Nikdy sa z toho nespamätal

Životný príbeh Milana Lasicu je všeobecne známy. Bol dvakrát ženatý, mal dve dcéry, vnúčatá a nezabudnuteľnú kariéru po boku Júliusa Satinského (†61), s ktorým pred zrakmi slovenského a českého národa strávil dlhých štyridsať rokov. „Prvýkrát sme sa stretli niekedy v roku 1953. Obidvaja sme zhodou okolností bývali na jednej ulici, ale on na jednom konci Dunajskej a ja na druhom. Práve preto sme sa nemali šancu stretávať. A on bol predsa len o jeden a pol roka mladší a patril tak do inej chlapčenskej partie než ja. V roku 1953 nás dohromady zviedla náhoda – vystupovali sme v predvianočnom programe,“ opísal ich prvé stretnutie vo viacerých médiách v minulosti.

Na Julovi ho fascinoval najmä jeho zaujímavý postoj k životu. „Na veci sa vždy díval zo zvláštneho uhla pohľadu a pre mňa bol veľmi zábavný,“ priznal. Keď sa začali stretávať pravidelnejšie, ich dialógy, venované najmä absurdite bytia, nemali konca kraja. Zaujímavosťou je, že boli úplne odlišné povahy. J. Satinský bol extrovert, ktorého bolo vždy a všade plno, M. Lasica, naopak, tichý introvert. Pri spoločných projektoch im to neprekážalo, naopak, práve táto šťastná kombinácia dodávala ich humoristickej dvojici povestnú iskru.

Nepátraj, čo bude potom, nehľaď na svet s nechuťou. Kto sa zmieril so životom, zmieri sa aj so smrťou.
Jeden nespočetných výrokov M. Lasicu

Prácu si do súkromia neťahali. Netrávili spolu sviatky ani dovolenky, dokonca mali úplne odlišný okruh priateľov. Tým spoločne trávený čas okresali na nutné minimum a zároveň zabránili vzniku ponorkovej choroby. Napriek mimoriadnemu diváckemu úspechu boli často zakazovaní. Nie preto, že by boli neslušní, vrchnosť však dráždila ich sloboda prejavu. „Vyžarovala z nás voľnosť, nezávislosť a to určite prekážalo,“ priznal Milan Lasica v Portréte na TA3.

„Koncom 80. rokov vznikla myšlienka, že by som mohol byť menovaný zaslúžilým umelcom, ale len ja bez Satinského. Povedal som, že, keď tento titul nedostane aj Július Satinský, skrátka ho neprijmem. Tak ho dali aj jemu a vtedy sme to obaja považovali za husársky kúsok, pretože sme rozhodne neurobili nič také pre ten režim, aby sme týmto titulom boli ocenení. Brali sme to tak, že toto ocenenie dostávame za to, čo nám zakazovali,“ doplnil so smiechom.

Keď Julo Satinský koncom roka 2002 odišiel z tohto sveta, odišiel Milanovi Lasicovi zrazu aj kus jeho umeleckej duše. Kamarátove zdravotné problémy si najskôr nechcel pripustiť. „Nechcel som tomu uveriť. Stále som mal pocit, že to nejako pominie, že sa to zmení k lepšiemu. Pár týždňov pred tým, než navždy odišiel, som sa dozvedel, že už je to stratené. Z toho sa nemôžem spamätať. Dodnes. Za tých štyridsať rokov som sa dvakrát oženil, ale so Satinským som žil len s jedným,“ povedal otvorene pri desiatom výročí kamarátovej smrti.

Hoci ďalej pracoval a mnohým z nás rozdával radosť, neprešiel deň, aby si na Jula nespomenul, čo priznal aj v poslednom rozhovore pre týždenník Život. „Teší ma, keď môžem rozosmievať ľudí. To bol so Satinským nás jediný cieľ. Ak sme náhodou vytvorili niečo, čo má trvalejšiu hodnotu, tak to bol len vedľajší produkt tejto snahy,“ uviedol pred rokmi so svojou povestnou skromnosťou a za to im obom patrí obrovská vďaka.

FOTOGRAFIE Z POSLEDNÉHO PREDSTAVENIA MILANA LASICU NÁJDETE V GALÉRII
Diskusia