Mohol byť z neho historik alebo atómový fyzik. Stal sa však hercom a pedagógom. Prečo sa to stalo a čo má Dušan Kaprálik (70) spoločné so šermiarmi a s kaskadérmi?

Keď som sa ho opýtala, ako sa cíti, keď sa obzrie dozadu na sedemdesiat rokov svojho života, opýtal sa ma s úsmevom, či chcem počuť pravdu. Prikývla som.

„Dobre sa cítim. Zistil som, že veľa ľudí to takto nemôže povedať, ale ja áno. Nič z toho, čo mi život priniesol, neľutujem, všetko malo svoj význam. Zažil som krásne, milé, ale i boľavé a tragické okamihy. Všetky tam patrili a aj vďaka nim sa dnes necítim ako na konci cesty. Ešte fungujem, ešte ma život stále baví.“

Nebolo toho málo, čím ho osud skúšal. Ako mladý muž zostal náhle sám s dvoma malými deťmi. Jeho prvou manželkou bola Helenka, dcéra známeho herca Ela Romančíka.

„Náš život bol skvelý, ale ochorela na zvláštnu chorobu, ktorú vtedy nikto nevedel vyliečiť. Ani sme netušili, že je to vážne. Ja som bol práve s dcérou Zuzkou na Hviezdoslavovom Kubíne, vracali sme sa do Martina k mojim rodičom. Chceli sme u nich prespať a na druhý deň odcestovať domov do Bratislavy. Lenže prišiel telefonát, že Helenka zomrela. Bol to obrovský šok.“

Čo by chcela Helenka?

Zostal sám, ale musel si poradiť. Veľmi mu pomohli skvelé susedky. Riešil dilemu, čo ďalej?

„Pýtal som sa sám seba, čo by si Elena priala. A jednoznačne by chcela, aby deti nevyrastali bez matky. Tak som jednu skvelú matku našiel. Uhovoril a ,ukecal‘ som ju. A dodnes im je matkou.“

Keď nedávno oslavoval narodeniny v rodinnom kruhu, zišli sa všetky deti a vnúčatá. Pohľad na ne, ako sa majú všetci radi, ako držia pokope, to je nádherné, hovorí a dodáva: „Všetky materiálne darčeky sú oproti tomu nič. Najviac je pocit, že sme tu spolu, pomáhame si, nič tragické sa nedeje, máme krásne vzťahy, vieme si zo seba urobiť aj ,srandu‘.“

Deti kráčajú v otcových šľapajach, dokonca majú rodinné predstavenie. Nedávno naštudovali oslávenec, jeho dve staršie deti a nevesta rozprávku Janko a Marienka.

„Ja som bol Ježibaba na vysokých opätkoch, so štvorkami prsiami a v nádhernej blonďavej parochni. No, bola to krásna Ježibaba, pokiaľ sa to dalo dohromady s mojím ,ksichtom‘,“ spomína s úsmevom.

Teraz sa tvorbe pre deti venuje jeho dcéra Zuzka. Povedala si, že je ich v rodine dosť a napísala hru, kde si môžu všetci zahrať.

„Takže Zuzka napísala scenár, hudbu zložil jeden syn, režíroval druhý syn, hráme tam ja s deťmi a vnúčatami, okrem najmladšieho. On by to ešte nezvládol a vlastne sa o divadlo veľmi nezaujíma. Jeho bavia sopky a matematika,“ dozvedám sa.

Remeslo ide ďalej

Vyzerá to tak, že aj v ďalšej línii bude herecké povolanie v rodine pokračovať. Pán Kaprálik nadšene hovorí o tom, ako jeho dve staršie vnúčatá pekne spievajú, už sú dabingové hviezdy. Deti majú obrovskú výhodu, že vzťah k divadlu sa u nich začal tvoriť už od najranejšieho detstva. Kto ale nasmeroval k tejto múze Dušana Kaprálika?

„Záujem. V mladosti som sa však netúžil stať hercom. Študoval som na strednej škole v matematicko-fyzikálnej triede, hovorili nám kockaté hlavy. Chcel som študovať fyziku, buď všeobecnú, alebo atómovú.

Naozaj som v tom bol dobrý, na fyzikálnej olympiáde som sa umiestnil v celom Československu na štvrtom mieste. Veľmi ma to bavilo, dokonca tak, že domáce úlohy sa mi zdali príšerne ľahké, tak som ich dával robiť mladšiemu bratovi,“ spomína.

Bez istôt

Prihlášku na vysokú školu vypísal tak, že na prvom mieste bola fyzika, na druhom história, ďalší veľký koníček, a na treťom VŠMU. Už od mladosti recitoval, vyhral Hviezdoslavov Kubín, hral v martinskom divadle.

Ako je známe, na umelecké školy sú prijímačky skôr ako na iné. Osud rozhodol, prijali ho, vyštudoval a nikdy neoľutoval. V jeho prípade teda neplatí, čo väčšinou umelci hovoria – že si školu vybrali preto, aby sa vyhli matematike.

„To, že niekto nemá matematické bunky, ešte neznamená, že nie je hodnotný človek. A myslím si, že kolegovia to spomínajú skôr ako žartovnú vsuvku, pretože iba neznalosť matematiky na štúdium herectva nestačí. Na to, aby ste mohli toto povolanie robiť, treba mať talent a správnu dávku exhibicionizmu. A, samozrejme, musíte to mať rád.

Naše povolanie nie je ľahké. Ani za socializmu nebolo niečo ako istota. Byť zamestnaný a mať stály príjem neexistuje. Konkurenčný boj a intrigy k nemu akosi patria a treba to vydržať. Ak je herec ako osobnosť vyzretý a pevný vo svojich názoroch, má šancu toto všetko zvládnuť,“ zamýšľa sa.

Aj on sám to zažil na vlastnej koži. Podľa neho chlapi skôr vedia držať spolu a pomáhať si, ženy si idú po krku. Ale na druhej strane, sú to práve ženy, čo na javisko a pred kameru prinášajú veľa emócií. A tie sú v divadle dôležité. Čo sa stalo s ďalšími dvoma vášňami? História sa nestratí, dá sa ako koníček pestovať. Čo však s fyzikou?

„Čítam populárnu literatúru, knihy od Stephena Hawkinga a podobných autorov. Náročnejšie by som asi nezvládal, to treba neustále udržiavať,“ vysvetľuje.

Roky so šermiarmi

Možno o ňom neviete, že dlhé roky spolupracoval so šermiarmi. „Nuž, trvalo to dlho a skončilo sa to mojím druhým sobášom, lebo ona je od nich, šermiarka. Ale poďme po poriadku. Hral som s nimi jednu inscenáciu na nádvorí radnice.

Texty hovorili herci a oni mali šermiarske výstupy. Lenže sem-tam mali aj nejakú repliku. Vtedy som ešte ani na škole neučil, ale radil som im. To bola partia, kde boli legendy Gusto Kyselica a Peter Koza.

Kamaráti zo školy spolu na vojenskom sústredení v Leviciach - Dušan Kaprálik, Vlado Bartoň, Dušan Jamrich a Jozef Bednárik.
Kamaráti zo školy spolu na vojenskom sústredení v Leviciach - Dušan Kaprálik, Vlado Bartoň, Dušan Jamrich a Jozef Bednárik.
Zdroj: Archív D. K.

O dva roky mali robiť program s hovoreným slovom. Scenár im mal napísať Milan Lasica, lenže nemal čas. Čas sa krátil, tak ma Peter Koza požiadal, aby som sa toho ujal. Sadli sme si a za štyri dni sme napísali scenár, za päť týždňov naskúšali a celé leto sa predstavenie úspešne hralo. A po ňom ďalšie a ďalšie.“

Pri prvej réžii v šermiarskej partii spoznal svoju druhú ženu. Najskôr šila kostýmy, ale veľmi skoro prešla na javisko ako šermiarka. Potom sa Tovarišstvo rozdelilo na šermiarov a kaskadérsku skupinu. Ešte pár projektov s nimi urobil, lenže potom začali účinkovať po celom svete, hrali v zahraničných filmoch.

„Dodnes sa s nimi vídam na stretnutiach po rokoch. Oni sú nádherní fanatici, keď sa pustili do nejakej práce, na nič sa neobzerali, tvrdo ,makali‘ a výsledok potom stál za to,“ zanietene vysvetľuje.

Pri otázke, či aj on šermoval, sa len chytí za hlavu: „Vôbec nie! Na to, aby to človek robil dobre, treba veľa času a ja som ho nemal. Staral som sa o dve deti a pracoval.“

Pedagóg

Keď s Bednárikom skončili školu, vraj si obaja uvedomili, že sú typy, čo v divadle asi nebudú dostávať veľa ponúk. Tak sa podľa toho zariadili.

„Jožko sa začal orientovať na réžiu a ja na učenie.“ A učí dodnes, aj v Muzikálovej akadémii.

„Zaujímavú skupinku tvorí partia dospelých ľudí, ktorí nechcú byť hercami. Chceli si riešiť svoje komunikačné problémy. Mali problém s trémou na verejnosti, nevedeli hovoriť s ľuďmi. Pre mňa úplne nová skúsenosť, ale zistil som, že ma to veľmi baví. Po pol roku už vidno pokrok.

Mladý muž, ktorý bol sklesnutý a bál sa povedať svoje meno, už má iskru v očiach, predvádza sa, smeje sa, ožíva celá jeho osobnosť. Chodia ku mne s radosťou, hovoria, že si na hodine oddýchnu od života. A pritom, ja ich vôbec nešetrím.“

Ešte ma to baví

Baví ho nielen život, ale i práca. V hereckom povolaní málokto po dovŕšení oficiálneho dôchodkového veku zavesí remeslo na klinec.

„Môj kamarát Karol Machata si povedal dosť, že už sa nebude trápiť, nebude skákať podľa niekoho iného. A nikomu sa nepodarilo presvedčiť ho, aby toto rozhodnutie zmenil. Odkedy sa utiahol do ústrania, už nepracoval. Neviem, či aj ja nedospejem do takéhoto bodu, ale zatiaľ na to nepomýšľam, práca ma baví.“

Herci si vojenčinu odkrútili väčšinou vo Vojenskom umeleckom súbore. O veselé chvíle nebola núdza.
Herci si vojenčinu odkrútili väčšinou vo Vojenskom umeleckom súbore. O veselé chvíle nebola núdza.
Zdroj: Archív D. K.

Dodáva, že pochopiteľne sú aj dni, keď sa mu nechce, ale pokiaľ budú v prevahe dni, keď ho práca teší, nemá čo meniť. Najväčšia vášeň je pre neho pedagogická činnosť. Hovorí, že najdôležitejšie nie je predstavenie či potlesk, ktorým ho odmenia diváci, hoci je to príjemné. Dominantné je hľadanie a nachádzanie.

„Je to detektívka, kým dôjdeme k výsledku. Na javisku aj v živote to funguje rovnako.“

Rád vidí, ako sa jeho študenti uplatnili, že sa im darí, cíti sa právom spokojne.

„Keď si pozriem napríklad obsadenie muzikálu Mamma Mia! na Novej scéne, koľko tam je ľudí, čo prešli cez moje ruky... To je krásny pocit. Prídu za mnou aj teraz, poradia sa. Keď máte vlastné deti a niečo sa im podarí, radosť býva ešte väčšia, ako keď sa podarí niečo vám.

Za tie roky mám žiakov požehnane, takže mňa táto radosť navštevuje často. Pomáha mi to, aby som mohol byť so sebou spokojný. Keď sa obzriem dozadu, čo všetko som už zažil, čo som spôsobil druhým, dobré aj zlé, a ak to dobré prevažuje, tak to je paráda.“

Zábava nie je menejcenná

Prácu so šermiarmi prenechal mladším. Aj keď teraz vidí, že vystúpenia sú iné. Menej textu, viac šou.

„Asi už nie je doba na divadelné duely s príbehom. Je to ťažšia forma a do toho sa im asi v dnešnej rýchlej dobe nechce ísť.“

Keď sa ho pýtam na súčasný divácky vkus, ktorý sa podľa mnohých príliš zjednodušil, odpovie: „Len jedno meno – Shakespeare. Písal bohapusté komédie a politické trilery. Nevidím rozdiel medzi dobrou komédiou a dobrou drámou.

Pozrite sa na Vlastu Buriana. Ktoré staré filmy sa dodnes vysielajú? Komédie! Priznajme si, sú plytké, určené na zábavu, ale ľudia ich stále milujú. A tie filmy, čo mali ambície byť ťažké a umelecké, premieta sa z nich niečo? Nič.

Takže treba nadhľad a nehovoriť, že zábava je plytká. Je to jedna z najpozitívnejších vecí, ktoré človeka v živote stretnú. A odsudzovať ju, je, podľa mňa, veľká chyba.“

Je šťastný, že mohol svoj život zasvätiť tomu, že zabával ľudí. Napokon, nie vždy a všetko bolo iba o smiechu. Aj v muzikáli, ako ľahšom žánri, sa objavujú silné emócie.

„V Pokrvných bratoch sme aj my herci revali ako malé deti. Áno, je to trochu gýč, ale je tam toľko človečenstva a krásnych melódií! Hlavné je, netlačiť na pílu a nasilu sa hrať na umenie.“

Ilustračná snímka

Máte doma problém s mravcami? Vďaka tomuto sa vašej domácnosti vyhnú širokým oblúkom!

Populárne články
Americká raperka Cardi B.

Výnimočný cit pre módu, alebo nevie, čo so sebou? Americká raperka predvádza šialené outfity!

Fotografka cestuje s bábikami.

Záľuba tejto ženy vás očarí: Fotografie z dovolenky, aké má málokto!

Mestečko Vidin dostane aj vďaka eurofondom nový šat. Miestni však krútia hlavou, že to nebude zasa až taká sláva. V Bulharsku sa vraj kradne viac ako na Slovensku.

Majú 38 eur na mesiac. Navštívili sme najchudobnejší región v Európe

Obec Kanianka sa nachádza na konci Hornonitrianskej kotliny, na rozhraní pohoria Malá Magura.

Kedysi zabudnutá obec dnes láka okolie. Práce miestnych remeselníkov nájdete po celom svete

Diváci sa predstavenia Morena, v ktorom hrá aj Dominika Kavaschová, nedočkali.

Škandál v divadle: Pre hlučný konflikt skupiny mužov herečka nezostala ticho!

Vedeli ste

Vo vode sa scvrkáva koža.

Zobraziť viac
Diskusia