Dlhé roky mal chorobný strach sadnúť si za volant, a tak používal vskutku kvetnaté výhovorky. Miro Jaroš (41) priznáva, že trpel amaxofóbiou.

K svojmu problému sa však postavil zoči-voči. S pomocou odborníčky pracoval na odstránení tejto fóbie. Trvalo to približne mesiac. Potom ako sme sa stretli, sa dokonca chystal šoférovať. Hoci vodičský preukaz získal už v roku 2004, prvé týždne bude jazdiť ešte so značkou Z – ako začiatočník – na skle auta.

Šoférujem

„Nebola to ľahká cesta. Sám pred sebou som si nechcel priznať, že mám zo šoférovania strach. Vždy som sa vyhováral, dokonca som presvedčil sám seba: som umelec, a keď jazdím a idem okolo poľa, vidiac červený mak, moja myseľ sa prepne, zabudne sa sústrediť na cestu a začne vymýšľať básničku.

Tvrdil som, že kvôli bezpečnosti ostatných na ceste radšej nešoférujem. A keď som túto výhovorku začal používať aj pred svojimi známymi, tak ma v tom podporovali: je to super, že si taký sebakritický a ohľaduplný,“ spomína.

Svoj strach sa síce pokúšal prekonať pomocou inštruktora z autoškoly, no márne.

„Po troch kondičných jazdách mi povedal: ‚Miro, vy to viete, choďte iba na cesty. Potrebujete prax!‘ Pri každej chybe sa však môj strach vrátil a viac som si za volant nesadol. Radšej som sa obklopil ľuďmi, ktorí perfektne šoférujú.“

Dokonca nastala vskutku kuriózna situácia; Miro Jaroš si síce kúpil auto, využíva sa však pre potreby firmy a doteraz na ňom jazdili jeho blízki spolupracovníci. Dnes je všetkému koniec, auto parkuje pred jeho domom. Má na tom zásluhu aj jeho kamarátka, ktorá sa špecializuje na odstraňovanie rôznych emočných záťaží.

„Ak sa človek postaví k svojej fóbii čelom, ak sa s ňou zoznámi a pochopí ju, je na dobrej ceste začať s ňou pracovať. Na začiatku je dobre zistiť, kedy a prečo vznikla. S kamarátkou sme prišli kombináciou rôznych metód na to, že môj strach zo šoférovania má korene v detstve.“

Miro Jaroš pochádza z Tepličky nad Váhom, z bežnej slovenskej rodiny, ktorá si, podobne ako mnohé v tom čase, nemohla dovoliť mať auto.

„Moja mama si preto vypestovala životnú filozofiu, že auto je nebezpečná vec, je výsadou bohatých ľudí a tak ďalej. Odmala som veril tomu, že auto nebudem mať, že mi neprináleží. A čo je najhoršie, auto som vnímal ako nebezpečný dopravný prostriedok. Trvalo to štyri sedenia, kým som dospel do štádia, že som sa na šoférovanie tešil.

Po prvom sedení som po celom svojom byte, napríklad na zrkadlo, dvere, monitor počítača, nalepil povzbudzujúce odkazy pre seba s nápisom ‚Šoférujem‘. Moja upratovačka mi tam dopísala milú poznámku: ‚Gratulujem!‘ Dôležité bolo, že som medzi tými štyrmi sedeniami naozaj šoféroval. Veľmi mi pomohol môj bubeník Branko, ktorý mal odvahu sadnúť si so mnou do svojho auta a nechať ma šoférovať.“

Žena prezidentka

Na Slovensku vládne nepísané pravidlo: keď sa rodina vyberie na výlet, dovolenku či nákupy, automaticky si za volant sadá muž, žena vedľa neho a vzadu sú zase deti. Mira Jaroša sa preto pýtam, či nemal problém pre rodové stereotypy priznať verejne, že má problém.

„Nemám to v hlave nastavené tak, že niečo je výsada mužov a niečo prináleží ženám. Všetci sme ľudia a každý má svoje problémy. Mám pocit, že niektorí z nás sú nakódovaní rôznymi obmedzeniami a prichádzajú tak o svoju osobnú slobodu. Hovorí sa: muž neplače, muž je dobrý šofér.

Zbavil som sa takýchto nastavení. Sú to veci, ktoré do nás zasievajú rodičia, učitelia, naše okolie. My potom podľa toho žijeme a zisťujeme, že nie všetky ‚vzorce‘ nám vyhovujú. Ak sa človek zbaví toho, čo ho brzdí, a má otvorenú myseľ, môže robiť veci, o ktorých si myslel, že ich nikdy nedokáže.“

S Mirom Jarošom pri našom rozhovore spoločne konštatujeme, že slovenská spoločnosť predsa len napreduje – veď máme prvú ženu prezidentku.

„Mám veľkú radosť, že voľby vyhrala Zuzana Čaputová, hoci veľa ľudí mi vyčíta, že sa k tomu vyjadrujem. Ako muž nepodporujem rodové stereotypy, svet ide dopredu, veď kedysi bolo nemožné, aby žena volila.“

Požičal som si

Šoférovanie nebolo v jeho živote jedinou záležitosťou, s ktorou sa musel popasovať. Spomína, že boli časy, keď na tom bol existenčne zle.

„Potom ako sa skončila Superstar, nahral som prvý album; za dobrý predaj som získal dokonca platinovú platňu. Bol to splnený sen. Od dvanástich rokov si píšem vlastné pesničky, vždy som chcel spievať a venovať sa hudbe. Na to, aby som mohol nahrať druhý a tretí album, som si však už požičal peniaze z banky. Boli aj také časy, že som si na nájom požičiaval od kamarátov. Všetko, čo som zarobil, som totiž investoval do nahrávania nových skladieb.

Bolo to veľmi ťažké obdobie, ale veril som, že ak vytrvám, tak to vyjde. Postupne sa mi síce podarilo vytvoriť niekoľko rádiových hitov, ale nikdy som nebol ‚áčkový‘ interpret. Aj tak som bol šťastný. Za celou tou prácou som bol totiž ja sám, všetko som vymyslel, nikto mi nič nedal a hlavne som cítil podporu fanúšikov. Časom som sa dopracoval k vlastnému hudobnému vydavateľstvu.“

Zlom v jeho živote nastal po tom, ako sa v rádiách ozývali úspešné hity Na dne mora či Na pokraji síl, ktoré naspieval s Petrou Humeňanskou a Dominikou Mirgovou.

„Niekedy v tom čase ma oslovila Ivetka Haulíková, aby som napísal pieseň do detského projektu o umývaní zúbkov, no odmietol som. Nikdy som sa nevidel ako autor detských pesničiek. Napriek tomu v noci za pár minút bola pesnička na svete. Ráno som jej ju zaspieval do telefónu a smial som sa na tom. Jej sa to páčilo, skladbu o veselých zúbkoch sme nahrali s Robom Pappom a Bystríkom.

Stal sa z nej veľký hit. Vystupovali sme v školách, škôlkach, rodičia sa tešili, že si deti rady čistia zúbky. Potom prišla ponuka od vydavateľstva Ikar, aby som pre nich napísal niečo podobné. Nechcelo sa mi do toho, no riaditeľka Gabika Belopotocká a môj manažér Michal Šefčík ma prehovorili. A tak vznikli dve nové pesničky – Čisté rúčky a Čarovné slovíčka.

Samého ma prekvapilo, ako moja detská tvorba nabrala na obrátkach a akú odozvu má v rodinách. Napriek prvotným pochybnostiam som po prijatí svojho nového ja, ktoré som dovtedy nepoznal, začal nahrávať albumy pre deti. Nebo ma vyslyšalo. Prosil som toho hore, aby mi to, čo mám tak veľmi rád – spev, doprial. On mi to doprial, ale trocha inak, než som si to predstavoval.“

Miro Jaroš, hoci je dnes veľmi úspešný interpret piesní pre deti, nezanevrel ani na dospelého poslucháča. Možno sa ešte v tomto roku zatvorí do nahrávacieho štúdia a svoje nápady zo zásuvky premení na nový album.

Najprv sa spievaniu a komponovaniu pre deti bránil.
Najprv sa spievaniu a komponovaniu pre deti bránil.
Zdroj: Archív M. J.
Turecký lietajúci automobil Cezeri.

Turecko šokovalo na technologickom festivale: Predstavujeme vám náš lietajúci automobil!

Populárne články
Herečka Sarah Hyland

Vo filme romantika, v realite dráma. Herečka Sarah Hyland už prekonala 16 operácií!

Turecký lietajúci automobil Cezeri.

Turecko šokovalo na technologickom festivale: Predstavujeme vám náš lietajúci automobil!

Založila konferenciu SUPERfeel, ktorá prináša ženám priestor na vzdelávanie a ďalšiu motiváciu.

Ivana Kičikoleva našla počas liečby vážnej choroby zmysel života: Som rada, že sa mi to stalo

Farmár z okresu Krupina nám ukazuje, ako mu diviaky zničili úrodu. Ak štát nezačne konať, úplne skončí s pestovaním poľnohospodárskych plodín.

Desať ton zdravých zemiakov musel vyviezť na hnojisko. Farmár čakal pomoc od štátu, tá neprišla

Karolína Chomisteková

Chomisteková končí na poste riaditeľky Miss Slovensko: Vystrieda ju tento mladík!

Vedeli ste

Vo vode sa scvrkáva koža.

Zobraziť viac