracuje bosý.

Bola to zlá reklama pre podnik. Ľudovít jej preto dal svoje staré topánky. Vždy keď išla von, obula si ich. Kroj nám daroval starosta Kraľovian, je po jeho starej mame a podobný nosievala aj pani Kronerová.“

Okrem výtvarných diel, ktoré sú výsledkom každoročného plenéru venovaného Jozefovi Kronerovi, v malej železničnej budove zhromaždili zaujímavé artefakty z celého Slovenska, či už z múzeí, alebo zo súkromných zbierok.

„Na Slovensku sú iba štyri funkčné výhybky z medzivojnového obdobia, piatu máme my. Pracovný stôl nám zase darovala pani z Bratislavy. Zdedila ho po starom otcovi, ktorý ho používal v medzivojnovom období.“

Pri okienku, za ktorým mama Mária predávala cestovné lístky, objavili počas rekonštrukčných prác maďarský nápis a tento kus steny preto nechali v originálnom prevedení.

Rodina Kronerovcov odišla zo Staškova v roku 1932 na dolniaky do Serede, dúfajúc, že v úrodnom kraji ich konečne čaká lepší život. Juh Slovenska však nebola konečná životná stanica početnej rodiny. Vrátili sa na sever, konkrétne do Považskej Bystrice.

Keďže v tom čase už boli niektoré z detí dospelé, usadili sa v tomto priemyselnom meste a zamestnali v miestnej fabrike. Aj samotní rodičia skončili svoje večné vandrovanie v blízkosti tohto regiónu.

Mama Mária kúpila z dedičstva malý dom, a tak manželia po dlhých rokoch bývania v služobných bytoch dožili vo vlastnom. Ôsmi súrodenci si prevažne v Považskej Bystrici založili aj rodiny.

Jedného z bratov, Antona, ako slobodného mladého muža, zastrelili v roku 1939 v Trenčíne žandári.

„Takmer všetci sme tu, hŕstka členov rodu Kronerovcov žije v Česku, niektorí sú kvôli práci v Bratislave,“ hovorí na margo detí, vnúčat a pravnúčat ôsmich súrodencov Kronerovcov Veronika Mikulášová, vnučka Zuzany Vaňousovej.

Spolu je ich približne stovka a inventúru v rodokmeni sa rozhodli urobiť si niekedy v roku 2002 vytvorením rodostromu.

„Zobrali sme si to na starosť moja babka, mama a ja. Na mne ostala administratívna časť, babka s mamou potom údaje spracovali výtvarne. V tom čase ešte nebol internet, pomáhala som si telefónnym zoznamom a posielala aj listy naslepo.

Skôr ako sme dali dokopy rodostrom, zorganizovali sme totiž veľké stretnutie Kronerovcov, bolo nás asi šesťdesiat. Všetci sme tam stáli s maketami, dátumami narodenia a zoznamom svojich potomkov, aby sme mohli taký početný rod zmapovať.

<p>Dnes sa opäť chystám dotvoriť nové vetvy na strome s tým, že zachovám rukopis mojej babky. Veď odvtedy sa narodili ďalšie deti, pribudli sobáše, žiaľ, niektorí aj zomreli.“

Potomkovia Kronerovcov sú ľudia rôznych povolaní a s rôznymi životnými osudmi. Jedno však majú spoločné. Umelecká krv ich prapredka Ľudovíta koluje takmer v každom z nich aspoň v podobe povestnej kvapky.

Až na pár výnimiek však nikto z Kronerovcov nepretavil toto výnimočné dedičstvo do povolania. Sklon k umeniu u nich ostáva len na báze koníčka. Veronika Mikulášová, s ktorou sme sa stretli, pracuje ako pedagogička v Základnej umeleckej škole v Považskej Bystrici a sama tvorí.

„V osud verím asi odvtedy, čo sa intenzívne venujem vlastnej tvorbe. Je to pre mňa dôležité a neviem si život bez farieb predstaviť. Ako dieťa som chodila do výtvarného krúžku s babkou, zažívala som tam príjemnú atmosféru.

Neuvažovala som však nad tým, že by umenie malo byť mojou cestou. Až sa stalo to, že mne, nadšenej atlétke, ktorej sa začalo celkom dariť, lekári oznámili, že s mojimi zničenými kolenami do vrcholového športu nepôjdem.

Vtedy som ako 17-ročná mala pocit, že sa mi zrútil svet. Teraz som osudu vďačná. Nasmeroval ma veľmi drsne týmto smerom, lebo som nepočúvala a nevnímala signály, ktoré mi dlho posielal.“

Ako ďalej vymenúva pani Veronika, jej strýko Oldo spolu s bratrancom hrávajú veľmi pekne na gitare, mamina sestra Jana, ktorá žije v Česku, sa podobne ako babka venuje podmaľbe na sklo. Tejto záľube sa venovala ako učiteľka na dôchodku aj jej mama.

„Máme v rodine aj športového komentátora, ďalšia sesternica, žijúca v Prahe, sa prejavuje ako talentovaná budúca spisovateľka. Moja neter bude tiež výtvarníčka, študuje na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

<p>V našej škole učím pravnučku Ľudovíta Kronera, ktorého tiež pozná verejnosť ako herca, určite ju čaká sľubná budúcnosť, je veľmi talentovaná. Môj 14-ročný syn zase inklinuje k hudbe. Takže máme talenty aj v mladej generácii.“

Zdá sa, že ich praotec Ľudovít bol na rozdávanie zaujímavých génov veľmi štedrý, pretože, ako sa dozvedáme v Považskej Bystrici, okrem umenia sú potomkovia Kronerovcov správne blázniví ľudia so svojským zmyslom pre humor.

„Vetva po mojej babke Zuzane Vaňousovej, tak to je dvadsaťosem ľudí, okrem toho sa ešte stretávame s potomkami babkinej sestry Hanky. Neviem, ako ostatné vetvy, ale my máme veľmi radi humor a uťahujeme si zo seba, no nie na verejnosti.

Keď máme rodinné oslavy, zídeme sa v hojnom počte, prídeme odetí v kostýmoch, musí byť šou, estráda a zábava. Nedávno som mala narodeniny a moji milí príbuzní mi pripravili paródiu na módnu prehliadku, v rámci ktorej si zo mňa strieľali, že lak na nechty mi musí ladiť s poťahmi na aute a podobne...

Máme radi život taký, aký je a dávame to najavo. Taká bola aj moja babka, celoživotná mladica, ktorá si užívala nákupy, módu, zrejme si tým vynahrádzala ťažké detstvo.

<p>A ďalšia naša príznačná črta je, že sme mierumilovní a nemáme radi dusno v medziľudských vzťahoch, nevedieme spory ani žabomyšie vojny. Rozprávame sa na rovinu.

Babka mala možnosť pracovať ako profesionálna herečka, vzdala to však kvôli rodine. Predsa len cestovanie z Považskej Bystrice do Martina plus starostlivosť o deti, to sa nedalo zvládnuť.

Ako však spomínala babka, bol tu ešte jeden dôvod. Nezniesla tie takzvané maniere herečiek, večné súťaženie a napätie vo vzťahoch medzi nimi.“

Spomínaná láskavosť a mierumilovnosť sálala aj z hereckého či ľudského prejavu nášho výnimočného herca Jozefa Kronera. Ako nám povedal Vladimír Gajdošík, hoci ako spolok musia zdolávať rôzne prekážky a protivenstvá, je to vyvážené tým, že všade, kam prídu, meno Kroner vyvoláva u ľudí obdiv a radosť.

„Rešpektujú jeho umenie, z ktorého išla ľudskosť. A taká je aj dnes rodina Staškovčanov a Kronerovcov. Rozrastáme sa o ďalšie generácie, poznáme sa s vnukmi, pravnukmi a tešíme sa zo vzájomného priateľstva.“