Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

„Zruinovali mi život, len preto, že som iný, že im nevyhovujem,“ aj takýmto vyhlásením šokuje v&nbsp;úvode nášho stretnutia. Bývalý superstarista, ktorého si slovenská verejnosť pamätá hlavne ako búrliváka, strávil štyri roky v&nbsp;Amerike, ťažko fyzicky pracoval, hlavne na stavbách. Práve za veľkou mlákou sa mu podarilo usporiadať si životné hodnoty a&nbsp;zbaviť sa závislosti od alkoholu. „Priznávam, keď som pil, bol som hovädo. Stávalo sa, že som napríklad ľuďom pooblieval stôl. Keby som dnes stretol seba samého, zbil by som sa. Trápila sa rodina aj moji blízki. Bol som nepríjemný, ale nie agresívny,“ kajá sa dnes. Dokonca na toto obdobie spomína aj v&nbsp;jednej zo svojich piesní – Bol som zviera, to bol iný čas.

Ku cti mu slúži, že sa osem rokov nedotkol alkoholu. V roku 2014 mu zomrela mama. Nestihol sa s ňou však rozlúčiť, lietadlo z Ameriky meškalo. Keď sa odlepilo od zeme a stúpalo k oblakom, presne v tom čase sa duša jeho mamy odpútavala od pozemského života. Po pár mesiacoch sa domov do Žiaru nad Hronom vrátil definitívne, bolo to v roku 2015. „Bol som, ako sa povie, opravený. Chcel som byť s&nbsp;otcom, pomáhať mu v&nbsp;starobe. Okolie však riešilo viac moju minulosť než to, že som mladý talentovaný človek. Nepriamo tým zapríčinili, že som upadal do depresií. Nikto z&nbsp;tých, ktorí mi v&nbsp;minulosti hovorili, aký som úžasný, sa ma nezastal. Apeloval som cez básne, sociálne siete, čakal som do posledného momentu, či sa niekto ozve, a&nbsp;nič,“ vylieva si ubolené umelecké srdce.

O čo vlastne ide? Róbert Mikla sa dostal do sporu s vlastníkmi priestoru, ktorý mal v prenájme. Na prvý pohľad a počutie obyčajné pivničné priestory v objekte v centre mesta však mali pre neho fatálny význam. Tvoril v nich hudbu, ktorá ho živila, a hlavne držala nad vodou. Koncom minulého roka dostal výpoveď, nájsť nové vhodné priestory sa mu zatiaľ nedarí. „Nie som diplomat, a&nbsp;keď ma niekto zaženie do kúta, dokážem byť výbušný,“ priznáva svoj podiel viny v&nbsp;celej kauze. Jeho priateľ z&nbsp;detstva, ktorý nad ním drží ochrannú ruku, miestny podnikateľ Róbert Mizerák si k&nbsp;nám počas rozhovoru prisadne. Kamarátovu osobnosť dokáže vystihnúť celkom presne: „Róbert má v&nbsp;sebe všetkých dobrých anjelov, ale aj všetkých zlých diablov.“

Článok pokračuje na následujúcej strane

Naozaj to najprv vyzeralo veľmi sľubne. Po návrate z&nbsp;Ameriky sa spojil s&nbsp;miestnymi hudobníkmi, vznikla kapela Róbert Mikla a&nbsp;priatelia. Darilo sa im. Koncertovali, vystupovali, komponovali a&nbsp;skúšali v&nbsp;pivničných priestoroch kultúrneho domu, ktorý bol majetkom mesta. Dnes časť tohto objektu vlastní miestna súkromná stredná škola. V&nbsp;roku 2016 dokonca Róberta poctil cenou aj primátor Žiaru nad Hronom. Bolo to ocenenie, aké sa rozdáva obyvateľom mesta, na ktorých je samospráva hrdá. Po dvoch rokoch sa však začalo zmrákať. V&nbsp;kapele nastali nezhody, jeden z&nbsp;muzikantov sa dokonca obrátil na políciu, pretože mal pocit, že Róbert sa mu nebezpečne vyhráža. „Poslal som mu SMS, ale bolo to zo žartu. Aj som vypovedal na polícii. Veď každý v&nbsp;mojom okolí vie, že som výbušný, ale neublížim.“

Po tom, ako sa rozišiel s kolegami z kapely, jeho slnko ešte nezašlo úplne za mraky. Stále sa venoval hudbe, komponoval, dokonca svoju skladbu dokázal predať TV Markíza, išlo o song v relácii Farma. „Dostal som slušný honorár, keď to porovnám, išlo o&nbsp;tri platy štátneho zamestnanca.“ Nasledovalo niekoľko hudobných zákaziek, napríklad jednej z&nbsp;miestnych firiem zhotovil zvuk k&nbsp;inštruktážnym videám. Keď sme však prednedávnom prišli do Žiaru nad Hronom, Róberta sme stretli v&nbsp;jeho novom zamestnaní. Roznáša obedy miestnym dôchodcom, takúto pracovnú príležitosť mu dali v&nbsp;Červenom kríži. „Dnes som zašitý vo svojom pelechu a&nbsp;čuším. Popri tejto práci riešim len svoje umelecké veci,“ nešetril zatrpknutosťou.

Pri šálke kávy nám potom rozpráva o tom, aké mal veľkolepé plány. Napríklad v prenajatých priestoroch vytvoriť multifunkčné miestnosti, kde by sa stretávali hudobní nadšenci. „Išlo by o štúdio, skúšobňu a podobne. Som, mierne povedané, taký vetešník, rád zbieram pekné veci a zariaďujem nimi miestnosti, aby sa ľudia cítili pri mne príjemne. Steny som vyzdobil svojimi obrazmi a básňami. Bolo mi však vyčítané, že zapratávam priestory, ktoré musia byť v prípade požiaru priechodné. Stačilo však nájsť kompromis.“ Róbert dokonca uvažoval, že ako alkoholik, ktorému sa darí abstinovať, rozbehne prednáškovú činnosť. Pred štyrmi rokmi vydal básnickú zbierku a jeho nadšenie po príchode z Ameriky charakterizujú aj tieto verše: „Rozlietaný vetroplach a ľúbim ľudí moc, veselosti strieda strach, keď je tmavá noc. Občas sám sa v smútku morím, inokedy pestvá tvorím.“

Konflikty so zamestnancami, ktorí sa starali o&nbsp;budovu, kde mal prenajaté priestory, sa však stupňovali, nakoniec dostal výpoveď. Priestorové problémy riešil vskutku originálne: vo svojej niekdajšej detskej izbe pomocou podporných stĺpov zdvihol posteľ do výšky, aby mal kde umiestniť techniku a&nbsp;hudobné nástroje.

Ťažké srdce má Róbert Mikla aj na mesto, dokonca plánuje vrátiť cenu, ktorú dostal od primátora. „Dva roky som ich prosil, aby ma zamestnali v&nbsp;samospráve v&nbsp;oblasti kultúry, a&nbsp;pritom mi nešlo ani o&nbsp;plat. Chcel som len byť doma, pomáhať otcovi a&nbsp;mať svoj pokoj a&nbsp;slobodu, aby som mohol pokojne tvoriť. Keď sa celé dva roky nič nedialo, začal som byť nervózny. Miliónkrát sa pýtam, čo mám robiť. Myslím si, že ľudia by mali robiť to, na čo sú vyrobení a&nbsp;na čo majú nie nadanie, ale zadanie. V&nbsp;mojom prípade je to hudba.

V úmysle bolo nahrať celú básnickú zbierku so sprievodom či už z vlastnej autorskej tvorby, alebo z hudby rôznych mladých, doposiaľ nepoznaných interpretov, skladateľov, ezoterikov, inštrumentalistov. K&nbsp;básňam som jednotlivo vyrábal obrazy z&nbsp;fotiek, ktoré som nafotil osobne či už v&nbsp;Amerike, alebo doma, kombinoval som ich s&nbsp;textami básní zo zbierky. O&nbsp;moju tvorbu mesto prejavilo záujem, žiaľ, až po mojich viacnásobných prosbách, napriek tomu, že som zástupcov mesta niekoľkokrát pozýval na krst klipu, na krst knihy či samotnej obrazovej tvorby.“

V okolí má však ľudí, ktorí ho podporujú a&nbsp;pomáhajú mu, veriac, že nájde v&nbsp;živote ten správny smer, ktorého sa bude bez ohľadu na okolnosti držať. „Poznáme sa odmlada. Moja mama aj stará mama ho učili. Moja sestra, ktorá je tiež učiteľka, zase vyzdvihuje, ako vie Róbert úžasne pracovať s deťmi, dokázal ich kreatívne učiť hrať na hudobných nástrojoch. Mám ho ľudsky veľmi rád, ale hnevá ma, že mu dokážem pomôcť len tak povrchne, nie naozaj. Napríklad som mu sprostredkoval súčasné zamestnanie, on však potrebuje ešte inú pomoc. Je maliar snov, nemá však nikoho, kto by mu ten obraz predal. Je pravda, že nad ním držím ochrannú ruku, ale v&nbsp;tom našom dvojčlennom spolku chýba niekto tretí, Boh, Ježiš či vesmír alebo osud, ktorý mu vnukne myšlienku – týmto smerom choď, syn môj, a&nbsp;rob svoju prácu v&nbsp;harmónii a&nbsp;pokoji so svojou dušou,“ rozpráva nám kamarát Róberta Miklu Róbert Mizerák.

Po dvoch rozvodoch má po svojom boku aj ďalšieho anjela strážneho. Je ním priateľka Michaela (25), sú spolu štyri roky a&nbsp;mladú inžinierku ekonómie musel ako pravý rytier dobýjať. „Zbadal som ju na krste cédečka, bola to láska na prvý pohľad. Po kamarátke som jej poslal báseň, kázala ju však vyhodiť. Nereagovala ani na druhú báseň. Po deviatich mesiacoch sme sa náhodne stretli, tak mi len tak ledabolo zakývala. Náš prvý rozhovor trval štyri hodiny, našli sme veľmi veľa spoločných tém,“ spomína Róbert.

S&nbsp;prekliatím menom alkohol Róbert Mikla začal bojovať ešte skôr, ako sa narodil. Ako je známe, je adoptovaný, jeho biologická matka bola chorá, trpela alkoholizmom. Vyhľadal ju sám, keď mal šestnásť rokov, dnes bez akejkoľvek zatrpknutosti hovorí, že žena, ktorá ho nosila pod srdcom, to jednoducho nezvládala. „Hovorím bez okolkov, že mám rakovinu duše. Tak sa dajú nazvať psychické choroby a závislosti. Keď niekomu poviete, že ste alkoholik, pretože táto choroba je doživotná, dá sa iba abstinovať, automaticky z vás urobia zlého človeka. Slovenská spoločnosť si nechce pripustiť, že je to vlastne choroba. Keď je nie kto náchylný ochorieť na priedušky, nejde predsa plávať do studeného jazera. Podobne aj my abstinujúci alkoholici potrebujeme podmienky na to, teda hlavne pokoj, aby sme nepadali na dno tejto choroby. Na Slovensku rozprávať o&nbsp;závislostiach, to je biľag. Aj mám strach priznať sa, pretože takýchto ľudí stále dehonestujeme, hoci sú chorí,“ hovorí Róbert o&nbsp;svojom prekliatí.

Redakcia Života oslovila so žiadosťou o stanovisko k situácii v súvislosti s prenajatými priestormi aj súkromnú pedagogickú školu v Žiari nad Hronom. Tá je vlastníkom priestorov, ktoré mal Róbert Mikla v prenájme. V telefonickom rozhovore uviedli, že z jeho strany išlo o neustále porušovanie prevádzkového poriadku. Podľa tvrdenia školy dôležité priestory, napríklad chodby, neustále nevhodne zapratával, čo nebolo po vôli hlavne bezpečnostnému technikovi. „Keď sme ho na to upozornili, urobil nápravu, lenže o&nbsp;týždeň bolo všetko po starom. Okrem toho nám dlhuje na nájomnom sumu za niekoľko mesiacov.“ Do toho sa pridali konflikty so zamestnancami a&nbsp;výhražné SMS, súkromná škola vec oznámila polícii. „Odmietal nám vrátiť kľúče od priestorov, keď ich nakoniec vydal až polícii, v&nbsp;miestnosti sme našli obesené vúdú bábiky.“

Informácie o nebezpečnom vyhrážaní potvrdila mestská polícia. Ako uviedol náčelník Róbert Šiška, 13. januára v tomto roku zamestnanci školy privolali políciu, pretože v časti budovy, kde Róbert Mikla tvoril hudbu, no potom musel priestor vypratať, našli na stene výhražný nápis, že ak zdvihnú dosku na WC, všetko to tam vybuchne. Mestská polícia prípad postúpila obvodnému oddeleniu, keďže mohlo ísť o prečin nebezpečného vyhrážania.

Kouč alebo iný odborný sprievodca životom? Alebo postačia dobrí priatelia? Kto pomôže Róbertovi zvládať emócie a kráčať životom bez toho, aby sa umáral, čo si o ňom myslia iní? Jednu dôležitú bitku v živote so cťou vyhral: položil na lopatky démona menom alkohol. Ostáva mu už „iba“ hľadať silu a inšpiráciu na zdolávanie bežných životných prekážok, s ktorými sa pasujeme všetci.

Lieta v problémoch: ROBO MIKLA má v sebe všetkých anjelov aj diablov

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás

Lieta v problémoch: ROBO MIKLA má v sebe všetkých anjelov aj diablov

Erika Szalayová

Súvisiace články

Slovenská Greta Garbo: Ženy túžiace po šťastí sa na divadelných doskách stali jej osudom

Prečo vyzerá stále tak mlado? MARIE ROTTROVÁ odhalila tajomstvo údajných plastických operácií

Dušou rebelka: Na Zuzke Fialovej skúšali rodičia v detstve japonskú výchovu

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás