Práca novinára ma fascinovala už v mladosti. Do sveta médií som sa dostal v roku 2012, kedy som začal spovedať známe osobnosti zo slovenského a českého šoubiznisu. V týždenníku Život sa sústreďujem práve na rozhovory s celebritami. Tam to však nekončí. Veľmi rád píšem aj o silných príbehoch bežných ľudí, ktoré nielen mňa, ale aj našich čitateľov chytia za srdcia. Chcem a snažím sa, aby moje rozhovory o živote do Života nikdy nestratili ľudskosť.

Roman Wesserle

Po dva a&nbsp;pol roku končíte na poste riaditeľky DSS v&nbsp;Pezinku. Aký je dôvod?

Pri odovzdávaní odvolania mi poverení zamestnanci Bratislavského samosprávneho kraja povedali, že ani oni nevedia, respektíve že je to osobné rozhodnutie župana. Pri osobnom prerokovaní mi bolo tlmočené, že sa pánovi županovi nepáčili moje mediálne aktivity. Následne vydali už dve oficiálne stanoviská, samozrejme, s&nbsp;odlišným znením. Pričom v&nbsp;tom druhom uviedli také konštatovania, ktoré sú jasným klamstvom. Z&nbsp;môjho pohľadu prišiel tento koniec preto, lebo sme mali už dlhodobo veľmi napäté vzťahy.

Keď zistíte, že máte v&nbsp;poschodovej budove balkóny, v&nbsp;ktorých zábradlia vôbec nedržia, na ktoré máte odborný posudok, že sú životu nebezpečné, a&nbsp;riešite to rok a&nbsp;pol, lebo v&nbsp;zariadení máte aj ľudí s&nbsp;ťažkými psychiatrickými diagnózami, očakávate, že sa bude niečo diať. Takže som napísala desať listov a&nbsp;odpovede? Riešime to, niekde sa ten papier stratil, prídeme sa pozrieť. Opakovane sa prídu pozrieť, ja opakovane napíšem ďalšie listy. A&nbsp;výsledok? Žiadny. Takže áno, potom sa jedného dňa moja rétorika mení a&nbsp;pýtam sa, či sa naozaj musí niečo stať, musia zhorieť ľudia v&nbsp;zariadeniach, musí dochádzať k&nbsp;tragédiám, aby sa veci riešili.

Nespočetne. A&nbsp;je mi nepríjemné, že o&nbsp;tom musím takto hovoriť, lebo riaditeľkou som chcela byť preto, aby som to mohla riešiť. Na to je však potrebné mať v&nbsp;zriaďovateľovi partnera na rozhovor.

Ale keď sa pýtate, tak si povedzme niečo o&nbsp;zamestnancoch. Je všeobecne známe, že v&nbsp;sociálnych službách je dlhodobý deficit pracovníkov, predovšetkým opatrovateľov a&nbsp;zdravotných sestier. A&nbsp;tí, ktorí tam sú, sú vyčerpaní a&nbsp;vyhorení. Bez nich môžete takého zariadenie rovno zatvoriť. A&nbsp;tak som si napríklad na porade dovolila otvoriť otázku, či župa v&nbsp;rámci stredných škôl, ktoré pod ňu spadajú, nemôže uvažovať o&nbsp;duálnom vzdelávaní alebo zvýšiť kapacitu na stredných zdravotných školách, alebo medzi žiakmi nejako stimulovať záujem o&nbsp;štúdium, po ktorého skončení absolventi budú môcť ísť do sociálnej sféry. Fakticky je to to isté, ale v&nbsp;ružovom, čo s&nbsp;lekármi. Keď ich viac nevychovávate a&nbsp;nedáte viacerým možnosť vyštudovať medicínu, viac lekárov tu nebude. Nevyliahnu sa z&nbsp;vajca a&nbsp;rovnako sa nevyliahne ani stredný personál – ošetrovatelia a&nbsp;opatrovatelia. A&nbsp;reakcia? Vraj vystupujem ako v&nbsp;Súdnej sieni a&nbsp;podobné urážlivé výroky.

Ako vám Bratislavská župa&nbsp;odôvodnila rozhodnutie?

Oficiálne zdôvodnenie sa dozvedám až teraz z&nbsp;médií. Na spomínanom neoficiálnom stretnutí mi bola vyčítaná prílišná mediálna viditeľnosť. Je pravda, že naše zariadenie sa tešilo obľube zo strany médií, v&nbsp;mnohých našich aktivitách nás podporovali. Pre mňa to bol aj spôsob, ako vrátiť tomuto zariadeniu dobré meno, pretože po prvej vlne korony bolo toto zariadene lynčované negatívnou verejnou mienkou, hlavne zamestnanci. Do môjho príchodu sa zamestnancov nikto verejne nezastal. Pán župan sa zastal bývalej pani riaditeľky, o&nbsp;ktorej vyhlasoval, že za ňou stoja, o&nbsp;zamestnancoch som sa v&nbsp;tom čase nedočítala nič.

<strong>ČO SI MYSLÍ O BRATISLAVSKOM ŽUPANOVI? NÁZLEROVÁ SI SERVÍTKU PRED ÚSTA NEDÁVA. CELÝ ROZHOVOR NÁJDETE V AKTUÁLNOM VYDANÍ ŽIVOTA</strong>

AKO SI ROZUMELA NÁZLEROVÁ S KLIENTAMI? ZÁBERY ZO ZARIADENIA NÁJDETE V GALÉRII