Legendárna šatňa 42. Tento priestor mnohí považujú za samostatnú kapitolu SND. Bola totiž úprimná, kolegiálna, ľudská a skrývala mnohé tajomstvá.

Staršia generácia hercov z Národného divadla sa ešte aj dnes zhodne na tom, že činohra bola kedysi jednou veľkou rodinou. Tak ako to býva aj v iných kolektívoch, ani tomuto sa nevyhli viaceré konflikty. Práve preto pôsobila ako neuveriteľný stmeľovač dnes už legendárna šatňa 42 na treťom poschodí budovy Divadla P. O. Hviezdoslava. Priestrannú miestnosť najskôr obývali herci Jozef Adamovič (†74), Juraj Sarvaš (89) a Oldo Hlaváček (87) a v roku 1964 pribudli začínajúci kolegovia a zároveň spolužiaci z VŠMU Michal Dočolomanský (†66) a Juraj Slezáček (†73).

„Bol som v ročníku s Miškom Dočolomanským a pred nami nebolo zvykom, aby absolvent hneď dostal prácu na prvej scéne. Prvý bol Jožo Adamovič, po ňom jeho žena Božidara Turzonovová a potom my dvaja s Dočolomanským. Ponúk som dostal viac – z Martina, Nitry, Košíc. Nech to neznie namyslene, ale naozaj o nás dvoch bol záujem. Miško bol, samozrejme, slávnejší, pretože bol krajší,“ priznal v jednom dávnom rozhovore pre Život J. Slezáček. Výborná herecká partia, ktorá sa tak v jednej miestnosti zišla, napokon premenila svoj skromný priestor na pomyselnú kaviareň. „Keďže naša šatňa bola najväčšia, veľkoryso sme ponúkli našej garderobierke Valike, že kávu pre nás hercov už nemusí variť na chodbe. A tak sa zo šatne postupne stala kaviareň, kde všetci klebetili,“ uviedol herec vo svojej knihe Ako sa stať celebritou.

Juraj Slezáček od roku 1979 zastával funkciu umeleckého šéfa Činohry SND, a keďže nebol typickým manažérom s úradnými hodinami, priestor svojej šatne neopustil a problémy často riešil rozhovormi pri káve. „Divadlu šéfovali mnohé známe osobnosti. Keď som sa stal šéfom činohry ja, bol som mladý, mal som tridsaťpäť rokov. Vtedy to nebolo len tak. Šéfoval som Filčíkovi, Gregorovi, Dibarborovi, všetkým veľkým hercom. Bola to odo mňa vlastne drzosť, ale nejako mi to prešlo. Vždy som rád hľadal riešenia a s ľuďmi som sa veľa rozprával. Takýmto spôsobom sa mi darilo riadiť naraz dve inštitúcie – činohru a zároveň divadelnú fakultu ako dekan na VŠMU,“ priznal so smiechom.

Nie div, že týmto priestorom sa dennodenne premlelo mnoho ľudí. Mimochodom, práve on prijímal do súboru vtedy ešte nikým nepoznaného Tomáša Maštalíra (43)
a dal mu šancu. Medzi svojimi študentmi zas Jána Koleníka (41) pasoval do kategórie štátneho fešáka. „Tak sa to teraz snažím reprezentovať, pokiaľ sa dá,“ priznal smejúci sa J. Koleník po rokoch.

Tajomstvá šatne č. 42: Divadelné priateľstvá na život a na smrť. Ako to bolo so slávnou päťkou Slezáček, Sarvaš, Dočolomanský, Adamovič a Hlaváček sa dozviete v najnovšom vydaní týždenníka Život (v predaji od štvrtkla 13. mája).

Diskusia