Práca novinára ma fascinovala už v mladosti. Do sveta médií som sa dostal v roku 2012, kedy som začal spovedať známe osobnosti zo slovenského a českého šoubiznisu. V týždenníku Život sa sústreďujem práve na rozhovory s celebritami. Tam to však nekončí. Veľmi rád píšem aj o silných príbehoch bežných ľudí, ktoré nielen mňa, ale aj našich čitateľov chytia za srdcia. Chcem a snažím sa, aby moje rozhovory o živote do Života nikdy nestratili ľudskosť.

Roman Wesserle

Vianoce ste prežili s&nbsp;manželkou u&nbsp;dcéry vo Francúzsku. Aké to bolo?

Samozrejme, že dominantní boli vnúčikovia. Sledovať tú radosť v&nbsp;očiach, to očakávanie a&nbsp;všetko, čo sa okolo toho deje, to bolo krásne. Celá tá atmosféra pri stromčeku, ako to prežívali.

Niesli ste tam aj niečo typicky slovenské?

Brali sme so sebou dva zamrazené kapry, údené mäso, pretože vo Francúzsku majú sušené mäso. A,&nbsp;samozrejme, všetko, čo patrí k&nbsp;silvestrovskej kapustnici, keďže sme oslavovali Nový rok tam.

Viem, že ste ešte pred sviatkami prekonali koronavírus.

Užil som si všetko: prvé očkovanie, druhé, tretie aj kovid. Takže v&nbsp;rámci kovidu mám plán splnený. Dúfam, že ma už nič ďalšie nepostihne.

Vďaka tomu, že som bol už trikrát zaočkovaný, to v&nbsp;podstate malo ľahší priebeh než bežná chrípka. Klasická chrípka ma zmordovala viac ako toto. Mal som iba dva dni teplotu, stratil som čuch, ale cítil som sa normálne. Iste, telo cítilo, že nie je niečo v&nbsp;poriadku.

Ochorenie postretlo aj vašu manželku. Znášala to rovnako?

Ja som to v&nbsp;podstate dostal od nej. Ona mala obdobný priebeh, len jej to trvalo dlhšie.

Práve pre pandémiu bola kultúra pozastavená. Na divadelné dosky ste sa nemohli postaviť. Ako ste sa cítili a&nbsp;cítite? Musí to byť pre vás ťažké...

V&nbsp;podstate to trvá už vyše dvoch rokov a&nbsp;herec bez divadla, to je ako herec bez života. Pretože pre herca je divadlo všetko. A&nbsp;tá účasť na práci v&nbsp;divadle a&nbsp;kontakt s&nbsp;divákom hercovi veľmi chýbajú. Bohužiaľ, naše umelecké profesie utrpeli tým, že nemohli pracovať. Či to boli koncertní umelci, či to boli kapely... My vlastne tvoríme pre divákov, a&nbsp;keď divák nemôže byť v&nbsp;hľadisku, v&nbsp;tom momente sme zbytoční. A&nbsp;toto sme znášali najťažšie. Bolo a&nbsp;je to ťažké.

Ako ste trávili tie dni, keď ste nemohli byť na javisku, ale museli ste byť doma?

Chvíľu si človek oddýchol, ale potom zistil, že nemá čo robiť a&nbsp;nevie, čo robiť. Nemá sa čím zaoberať, boli sme zatvorení. A&nbsp;nikam sa nemohlo chodiť, chodili sme iba na prechádzky do Horského parku, kniha, televízia. Inak som bol pecivál.

V roku 2020 ste absolvovali až tri operácie chrbtice po nešťastnom páde. Dalo sa to odvtedy do poriadku?

Má to mierne následky, ktoré predtým neboli, ale najväčšia túžba bola dostať sa z&nbsp;toho, aby som sa mohol postaviť na javisko, a&nbsp;podarilo sa mi to. Trikrát sme mali mať premiéru Jánošíka a&nbsp;trikrát sa to odložilo. A&nbsp;ja som do toho vstúpil po nebohom Štefanovi Kožkovi, takže som neabsolvoval celý skúšobný proces, ako absolvovali ostatní. Dostal som iba videozáznam ostatnej skúšky.

Bolo ťažké naštudovať to, pretože na javisku bolo 40 ľudí a&nbsp;každý mal rúško. Nevedel som, kto hovorí, ako hovorí, toto bolo moje najťažšie skúšobné obdobie. Nakoniec sa nám to všetkým podarilo a&nbsp;v&nbsp;septembri sme mali úspešnú premiéru.

Aký to bol pocit – stáť opäť pred divákmi po takom dlhom čase?

Bolo to také panenské. Dlho som nebol na javisku a&nbsp;odrazu som sa tam ocitol. Takže tie pocity boli radostné, ale premýšľal som o&nbsp;tom, ako to zvládnem po operácii. Našťastie som hral starého zbojníka, takže fyzické dispozície, ktoré som momentálne mal, boli totožné s&nbsp;tým starým zbojníkom.

Museli upraviť postavu, keď ste vstúpili do skúšobného procesu?

Nie, nebola upravovaná. Našiel som si spôsob, ako sa realizovať s&nbsp;tými pohybovými defektmi, ktoré som mal, ale snažil som sa to urobiť tak, aby si to divák nevšimol. A&nbsp;to sa mi podarilo.

Aké bolo prevziať postavu po Štefanovi Kožkovi. Mysleli ste na neho pri skúšaní?

Áno. A&nbsp;keď sme mali premiéru, zapálili sme si sviečku v&nbsp;bufete na stolíku, pri ktorom sedával. Takže Števo bol s&nbsp;nami a&nbsp;pozeral sa na nás, ako sa trápime…

Opäť postava zbojníka… Celé Slovensko si vás pamätá ako ikonickú postavu z&nbsp;filmu Pacho, hybský zbojník. Bola to pre vás nostalgia?

Zbojníka som hral raz vo filme a&nbsp;raz na javisku. Sú to dvaja zbojníci v&nbsp;mojom živote. A&nbsp;obe postavy mám veľmi rád.

Pamätáte si ešte na nakrúcanie legendárneho filmu?

Režisér Ťapák mal šťastnú ruku a&nbsp;partiu zbojníkov, rôznych typov, rôznych charakterov vybral tak, že do tej mozaiky sme všetci zapadli. Ja som bol taký atypický Detvanec ryšavý. (Smiech.) Takže som tomu Ťapákovi zahral aj farebne. Jeden čas ma nevolali Karol Čálik, ale Kolor Čálik.

Aká bola spolupráca s&nbsp;Jozefom Kronerom a&nbsp;s&nbsp;ostatnými kolegami? Rozumeli ste si aj mimo pľacu?

Je to film, na ktorý všetci radi spomíname. Hovorím o&nbsp;účinkujúcich. Žili sme aj po nakrúcaní, nielen v&nbsp;rámci práce. Dokonca sme sa tešili, keď sme sa večer rozchádzali, že sa ráno opäť stretneme. Takže taký ten pocit spoluzbojníctva a&nbsp;zábavy, ktorý bol na mieste, keď sa nakrúcalo, to sa vlastne odrazilo aj vo filme, a&nbsp;preto to má taký úspech u&nbsp;slovenského diváka. I preto, že sa tam Slováci našli.

Zarezonovalo vám v&nbsp;pamäti niečo z&nbsp;toho nakrúcania, na čo ni­kdy nezabudnete?

Jeden deň, keď sme točili na Devínskej Kobyle, som si zlomil nohu, ako ma naháňali pandúri po tých skalách. Vtedy režisér vedel, že ma už nebudú mať, tak išli rýchlo nakrútiť, čo bolo najdôležitejšie. Tam som dokonca Kronera držal na pleciach, už som nemusel chodiť, už to bolo iba statické a&nbsp;potom v&nbsp;niektorých scénach som mal dabléra. Mal urobenú parochňu ala Čálik. Toto je spomienka, na ktorú nezabudnem. Ale je určite veľa krásnych spomienok na tento film.

Ktoré postavy vám za tie roky prirástli k&nbsp;srdcu? Je pre vás niektorá výnimočná – či už filmová, alebo divadelná.

Rozhodne to bol zbojník Jano, pretože to bola atypická filmovačka. Tá nálada, to všetko, čo bolo okolo toho. Bolo to však veľmi namáhavé. Napríklad na Devínskej Kobyle sme nakrúcali v&nbsp;lete, keď bolo horúco. Tie skaly boli rozpálené, bolo to ako v&nbsp;peci. Napriek tomu tam tie situácie a&nbsp;obrazy vyšli, čiže bola to zábava, ale náročná. Bavilo nás to, takže sme to aj ľahšie zvládali. Spolupráca s&nbsp;Ťapákom bola jednoducho vynikajúca. Z&nbsp;tých divadelných to bol starý divadelný&nbsp; kocúr Múz z&nbsp;muzikálu Mačky. Svojím spôsobom kopíruje môj divadelný život.&nbsp; Moja srdcovka bola Doolite z My Fair Lady. Ale našiel som si cestu ku každej postave, inak sa to nedá. Aj keď bola malá, našiel som tam niečo, aby to bavilo mňa a&nbsp;hlavne diváka.

Mnoho vašich kolegov je už v&nbsp;umeleckom nebi. Kto vám chýba najviac?

Ivan Krajíček odišiel príliš skoro, Julo Satinský rovnako. To boli ľudia, s&nbsp;ktorými som aj po skúške posedel, špekulovali sme po predstavení. Títo mi veľmi chýbajú, ale vďaka médiám sú pre mňa stále živí.

Ste umeleckým riaditeľom divadla Nová scéna. Iní ľudia vo vašom veku sú na dôchodku. Je pre vás práca hnacím motorom?

Dáva mi to energiu. Hlavne to, že som v&nbsp;kontakte s&nbsp;mladými. Porovnal by som to takto: keď vidím starcov, ako sedia v&nbsp;parku na lavičke, to by som ja nedokázal. Aj pri stretnutiach s kamarátmi z mladosti oni sú v&nbsp;myšlienkach niekde inde než ja. Tým, že sa zaoberám problémami mladých ľudí, riešim s&nbsp;nimi aj životné, aj umelecké problémy, som nútený rozmýšľať v&nbsp;ich intenciách a&nbsp;tak aj konať. Čiže vďaka nim – netvrdím, že som taký mladý ako oni, ale duchovne som k&nbsp;ich&nbsp; generácii bližšie, ako&nbsp;tej starej, za ktorú sa považujem.

Takže do dôchodku sa nechystáte, ako sa hovorí, pokiaľ vám to zdravie dovolí.

Toto je tá vec – že herec sa potrebuje pohybovať, čiže musím mať pohybové ústrojenstvo v&nbsp;poriadku. Musí mať v&nbsp;poriadku hlas. U&nbsp;niektorých, hlavne v&nbsp;tomto hudobno-zábavnom žánri, sa to končí skôr pre hlas, pre opotrebovanosť. Teraz som si spomenul na Jula Satinského, ktorý hovoril žartovne: „Nemali ten tuzex zrušiť, lebo tam si mohol zohnať všetko - náhradnú nohu, nos, hlasivky.“ (Smiech.) V&nbsp;tuzexe mali všetko, čo by sa hercovi zišlo.

Ľudia vás milujú pre váš humor. Sú vám komické postavy bližšie?

Už od čias štúdia na VŠMU ma začali brať ako komika. Tak to vlastne aj zneužívali režiséri, že ma častejšie obsadzovali do komických postáv než do vážnych. Zahral som si aj vážne a&nbsp;záporné postavy, najmä vo filme, a&nbsp;to som si vážil, pretože hercov register to obohacuje. Že nebrnká stále na jednu strunu. Veľmi som vďačný režisérom, ktorí ma aj v&nbsp;takýchto postavách videli a&nbsp;obsadili. Ale moja doména boli komické postavy.

Váš zjav bol naozaj netradičný. Boli vaše ryšavé vlasy výhodou alebo ste sa stretli aj s&nbsp;tým, že to niektorým režisérom prekážalo?

Prvý farebný film som nakrúcal, bola to Balada o&nbsp;mŕtvych očiach, režíroval to Edo Grečner a&nbsp;ten ma zafarbil načierno. (Smiech.) V&nbsp;tom čase chcel práve moje vlasy Elo Havetta do filmu, a&nbsp;keď som prišiel na herecké skúšky, hovorí: „Kto zavolal Lenciho?“ Dušan Lenci bol herec v&nbsp;Nitre, brčkavý ako ja, ale čierny, takže tam mi ušla filmová postava, že ma chcel mať ry­šavého. Potom ma na trikrát odfarbovali. Bol som na dovolenke na Malinom Brde ešte ako čierny, o&nbsp;týždeň mi stiahli časť tej farby na bledšiu, tak sa začalo pošuškávať, či nie som gej. Musel som vysvetliť, že mi sťahujú tú čiernu farbu. (Úsmev.)

Ste herecká legenda. Ako hodnotíte mladé talenty? Aká je nová generácia hercov?

Sú talentovaní, sú aj draví, len trošku im chýba oproti mojej generácii viac pokory. Je to aj tým, že majú viac možností hlavne v seriáloch. Tie sa však často robia ako na bežiacom páse. Nemajú toľko času ako sme mali my napríklad na slávne Bratislavské pondelky.

A&nbsp;išli by ste ešte do nejakého seriálu?

Ale áno. Len starí ľudia sa menej objavujú už pri písaní scenára. Staršia generácia nedostáva taký priestor, ako to bolo voľakedy. Ale zahral som si nedávno v&nbsp;seriáli Nemocnica.

Len nedávno ste dostali od domovského divadla Nová Scéna ocenenie Zlatá múza za celoživotné dielo. Ste v ňom už 55 rokov. Čo to pre vás znamená?

Bol to pre mňa veľký šok, pretože som o&nbsp;tom nevedel. A&nbsp;bol som prekvapený, že to dokázali utajiť. Naozaj, keď som to na javisku dostával, bol som šokovaný, dojatý a&nbsp;veľmi si to vážim. Je to dielo akademického sochára Jána Ťapáka, takže je to ešte v&nbsp;spojitosti s&nbsp;rodinou, ktorú si vážim. Je to pre mňa nielen ocenenie, ale aj spomienka na celú moju prácu v&nbsp;divadle, ale i na kolegov.

Viem, že vás v&nbsp;októbri prišli podporiť na spomínané predstavenie Jánošík aj vnuci z&nbsp;Francúzska.

Boli tu, keď mali chlapci jesenné prázdniny. Prvýkrát boli v&nbsp;divadle a&nbsp;prvýkrát zistili, čo to je zbojník. Ja som ich tak karhával - vy zbojníci a až&nbsp; teraz na javisku pochopili, čo to je a sú na to hrdí. (Smiech.)

Boli nadšení, užasnutí z&nbsp;toho celého. Aj z&nbsp;tej divadelnej mágie, ktorá tam panuje. Teraz ten starší písal slohovú prácu o&nbsp;divadle, takže písal aj o&nbsp;mne.

Vnuci vnímajú, že majú takého slávneho deda?

Asi nie, možno keby žili na Slovensku a poznali by celú moju prácu.

Majú vnuci alebo aj vnučka, ktorú máte od syna, umelecké sklony po svojich starých rodičoch?

Vnučka nie, venuje sa jazdectvu, hoci kdesi povedala, že by chcela byť herečkou. Ale ten mladší vnuk, to je komik. Ten starší je taký serióznejší, veľmi mu ide matematika.

Tak máte nasledovníka v&nbsp;tom najmenšom?

Hádam áno. (Úsmev). V&nbsp;ňom to je. Tam presne vidím seba malého. Už v&nbsp;jeho očiach vidím, že má vždy niečo za lubom, dáke huncúctstvo.

Myslím si, že som lepší dedo ako som bol otec. (Smiech.)

V&nbsp;kontakte sme dennodenne cez videohovor. Ale nie je nad osobný kontakt. Predsa, keby boli bližšie... Ale zase o&nbsp;to sme si vzácnejší.

Váš zať je Američan, dcéra je Slovenka a&nbsp;spolu s&nbsp;deťmi žijú vo Francúzsku. Vedia vnuci po slovensky?

Chlapci hovoria po slovensky, ale zaujímavo. Starší rozumie takmer všetko. Ten mladší má problémy s&nbsp;časovaním a&nbsp;so skloňovaním. Ale dcéra tam mala doteraz slovenské pestúnky práve kvôli tomu, aby sa tá slovenčina zachovala.

A&nbsp;so zaťom máte aký vzťah? Je tam problém s&nbsp;jazykovou bariérou?

Zať nevie po slovensky, ja neviem po anglicky, takže nemáme žiadne problémy.

S&nbsp;manželkou ste nerozlučná dvojica. Čo na nej máte najradšej? (Hercovi zazvoní telefón a&nbsp;na druhej strane je jeho manželka, ktorá povie: „Lieky.“) Takto sa o&nbsp;vás stará, že vám to vždy pripomenie?

Áno. (Úsmev.) Ja neviem, aké lieky beriem, lebo ona mi všetko naporcuje. Teraz tento mám na pamäť. Vážim si jej starostlivosť. Vzorne sa o&nbsp;mňa starala, keď som bol šesť týždňov v&nbsp;nemocnici. Každý deň bola za mnou. Obliekala ma, keď som sa nemohol zohnúť… (Odmlčí sa.) A&nbsp;tým, že sme obaja divadelníci, máme spoločné témy a spoločné záujmy.

Čo vás v tomto ťažkom období&nbsp; teší?

Na jednej strane je to divák, ktorý odchádza z&nbsp;divadla spokojný, na druhej strane to, keď môžem niekomu pomôcť. Kovid zhoršil situáciu nielen u&nbsp;nás starších, ale aj u&nbsp;mladých ľudí. Hovorím o&nbsp;existenčných problémoch. Tí mladí, ktorí sú okolo mňa v&nbsp;divadle, potrebovali pomoc, pretože platy sú slabé a&nbsp;počas pandémie to boli priam smiešne peniaze. Sú zadlžení na 30 rokov pre hypotéky, potrebovali pomoc, tak som im pomohol.

Okrem vlastných detí a&nbsp;vnúčat máte ešte synov adoptovaných na diaľku...

Sú to dvaja bratia v&nbsp;Indii. Najprv sme mali s&nbsp;manželkou iba jedného, ale dozvedeli sme sa, že má aj mladšieho brata, tak pomáhame obom. Dozvedeli sme sa o nich cez Slovenskú katolícku charitu.

Ste s&nbsp;nimi v&nbsp;kontakte? Alebo dostávate o&nbsp;nich informácie?

Dostávame dvakrát do roka listy. Jeden je od chlapcov a jeden je od vedenia školy. Je to akoby vysvedčenie. Namiesto hodnotenia formou známok, sú tam uvedené percentá. A&nbsp;ten mladší má v&nbsp;každej kolónke sto percent. Dokonca aj&nbsp; pekne spieva a&nbsp;má herecký talent. Škola ho vysiela na rôzne vystúpenia.

Poslali sme fotografiu s&nbsp;manželkou a&nbsp;dokonca sme jeden čas uvažovali, že by sme ich pozvali sem na prázdniny. Ale neodporučili nám to. Jednak preto, že je to iná kultúra a&nbsp;že tam žijú vo veľkej biede. Zažili by dva šoky: jeden tu a&nbsp;druhý pri návrate domov.

Ten starší bude mať dvadsať a&nbsp;začal robiť automechanika a&nbsp;ten mladší má sedemnásť rokov a&nbsp;chce byť policajt.

A&nbsp;v&nbsp;akej sume je tá pomoc pre nich?

Ročne je to dvesto eur na jedného. To pokryje štúdium a stravovanie. Euro tam má veľkú hodnotu.

Už mám iba jednu otázku. Urobili by ste niečo vo svojom živote inak, keby ste mohli?

Iste by som bol hercom. Ale vyvaroval by som sa chýb, ktoré som nielen&nbsp; v súkromnom, ale aj v umeleckom&nbsp; živote urobil a&nbsp;ktoré sa už nedajú napraviť. Sú to veci, o ktorých som presvedčený, že som ich mohol urobiť lepšie.

Spomienky ČÁLIKA na film PACHO, HYBSKÝ ZBOJNÍK: Bolestivý pád na skale, musel nastúpiť dablér

Roman Wesserle

Autor článku

Roman Wesserle

Plus TV

Tomáš je rekordér, s darovanými pľúcami žije vyše dvadsať rokov. Je zasnúbený, plánuje svadbu

Natália Végh skončila s dcérkou Dorotkou na urgentnom príjme.

Rytmus oslávil narodeniny, Jasmina mu pripravila prekvapenie v posteli

Výber pre vás

Spomienky ČÁLIKA na film PACHO, HYBSKÝ ZBOJNÍK: Bolestivý pád na skale, musel nastúpiť dablér

Roman Wesserle

Súvisiace články

Exmarkizák a Mázikovej manažér je v nemocnici: Lekári sú v pozore! Čo sa MÉSZÁROŠOVI stalo?

BELOHORCOVÁ si užíva život na Tenerife: S manželom sa dali do PRERÁBKY luxusnej VILY

Bagárová so zlomeným srdcom myslí na budúcnosť: Bez Makhmuda už stavia nový dom!

Autor článku

Roman Wesserle

Plus TV

Tomáš je rekordér, s darovanými pľúcami žije vyše dvadsať rokov. Je zasnúbený, plánuje svadbu

Natália Végh skončila s dcérkou Dorotkou na urgentnom príjme.

Rytmus oslávil narodeniny, Jasmina mu pripravila prekvapenie v posteli

Výber pre vás