Peter Ličák

Ak je pravdou, že o&nbsp;našich osudoch rozhodujú bájne sudičky, tak tie, ktoré stáli pri kolíske Ladislava Šimáka, mu dali do vienka ako životné poslanie záchranárstvo. Obdarovali ho vzácnou schopnosťou pomáhať ľuďom so skalpelom v&nbsp;ruke, podávať prvú pomoc raneným pri dopravných nehodách, leteckých nešťastiach či iných tragédiách. Ako bonus dostal aj veľkú dávku empatie k&nbsp;tvorom živočíšnej ríše, bez ktorej by náš svet nemal šancu na prežitie. Stačí, aby vyhynul jeden druh a&nbsp;narušená rovnováha v&nbsp;živočíšnej ríši by mala pre ľudstvo fatálne následky. Našťastie obľúbeným operencom doktora Šimáka, orlom skalným (Aquila chrysaetos), vyhynutie nehrozí, ani vo svete, ani na Slovensku. Na dobrom stave populácie kráľa slovenských výšin ma svoj podiel aj tento bratislavský rodák, chirurg, traumatológ a&nbsp;záchranár.

Aj keď história poskytovania neodkladnej zdravotnej starostlivosti v Košiciach sa začala písať už pred 150 rokmi, s menom doktora Šimáka sa bytostne spája moderná éra záchrannej služby v metropole východného Slovenska. V roku 1872 položil jej základy hasičský spolok, hasiči vozili ranených Košičanov na dvor mestského domu, ale často zbytočne, lebo tam neboli k dispozícii žiadne medikamenty, ba ani obväzy na ošetrenie rán. Hasiči zriadili v&nbsp;meste vlastnú záchrannú stanicu vo svojej kasárni na dnešnej Kováčskej ulici v&nbsp;roku 1901 pod hlavičkou Spolku hasičského a&nbsp;záchrannej služby. Keď sa hasiči presťahovali v&nbsp;roku 1928 do moderných priestorov na dnešnej Požiarnickej ulici, zvážali tam ranených na záchrannom voze s&nbsp;drevenou kapotážou ťahanom koňmi.

Tento záchranný voz slúžil ešte aj v&nbsp;rokoch druhej svetovej vojny. Prvé sanitky dostali hasiči ešte pred vojnou, košické nemocnice ich však dostali až v&nbsp;povojnových rokoch. Ale za ozajstný vznik záchrannej služby v&nbsp;metropole východného Slovenska možno považovať až rok 1952, keď vznikla v&nbsp;Krajskom ústave národného zdravia funkcia krajského referenta Zdravotníckej dopravnej služby. Záchranári začínali v&nbsp;priestoroch na Triede československej armády s&nbsp;19 vozidlami. Novodobé dejiny košických záchranárov sa začali písať pod vedením MUDr. Šimáka v&nbsp;roku 1991.

Nová Záchranná služba Košice vtedy poskytovala nepretržitú neodkladnú zdravotnú starostlivosť na území okresov Košice, Košice-okolie aj v&nbsp;časti Košického kraja. „Vstupovali sme vtedy spolu s&nbsp;primárom Viliamom Polyákom a&nbsp;vrchnou sestrou záchrannej služby Katarínou Harasztovou na neznámu pôdu, boli sme prvou záchrannou zdravotnou službou na Slovensku. Našou súčasťou bolo zdravotnícke operačné stredisko, rýchla lekárska pomoc, rýchla zdravotná pomoc, letecká záchranná služba i&nbsp;urgentná lekárska pomoc,“ zaspomínal si na svoje záchranárske počiatky Ladislav Šimák. Profesionálnu kariéru začínal ako chirurg v&nbsp;nemocnici Východoslovenských železiarní v&nbsp;Košiciach-Šaci.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Do Košíc sa rodina presťahovala z&nbsp;Bratislavy, keď mal 12 rokov, otec sa ako expert na zakladanie stavieb podieľal na stavbe hutníckeho gigantu. Hoci má z&nbsp;chirurgie dve atestácie, zlákala ho urgentná medicína a&nbsp;traumatológia. Keď si v&nbsp;Prahe robil atestáciu z&nbsp;urgentnej medicíny a&nbsp;medicíny katastrof, bola táto špecializácia ešte len v&nbsp;plienkach. Ako zakladateľ a&nbsp;riaditeľ košickej záchranky zažil kadejaké chvíle, dobré i&nbsp;také, na ktoré radšej nechce ani spomínať. Radšej si spomína na tváre zachránených ľudí, aj takých, ktorí už mali smrť na jazyku, a&nbsp;predsa sa ich záchranárom podarilo vrátiť do života.

Bol to však pre doktora Šimáka aj sústavný boj s&nbsp;ministerstvom zdravotníctva ako so zriaďovateľom záchrannej zdravotnej služby. Raz o&nbsp;podobu zákona o&nbsp;záchrannej službe, raz zápas o&nbsp;leteckú záchrannú službu, raz o&nbsp;charakter medicíny katastrof, inokedy boj o&nbsp;personálne posilnenie záchrannej služby či o&nbsp;jej lepšie prístrojové vybavenie. „Radšej si pripomínam krajšie zážitky, napríklad návštevu Svätého Otca Jána Pavla II, ktorý na prelome júna a&nbsp;júla 1995 navštívil aj Košice, Prešov, Levoču a&nbsp;Vysoké Tatry. Pri tejto príležitosti sme dostali pre záchrannú službu dve nové moderné sanitky,“ zaspomínal si MUDr. Ladislav Šimák, ktorý rady záchranárov neopustil ani po odchode na dôchodok, dnes slúži na polovičný úväzok.

V&nbsp;duši má uložené aj záchranárske akcie, aké by už nechcel zažiť. Keď hovorí o&nbsp;páde vojenského lietadla Antonov AN-24 v&nbsp;horskom teréne pri maďarsko-slovenskej hranici, ktoré v&nbsp;januári 2006 viezlo do Košíc z&nbsp;kosovskej Prištiny slovenských príslušníkov síl KFOR, človeku behá mráz po chrbte. Najmä keď o&nbsp;tejto najväčšej tragédii v&nbsp;histórii Ozbrojených síl Slovenskej republiky, pri ktorej zahynulo 41 vojakov a&nbsp;jeden civilný zamestnanec, rozpráva človek, ktorý bol ako prvý zdravotník na mieste havárie.

„O&nbsp;havárii sme sa na záchrannej zdravotnej službe dozvedeli o&nbsp;pol deviatej večer, o&nbsp;15 minút sme vyrazili k&nbsp;maďarskej dedine Hejce na štyroch sanitkách s&nbsp;trojicou lekárov. Keď ma z&nbsp;dispečingu informovali o&nbsp;havárii vojenského lietadla, akurát som bol na výjazde v&nbsp;mestskej časti Barca. Cesta na miesto nešťastia sa mi zdala nekonečná, informácií nebolo veľa, vedeli sme len to, že lietadlo sa zrútilo do horského terénu niekoľko kilometrov od hranice. Po 8 kilometrov dlhej lesnej ceste ma na miesto havárie vyviezli maďarskí pohraničníci, tí k&nbsp;našim sanitkám doviezli zhora z&nbsp;kopcov Martina Farkaša, jediného vojaka, ktorý prežil pád lietadla. Bol otrasený, podchladený, veď bol január, krvácal z&nbsp;ruky, sťažoval sa na bolesti hrudníka a&nbsp;brucha. Obávali sme sa, že má vnútorné poranenia, ale akoby zázrakom sa naše obavy pri vyšetrení v&nbsp;košickej nemocnici nepotvrdili. Na mieste tragédie som už nenašiel nikoho živého, po dvoch hodinách prišli peši ďalší záchranári. Skontrolovali sme asi 20 tiel vojakov, viac sme v&nbsp;tej tmavej noci nenašli. V&nbsp;lietadle zahynul aj môj kamarát, lekár Martin Háber, s&nbsp;ktorým som sa naposledy rozprával asi týždeň pred tragédiou,“ vracia sa v&nbsp;spomienkach do najčernejšieho dňa svojej kariéry doktor Šimák.

Od stresu a&nbsp;vypätých situácií, ktoré so sebou prináša práca lekára vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej služby, si regeneruje dušu i&nbsp;telo v&nbsp;prírode. Najradšej pri sledovaní orlov skalných, alebo pri včelárení na chalupe pod svahmi Levočských vrchov. „Úctu a&nbsp;obdiv k&nbsp;prírode som zdedil po otcovi, ten bol náruživým rybárom, hoci mňa jeho koníček nenadchol, ale mal som názorný príklad, ako sa dá v&nbsp;prírode zmysluplne oddýchnuť, vyčistiť si hlavu od každodenných problémov. Vo svojich školských rokoch som choval všetko možné, čo sa v&nbsp;byte chovať dalo, dravé vtáky sme mali iba pár metrov od domu, operence ma fascinovali čoraz viac, pozorovanie myšiakov, niekedy známych aj pod pomenovaním kaňa, neodmysliteľne patrilo k&nbsp;mojim voľným chvíľam, zakrátko som o&nbsp;týchto najpočetnejších operených dravcoch na starom kontinente vedel takmer všetko, čo sa o&nbsp;nich písalo v&nbsp;odbornej literatúre. Neskôr, počas štúdia na lekárskej fakulte, ma oslovili väčšie zdatnejšie dravce – orly skalné, takisto ako myšiaky z&nbsp;čeľade jastrabovitých vtákov. Sú to jedny z&nbsp;najväčších a&nbsp;najmajestátnejších dravých vtákov v&nbsp;strednej Európe. Najčastejšie ich môžeme pozorovať na oblohe na jar a&nbsp;teraz v&nbsp;lete, keď im dobre rozohriata zem vytvára ideálne podmienky na lietanie. Teplé stúpavé vzdušné prúdy im umožňujú dlho lietať bez námahy, výšku 4 000 metrov dokážu dosiahnuť v&nbsp;ideálnom počasí v&nbsp;priebehu niekoľkých minút. Do vzduchu sa dostanú zo zeme dlhými skokmi, ktoré prevyšujú dĺžku 4 metre,“ predstavuje nám kráľov oblohy ich veľký obdivovateľ a&nbsp;ochranca.

Odhaduje, že na Slovensku má dnes domov okolo 80 párov orla skalného, asi polovica na východe krajiny. Tieto vzdušné dravce sú veľmi náročné na krajinu, v&nbsp;ktorej sa usadia. Musí im vyhovovať geograficky, ale aj z estetickej stránky, v&nbsp;krajine už na prvý pohľad škaredej, nepríťažlivej sa orly neusadia. Podľa polstoročného skúmania života orlov doktor Šimák vie, že pre hniezdenie im najviac vyhovujú staré lesy, najčastejšie si hniezda stavajú na skalách alebo v&nbsp;korunách storočných jedlí vo vysokých alebo stredných pohoriach. Orol skalný hniezdi vo výškach 600 – 1 600 metrov nad morom, pre hniezda si vyberá miesta, kde nie je vyrušovaný ľuďmi.

Keďže v&nbsp;ríši zvierat nemá prirodzeného predátora, jeho najnebezpečnejším nepriateľom je človek. Za tých päť desaťročí strávil pán Šimák pri pozorovaní orlov tisícky hodín. Na svojom konte má aj jeden primát, ako prvý na východnom Slovensku začal orly čipovať mikročipmi. „Lenže orly sú plaché vtáky, aj keď niekedy pri ochrane mláďat vedia samice na človeka razantne zaútočiť. Ale väčšina orlíc ma už pozná, za tých desať, pätnásť rokov pochopili, že ich mláďatám neublížim, čipovanie a&nbsp;krúžkovanie iba pozorne sledujú z&nbsp;neďalekých vrcholcov stromov, keď odídem, okamžite priletia, skontrolujú potomstvo, či je v&nbsp;poriadku. Ale chodievam aj k&nbsp;dvom párom skontrolovať ich mláďatá, k&nbsp;ich hniezdam sa zakaždým približujem s&nbsp;veľkým rešpektom, lebo viem, že orlice na mňa zaútočia. A&nbsp;to je poriadny adrenalín, samice sú väčšie ako samce, ich hmotnosť dosahuje 5 kilogramov, pri útoku naberú rýchlosť aj 200 kilometrov, ak človeka v&nbsp;takej rýchlosti zasiahnu orlie pazúry ostré ako chirurgický skalpel, môže sa to skončiť veľmi zle. Ľudia sa mýlia, keď si myslia, že útočnou zbraňou orlov je zobák, ich zbraňou pri love, ktorou orol usmrtí korisť, sú pazúry,“ vysvetľuje Ladislav Šimák.

Pacientov, ktorým zachránil život, či prinávratil zdravie, nemá zrátaných, ale celkom presne vie, že na svojom konte má záchranu dvadsiatich mláďat orla skalného. Orlice znesú do hniezda, ktoré niekedy dosiahne výšku až 3,5 metra a&nbsp;priemer 2&nbsp;metre, dve vajcia, to staršie orlie mláďa, ktoré sa vyliahne o&nbsp;3-4 dni skôr, je väčšie, svojho slabšieho súrodenca krátko po vyliahnutí usmrtí. A&nbsp;práve tie slabšie orlíčatá zachraňuje premiestnením do hniezd bez mláďat alebo do záchranných staníc. S&nbsp;metódou záchrany druhých mláďat vystúpil doktor Šimák aj na medzinárodnom kongrese ornitológov v&nbsp;Berlíne. Je to z&nbsp;hľadiska zachovania populácie orla skalného kľúčová téma, lebo len štvrtina mláďat sa dožije jedného roka.

„Čas na záchranu druhého mláďaťa je krátky, treba to stihnúť do desiatich dní, potom už prvé mláďa útočí na to slabšie, a&nbsp;to má minimálnu šancu útoky prežiť,“ hovorí záchranca dvoch desiatok mláďat orla skalného. Osud páru orlov zo Slanských vrchov je až učebnicovým príkladom toho, ako to majú niekedy zložité. Najviac im zasahuje do životov ťažba starých stromov, najmä jedlí. V&nbsp;Slanských vrchoch vyťažili takmer všetky, preto sa orly z&nbsp;okolia vrchu Makovica presťahovali na starý buk do hniezda bociana čierneho, ktorého vyhnali. Ten však tiež padol pod pílami drevorubačov, tak si nové hniezdo postavil pár na borovici. Keď vyschla, premiestnil sa pár do hniezda na čerešni, v&nbsp;hniezde po sokolovi myšiakovi. Je však ťažké, mohlo sa každú chvíľu zrútiť aj s&nbsp;mláďatami na zem, tak ho doktor Šimák zaistil drôtom. Nečudo, že z&nbsp;pôvodne troch párov orlov skalných v&nbsp;Slanských vrchov je to posledný pár, ktorý odtiaľ nezutekal. A&nbsp;takých záchranárskych príbehov má v&nbsp;talóne desiatky, na ich vyrozprávanie štyri časopisecké strany nestačia, to je rozprávanie na celú knihu.