Jedna z najznámejších violončelistiek na Slovensku je slnečný človek. Úsmevom, vyžarovaním, zmýšľaním aj láskou k letu. Nezameniteľná hudobníčka z Cigánskych Diablov v otvorenom rozhovore pre Šarm prezradila okrem iného aj to, ako sa vysporiadala so zamračenými dňami.

Žijete doslova komunitným spôsobom života. Máte chvíle, keď sa chcete zavrieť a byť len sama so sebou?

Áno, ale nevydržím to dlho. Keď mám z času na čas také pohnútky, stačí mi urobiť si jeden domáci pyžamový deň iba s Ernestom a Vanesskou. Potom mi už začnú chýbať tie naše davové kávičky. To nás baví.

Sú muži, ktorí sprevádzajú partnerky trpezlivo po obchodoch. Váš manžel určite oceňuje, že radšej kávičkujete, ste na jednej vlne. Pamätáte si na deň, ktorý rozhodol, že budete spolu?

Na konzervatóriu sme sa prvé tri roky obchádzali. Chodili sme spolu na ruštinu do jednej triedy, hoci som bola o ročník nižšie. Záujemcov o tento jazyk bolo totiž málo, preto spojili starších aj mladších. Všetci sa dali skôr na nemčinu a angličtinu, ktorá nám však nešla. Raz, keď nám odpadla hodina ruštiny, sme sa s Ernestom ocitli na káve a odvtedy sme spolu.

Pracovať so životným partnerom môže byť pre niekoho nepredstaviteľné. Povedali ste si niekedy, že by ste radšej hrali sama?

U nás je super to, že akonáhle vyjdeme s Ernestom z bytu a nasadneme do auta, sú z nás kolegovia. Aj keď som nahnevaná, napríklad preto, že som sa kvôli jeho neporiadnosti nestihla doma poriadne pripraviť, naše súkromné škriepky do práce nenosíme. Funguje to aj opačne. Keď sa pohádame kvôli práci, nedonesieme si to domov.

V čom spočíva hádka muzikantov?

Keď napríklad príde nová skladba, každý môže mať inú predstavu o tom, ako zahrať tú či onú pasáž. Doťahujeme sa. Rozhodnúť však musí len jeden a od toho je tam kapelník.

Zrejme ste sa po tých rokoch s manželom naučili zahladzovať trecie plochy. Alebo stále niekde naráža kosa na kameň?

Je to o súžití. Každý má nejakú predstavu o tom, ako by mala fungovať domácnosť. Väčšinou mám na starosti všetko ja, odkladám veci po Ernestovi aj Vanesske... Chcem sa totiž vyhnúť tomu, aby som bola ako obohratá platňa a neustále pripomínala, že keď zvládnem dať veci na miesto ja, zvládnu to aj oni. Radšej skrátka urobím všetko sama. Keď sa to však nakumuluje, vybuchnem. Oni už vedia, že si pokričím a potom to zase pôjde v starom duchu (smiech).

Mali ste aj vážnejšiu krízu?

U nás extra vážna neprišla, sú to bežné škriepky a hádky, ktoré má, myslím, úplne každý.

Cítite sa teda obaja ako dokonale vyrobené puzzle?

Áno, je to tým, že máme úplne rovnaké priority, pochádzame z veľmi podobných rodín, v ktorých manželstvo fungovalo. Možno preto nezahadzujeme vzťah pre hlúposti a nikdy sme neprestali komunikovať.

To je dôležité najmä vtedy, keď prídu ťažšie časy. Je známe, že váš muž mal asi päť rokov veľké problémy. Hovoril o prekliatí a urieknutí, pomohol mu nakoniec až kňaz. Ako sa na tie časy pozeráte?

Bolo to hrozné obdobie. Chodili sme po lekároch, a keďže vyšetrenia nič neukázali, už sa nám aj smiali, že veď má výsledky ako športovec. Lenže nemôžete sa s tým uspokojiť, keď nie ste schopný pomaly vyjsť na pódium a robí vám problém vôbec ráno vstať. Keď nám lekári nevedeli pomôcť, Ernest sa obracal na rôznych liečiteľov a „bosorky“. Ja v také veci neverím, ale chodila som s ním všade, viete, vtedy sa aj slamky chytáte. Musela som ho podporiť, hoci som nevedela, či robíme dobre. Keď sa dopočul o niekom, kto by pomohol na strednom Slovensku, zbalili sme sa, vzali aj malú Vanessku a cestovali... Nakoniec nám pomohol jeden pán farár, ktorý povedal: „Nerozmýšľajte nad tým, odkiaľ to prišlo ani prečo sa to stalo práve vám.“ Sľúbil, že sa bude modliť a všetko prejde. A kupodivu sa tak aj stalo, sme mu vďační. Všetko je našťastie za nami, Ernest, napriek tomu, že má nadváhu a z toho vyplývajúce bežné problémy, sa cíti dobre.

Aby ste sa všetci cítili dobre na koncertoch, máte nejaké rituály alebo zvláštne požiadavky na organizátorov?

V prvom rade musím povedať, že úplne inak vnímam svoj život pred koronou, vážim si ho ešte viac. Už sa nesťažujem, keď niekam ďaleko cestujeme a ešte viac si cením, akú úžasnú prácu máme, ako nás stále baví, aká je rôznorodá. Je to aj preto, že nemáme stálu scénu, kam by sme každý deň prišli, vytiahli noty a rutinne hrali. A rituály či požiadavky? Pred koncertom nevyžadujem nič špeciálne. Poteším sa, keď je prichystané ovocie, to mi dodáva energiu. Ale nie je to niečo, kvôli čomu by som odmietla hrať, ak by to nebolo (úsmev). Keď sú súčasťou občerstvenia koláče, neviem odolať. Kolegovia na mňa vždy pozrú so slovami: „No, a tvoja diéta skončila.“

Vy držíte diéty?

Snažím sa jesť zdravo, pretože u nás v rodine nie je štíhlosť geneticky zadarmo. Ako mladí sme boli všetci veľmi štíhli, ale ako pribúdajú roky, každý musí trochu bojovať. Aj ja. O chvíľočku budem mať päťdesiatku a je stále ťažšie si udržať postavu. Napriek tomu, že to viem, nedarí sa mi vždy dodržať všetky zásady ktoré mi fungujú – napríklad jesť mäso len so zeleninovým šalátom. Keďže milujem múčne veci, z času na čas zhreším. Lebo aký by to bol život, keby som si to úplne odriekala? Vlastne celá kapela aj celá rodina milujeme dobré jedlo.

Váš manžel svojho času aktívne chudol…

Ernest má nadváhu, ale nemyslím si, že sú tie kilá vyslúžené len jedlom. Kedysi, keď som si ešte nemusela dávať pozor na váhu, jedla som viac ako on a mala som 43 kíl, kým on sa už vtedy začínal nabaľovať. Bolo to nespravodlivé, pretože nejedol viac ako ja. Ale asi je to tak dané. Myslím si, že nie každý má byť štíhly, veď keby to tak Boh chcel, všetkých by nás stvoril krásnych, chudých a vysokých (smiech). A áno, Ernestovi sa raz podarilo schudnúť asi 60 kíl. Vyzeral dobre, tešil sa z toho, že môže ísť do hociktorého obchodu kúpiť si košeľu, ale nebol to on. Bol to iný človek, taký cudzí, bez energie a akýsi smutný. Všetci sme si vraveli, kde je ten náš starý Ernest. A keď zasa trochu pribral, začal sa meniť na toho spokojného, usmiateho a príjemného...

Keď sa na neho po toľkých rokoch zadívate, čo cítite?

Ja si ho hlavne nesmierne vážim, obdivujem ho celý život. Napriek tomu, že som s ním kazdý deň, stále ma prekvapuje, stále nás všetkých v kapele ťahá, posúva nám pomyselné schodíky a neustále môžeme robiť niečo nové, prekonávať samých seba. Je to človek, ktorý žije pre rodinu. Nikdy som ho nepočula, že by chcel ísť niekam len tak s kamarátmi. Vždy keď má chuť zabávať sa, sme tam aj my s Vanesskou. Možno nám aj kedysi niektorí vyčítali, že všade so sebou nosíme dieťa. Ale tým, že sme stále cestovali, bolo nám za ňou smutno, takže keď sme mali voľno, nevedeli sme si predstaviť, že budeme tráviť čas bez nej. Brali sme ju aj na akcie, kde neboli žiadne iné deti.

Ernest tu teraz nie je, aby vám vrátil komplimenty, poviete ale, čo vám vytýka?

Často mi vyčíta, že veľa vecí rovno odhodím, vopred poviem: „To sa nedá, to nezvládnem.“ Keď mi oznámil, že uvedieme v SND operu Carmen od G. Bizeta v našom spracovaní a ja tam budem spievať, mala som strach. Vyhlásila som, že ja som violončelistka, nie speváčka a určite to robiť nebudem. Nakoniec sme v SND hosťovali dva roky. Som Ernestovi vďačná, že ma motivuje a aj keď poviem nie, on vie, že nakoniec to bude podľa neho. (úsmev)

V júni oslavoval päťdesiatku vo veľkom štýle asi s 80 hosťami...

Chcel ju osláviť s tými najbližšími. Tým, že my sa stále komunitne stretávame s mnohými ľuďmi, bolo veľmi ťažké niekoho pozvať a niekoho nie... Preto tam bolo strašne veľa ľudí. A toto ma určite tiež čaká v novembri, keď budem mať narodeniny ja.

Čo od vás dostal na narodeniny?

Tým, že nemá rád šperky na rukách, neznesie ani hodinky, dokonca obrúčku nosí na kľúčoch (smiech), vedeli sme, že jediné, čo by nám prešlo, je niečo na krk. Vždy si kupoval výraznú bižutériu, a tak sme s Vanesskou vyhliadli pekný šperk. Nech má jeden naozajstný, krásny.

Má váš muž čo sa týka darčekov fantáziu alebo je vďačný, keď mu poviete, čo by ste chceli?

Keď sme s Ernestom spolu začínali chodiť a aj v prvých rokoch bol typ romantika, ktorý mi len tak priniesol sto ruží. Vysvetľovala som mu, že keď ma chce prekvapiť, stačí jedna, že to nemusí preháňať. Toľko som ho to učila, až som ho od toho romantizmu odnaučila. Roky sme to potom robili tak, že sme si chodili darčeky kupovať spolu, každý si kúpil, čo chcel, zabalili sme si ich a pod stromčekom sme sa tešili z „prekvapení“. Takže máme za sebou aj obdobie, keď bol veľmi romantický, kupoval mi aj honosné a drahé darčeky, niekedy ma tým až nahneval a teraz už trochu ľutujem, že som ho to odnaučila (smiech).

Keď už ste sa dotkli vašej päťdesiatky. Často sa ľudia cítia vo vnútri oveľa mladší, až zrkadlo alebo okolie ich uvedie do reality. Ako sa cítite vy?

Niekedy mám pocit, že každý sa sťažuje, že starneme. Ja vek nevnímam, cítim ho iba na zraku. Kedysi som mala oči ako orol, keď sme vyrážali na koncerty, čítala som si časopis či knihu v autobuse aj potme. Stačilo mi, že chodili autá oproti a trochu posvietili. Teraz si už časopis nevezmem, lebo si text neviem zväčšiť ako na telefóne či tablete (smiech). Ale som spokojná so svojím vekom. Niekto má problém povedať, že má 50, ja to poviem až s radosťou. Moji rodičia totiž zomreli veľmi mladí a ja sa teším z každého rôčika, ktorým som ich prežila. Otec zomrel náhle na infarkt, ako aj jeho bratia, keď mal 39 rokov, ja som mala dvanásť. Odrazu tu nebol, neboli sme na to pripravení. Mama to veľmi zle znášala. Keď sa ako-tak pozviechala a začala žiť, ochorela na rakovinu hrubého čreva. Bojovala päť rokov. Keď sme sa s Ernestom brali, bola už veľmi chorá. Bolo to ťažké obdobie. Každý sa po svadbe teší z toho, že si vzal svoju lásku, ja som každú noc plakala, lebo som vedela, čo ma čaká. Mamu som stratila, keď som mala 21 rokov, ona mala 43. Dnes sa na to pozerám tak, že budem mať päťdesiat a keby aj nejaká choroba nedajbože prišla, už sa mi to nebude tak ťažko znášať ako mojej mame, ktorá vedela, že sme ešte mladí a veľmi by sme ju tu potrebovali. Takže ja si už užívam život s vedomím, že Vanesska je šikovná, bude sa jej v živote dariť, pretože už má v rukách svoje remeslo. Nestratí sa. A zo svojho veku si určite nebudem robiť ťažkú hlavu, naopak, teším sa z neho. Nie sú to len prázdne slová. Lebo keď sa pozriem na genetiku oboch mojich rodičov, nemali sme to so súrodencami dobré zo žiadnej strany...

Aby sme zakončili pozitívne. Váš manžel vás miluje, bude vás aspoň do stovky držať pri sebe.

To dúfam.