redakcia

Herecká cesta dnes mimoriadne obľúbenej Zdeny Studenkovej nebola jednoznačná a&nbsp;priamočiara. Viackrát v&nbsp;minulosti priznala, že herečkou sa nikdy netúžila stať a&nbsp;možno by sa ňou ani nebola stala, keby ju na to neboli nabádali iní. Úplne prvý popud prišiel od starého otca Maroša Kramára (63), rovnako herca a&nbsp;divadelného režiséra Jána Klima (†80). Aj on rovnako ako Zdena najskôr študoval niečo celkom iné, konkrétne medicínu na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity v&nbsp;Bratislave. Už počas štúdia mu však učarovali divadelné dosky.

Neskôr sa venoval aj réžii a od divadelnej sezóny 1965/1966 aj práci v rozhlase, televízii, dabingu a vo filme ako umelec v slobodnom povolaní. Začiatkom sedemdesiatych rokov 20. storočia pôsobil ako asistent Karola L. Zachara(†85) na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. A&nbsp;práve on mladučkej študentke umeleckej priemyslovky v&nbsp;odbore fotografia opakovane prízvukoval, aby sa stala herečkou.

„Mala som spolužiaka Martina Klima, fotografa, syna pána Jána Klima, a&nbsp;oni mali doma fotokomoru, kam sme chodili robiť fotky. Ujo Jano počas môjho štvorročného štúdia opakovane hovoril: ‚Zdena, poď sem! Poď, naučím ťa po slovensky! Hovoríš príšerne, ale budeš herečka!‘“ uviedla Z.&nbsp;Studenková na besede s&nbsp;moderátorkou TA3 Katarínou Koreckou v&nbsp;Clube Penati. Zdena však herečkou vôbec netúžila byť a&nbsp;takto prepásla štyri roky.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Jej úplne prvá herecká skúsenosť sa dostavila asi v&nbsp;treťom ročníku školy umeleckého priemyslu (ŠUP), a&nbsp;to celkom neplánovane. „Vtedy začala veľmi točiť Libuška Šafránková (†68) a&nbsp;filmári hľadali typ Libušky po školách,“ priznala Zdena. Tvorcovia sa snažili nájsť slovenskú verziu obľúbenej Popolušky, ktorá by na filmovom plátne následne stvárnila Sládkovičovu Marínu. Napokon ju našli práve v&nbsp;stredoškoláčke Zdene Studenkovej a&nbsp;do tejto úlohy ju aj obsadili. Ako druhá Libuše sa však pri tejto práci príliš neosvedčila, a&nbsp;to z&nbsp;jednoduchého dôvodu: nemala žiadne skúsenosti.

„Bolo to pre mňa niečo príšerné. Nič sa im na mne nepáčilo. Ako chodím, ako hovorím, čo robím, nič… Čiže tak ako to býva na filmovačkách, všetko sa tridsaťkrát opakovalo a&nbsp;stále zlé, zlé, zlé…“ prekvapila dnes už ostrieľaná harcovníčka, ktorá si vtedy po nepríjemnej skúsenosti povedala, že tejto profesii život rozhodne nezasvätí. O rok staršia kolegyňa Libuše Šafránková sa, naopak, pred kamerou zaskvela okamžite. Ako krehučké 18-ročné dievčatko hrala Barunku vo filme Babička. Zaujímavosťou je, že aj ju filmári našli v škole. Keď sa režisér Antonín Moskalyk (†75) rozhodol sfilmovať knihu Boženy Němcovej, dlho nemohol nájsť vhodnú herečku pre postavu Barunky. Napokon dostal tip na mladú študentku konzervatória v Brne.

Uchvátila ho na prvý pohľad a hneď na začiatku nakrúcania štáb vedel, že pred ním stojí veľký talent. Ako prvý záber v Babičke sa totiž nakrúcala posledná scéna celého filmu, v ktorej Barunka vybehne k úľom povedať včelám, že babička zomrela. Libuše naozaj plakala a jej tvár vyjadrovala emócie natoľko presvedčivo, že režisér zastavil kameru až po niekoľkých sekundách. Krátko nato, v roku 1972, sa stala členkou pražského Činoherného klubu a následne prišla ponuka zahrať si hlavnú predstaviteľku v rozprávke Tri oriešky pre Popolušku. S prijatím úlohy mala Libuše spočiatku problém, ale kolegovia z divadla ju upozornili, že takú príležitosť treba využiť. Zvyšok je už známa história. Samozrejme, Libuše prepožičala svoj zovňajšok množstvu iných skvelých postáv, ale nálepky Popoluška sa už nikdy nezbavila.

Kým L. Šafránková svojím filmovým debutom prerazila, skvelá Zdena Studenková si na rozdiel od nej musela na úspech ešte chvíľu počkať. „Po skončení ŠUP som chcela ísť študovať dejiny umenia a&nbsp;estetiku, ale po prvé sa to otváralo len každý druhý rok, po druhé som mala zavretého otca ako politického väzňa, takže nebolo možné prihlásiť sa na filozofickú fakultu.“ Napriek všetkému sa zámeru vyštudovať vysokú školu len tak nevzdala. „Zavolala som ujovi Janovi Klimovi s&nbsp;tým, že idem na herectvo. To, čo som si v&nbsp;telefóne na svoju adresu vypočula, nebudem replikovať, ale potom mi povedal, aby som k&nbsp;nim prišla. Ujo Jano ma teda začal pripravovať na VŠMU,“ povedala na spomínanej besede. Pri tejto téme v&nbsp;minulosti už viackrát so smiechom uviedla, že dovtedy bola v&nbsp;divadle asi dvakrát a&nbsp;ani to sa jej nepáčilo.

„S&nbsp;takýmito skúsenosťami som sa teda vybrala na prijímačky, kde sedela komisia a&nbsp;ja som okrem Kvietika (hral vtedy baróna von Goldringa) nepoznala nikoho.“ No vyštudovala ŠUP a&nbsp;veľmi dobre vedela, čo sa aktuálne nosí a&nbsp;že imidž je dôležitý. „Mala som vtedy blonďavé vlasy po pás, o&nbsp;desať kíl menej ako teraz a&nbsp;dala som si uštrikovať úzke čierne dlhé šaty s&nbsp;rolákom. Tak som tam prišla ako taká čierna špageta a&nbsp;v&nbsp;porote bol krásny človek v&nbsp;čiernom roláku, mal v&nbsp;ruke cigaretu, klepal nohou a&nbsp;celý čas ma fixoval pohľadom… Vtedy som to ešte nevedela, ale bol to pán profesor Budský, veľký slovenský režisér. A&nbsp;ten povedal: ‚Studenková, nejaká ste príliš zahalená. Čo skrývate? Aké tajomstvo? Tie nohy musia byť príšerné… Ukážete nám ich?‘ Tak som zdvihla sukňu a&nbsp;on na to: ‚Nie je to až také strašné.‘“ Od toho momentu sa stala obľúbenkyňou Jozefa Budského (†77), mimochodom jedného zo zakladateľov slovenského divadelníctva.

„Samozrejme, keď som niečo spravila dobre, povedal mi: ‚Zdena, milujem ťa!‘ A&nbsp;keď som urobila niečo zlé, povedal zas: ‚Dnes pôjdeš kanálom s&nbsp;potkanmi, Zdena!‘“ Jozef Budský herečke hneď v&nbsp;druhom ročníku na VŠMU ponúkol príležitosť alternovať hlavnú ženskú úlohu na doskách SND, čo bola mimoriadna príležitosť. Ani táto skúsenosť však pre herečku nebola ľahká, pretože skúsení herci sa často zlomyseľne chodili pozerať na jej herecké schopnosti. „Ale potom ma zas niektorí zobrali pod svoje ochranné krídla… Toto bola moja cesta k&nbsp;herectvu a&nbsp;dnes už nie je iná cesta, lebo nič iné tak dobre robiť neviem, iba variť,“ dodala so smiechom.

Napriek tomu, že úspech Zdeny Studenkovej neprišiel raketovou rýchlosťou, svoje kvality nielen v&nbsp;divadle, ale aj v&nbsp;televízii a&nbsp;vo filme potvrdila mnohokrát. Tak ako Libuše, aj ona sa na začiatku musela prehrať z&nbsp;hlavných postáv princezien a&nbsp;rôznych naiviek do charakterových úloh, v&nbsp;ktorých podľa jej vlastných slov „bolo čo hrať“. Obom sa krásne postavy v&nbsp;priebehu rokov len tak hrnuli a&nbsp;zatiaľ čo L. Šafránkovú dostala na výslnie Popoluška, u&nbsp;Zdeny sa obrovský úspech dostavil napríklad s&nbsp;filmom režisérky Marie Poledňákovej (80) S&nbsp;tebou mě baví svět a&nbsp;v&nbsp;rámci Česka a&nbsp;Slovenska trvá dodnes. Nezameniteľná je najmä špecifická choreografia k&nbsp;piesni Sladké mámení, ktorá sa natoľko ujala, až si ju skutočná interpretka piesne Helena Vondráčková (75) prevzala.