„Trikrát som prežila útok na svoju osobu, po tom najsurovejšom som absolvovala aj operáciu mozgu,“ vraví pani Zlatica. „A keď sa tomu človeku nepodarilo, aby som zo sveta odišla ja, tak mi aspoň zabil psa. Vedel, že to ma raní najviac.“

Slzy v hlase

Pani Zlatica už neverí nikomu. Ak si niekto myslí, že si užíva dôchodok, že cestuje za dcérami do Paríža, skutočnosť je celkom iná. Tvrdí, že jej druhú stránku života, o ktorej nehovorí, pozná iba ona a ten, kto jej ubližuje. „Je to príšerné,“ zdôrazňuje Adrianina mama. „Nechce sa mi o tom ani hovoriť. Žijem ako štvanec. Nedávno na mňa niekto zaútočil so slzotvorným plynom v práčovni môjho domu. A polícia nič nerobí.“ Zúfalá žena tvrdí, že nemôže nič podniknúť na vypátranie útočníka. „Ale môžem ešte jedno,“ vraví. „Zavolám štáb z Paľby a všetko poviem na kameru...“ Vzápätí však tie slová odvoláva. Nechce robiť problémy svojim dvom dcéram.

Škaredá Adriana

Adrianin otec vraj nemal k svojim dvom deťom rovnaký vzťah. Jeho „vyvolenou“ dcérou bola mladšia Natália. „Adrianka od svojich pätnástich rokov stále počúvala, že je škaredá, sprostá, nemožná a v živote nikdy nič nedokáže. A viete prečo? Len preto, že sa podobá na mňa.“

Pritom každý z okolia rodiny Sklenaříkovcov vie, že práve Adriana vyriešila majetkovoprávne vyrovnanie rodičov po rozvode. Namiesto mamy mala nadštandardne vyplatiť otca zo spoločného domu. Pre nezhody rodičov sa trápi, ale nehovorí o tom. Zato keď treba, pomôže.

Stále to bolí

Je zrejmé, že pani Sklenaříková sa ani po deviatich rokoch od rozvodu nedokázala vyrovnať so situáciou. „Ja sa vlastne nedokážem zmieriť s tým, že som sa nerozviedla už dávno, keď ešte boli dcéry malé,“ vysvetľuje pani Zlatica. „Od začiatku som sa chcela rozviesť, ale ostávala som v tom hroznom zväzku kvôli deťom. Aj mama mi stále vravela, Zlatinka, rozveď sa s ním. Moji rodičia mali krásne, usporiadané manželstvo. Mama dobre vedela, prečo mi to hovorí. Neviem si odpustiť, že som bola taká hlupaňa a prežila s ním tridsať rokov.“ Podľa slov Zlatice Sklenaříkovej Adriana aj Natália, keď navštívia Slovensko, nejdú za otcom, ale prídu vždy k nej. Zároveň však pripúšťa, že dievčatám je ťažko miešať sa do problémov rodičov. „Vravia mi, maminka, my sme ti manžela nevybrali...“ Obdobie, keď pani Zlatica študovala na Karlovej univerzite medicínu, nazýva posledným obdobím svojej svojprávnosti.

Prečo sa trápi?

Podľa Adrianinej mamy základným problémom je, že sa napokon rozhodla vzoprieť manželovým manierom. „To mi nevie odpustiť. Nerada o tom rozprávam, ale uvažujem, že napíšem o svojom živote knihu. Mňa sa nikdy manžel nezastal. To nepoznám. Keby do nášho domu vtrhli banditi, on by nás tri pokojne obetoval, len aby sa sám zachránil. Pritom môj otec by za mamu bojoval do posledného dychu.“

Pes na popravu

Susedia a známi sa často pani Sklenaříkovej pýtajú, či si neobstará nového psa. Vždy ju to veľmi rozruší. „Načo?“ pýta sa. „Na popravu si budem kupovať ďalšieho psa? Na popravu? Keď som nezdochla na tretí pokus ja, tak nech mi zdochne aspoň pes?“ Iba ona sama vie, na koho pri týchto slovách myslí. Je však evidentné, že táto žena, ktorá sa so svojou staršou dcérou neuveriteľne podobá, trpí. Tvrdí, že manžel ju vždy ponižoval, hovoril jej, že je škaredá a tučná. Napokon si našiel inú ženu. To už pani Zlatica nezvládla. „Naozaj neviem, načo som s ním žila tridsať rokov. Kvôli deťom? Veď by si boli zvykli ako tisíce iných. Načo žiť nasilu v manželstve, kde nie je láska?“

Čo bude?

Najúčinnejším liekom na bolesť pani Zlatice a azda najlepším spôsobom, ako sa odpútať od zlých myšlienok, by boli vnúčatká. To je jedno, či od Adriany, alebo Natálie. Hoci to nechce pripustiť, viac by sa zrejem potešila vnúčaťu od Adriany a Christiana. Predsa len, má už tridsaťosem rokov, biologické hodiny sú neúprosné. Ale keď sa to raz stane, nebude šťastnejšej starej mamy na svete.

VZŤAH NA DESAŤ PERCENT

Priestor na vyjadrenie sme dali aj modelkinmu otcovi MIROSLAVOVI SKLENAŘÍKOVI. Ten odlúčenie od obidvoch dcér vníma ťažko, spôsobiť ho mal vraj práve rozchod s bývalou manželkou.

„Neviem, kedy som svoju bývalú manželku videl naposledy. Nemám však najmenší dôvod zasahovať jej do života. Naše manželstvo malo aj veľa pekných momentov, na ktoré rád spomínam. Bola to pre mňa významná kapitola, preto by som nerád svoju bývalú manželku ohováral. Myslím si však, že sa doteraz nezmierila s naším rozvodom. Inak si neviem vysvetliť, prečo by na mňa takto útočila. To, žiaľ, formuje aj vzťah, ktorý je medzi mnou a mojimi dcérami a ktorý po rozchode veľmi ochladol. Nemyslím si totiž, že by som bol zlým otcom, hoci občas som bol aj prísny. Svojim dcéram som sa však snažil dať naozaj všetko. Dvadsať rokov od ich narodenia som s nimi prežíval všetky starosti aj radosti. Dnes však naše vzťahy fungujú, žiaľ, iba na desať percent. Mrzí ma to, pretože keď sa vrátia do Banskej Bystrice, ani sa neohlásia. Ja mám 85-ročnú mamu a pokladám si za povinnosť aspoň dvakrát za týždeň jej zavolať, ako sa má. S Adrianou som sa naposledy videl minulé Vianoce, komunikujeme spolu len zriedka. Som však vďačný aj za to, pretože sú i také prípady, keď svojich rodičov deti neakceptujú vôbec. Hoci trápi ma to stále.“