Jana Homolová

Rodáčka z&nbsp;Humenného je so svojou domovskou televíziou spätá od samého začiatku. K&nbsp;moderovaniu sa však dostala cez zhluk rôznych náhod. Ako dieťa s&nbsp;umeleckými ambíciami vyštudovala konzervatórium. Pre nízky herecký nástupný plat, ktorý bol podľa Lenkiných slov v&nbsp;tom čase hrozivý, sa prihlásila na úrad práce. Odtiaľ sa dostala na konkurz do novovznikajúceho košického rádia. „Na konkurze som postúpila, išla som do druhého kola do Prahy a&nbsp;vybrali ma,“ zaspomínala si. Neskôr pre TV Global vyrábala súťaž Z&nbsp;extrému do extrému a&nbsp;práve tento program jej otvoril dvere do Jojky. V&nbsp;Bratislave absolvovala konkurz na moderátorov do tolkšou. „Asi po týždni a&nbsp;pol mi zavolali a&nbsp;zablahoželali, že si ma vybrali a&nbsp;budem moderovať šport.“ To budúcu športovú moderátorku najskôr trošku zaskočilo, no po rokoch treba povedať, že v&nbsp;porovnaní s&nbsp;konkurenciou na tomto poste pôsobí ako jedna z&nbsp;mála skutočne autenticky.

Ďakujem pekne, beriem to ako kompliment. Ak to tak naozaj je, veľmi sa teším, ale odpoveď na to nepoznám. (Úsmev.)

Je vám niekto v&nbsp;práci inšpiráciou?

Veru nie. Snažím sa podať športové spravodajstvo podľa seba. Aj preto som sa rozhodla byť moderátorkou a&nbsp;neskončila som pri herectve. Aby som ľuďom mohla podávať svoj pohľad na veci.

Ako športová moderátorka ste na Slovensku doslova priekopníčkou – dovtedy bola táto pozícia výsostne mužskou záležitosťou. Boli vaše začiatky náročnejšie? Ako vás vnímali mužskí kolegovia?

Uf! Áno, začiatky vo výsostne mužskom kolektíve boli veľmi náročné. Lebo viete ako to je… Chlapi majú na niektoré veci akože patent a&nbsp;šport je jednou z&nbsp;nich. (Smiech.)

Neviem, ako dlho to trvalo, ale myslím si, že by som to mohla rátať na mesiace, keď ma už zavolali aj na pivo. (Smiech.)

Teraz ste mimoriadne populárna, o&nbsp;čom svedčia aj výsledky v&nbsp;ankete OTO, ktorú ste vyhrali šesťkrát. Akú spätnú väzbu dostávate od divákov, najmä od mužov? Píšu vám často?

Keďže nie som na žiadnych sociálnych sieťach, vždy ma poteší nejaký povzbudzujúci mail alebo list.

Diváci majú občas pocit, že herci a&nbsp;moderátori sú akoby súčasťou ich domácnosti, preto občas prekročia hranice. Máte aj nepríjemnejšie skúsenosti?

Ale áno, myslím si, že každá tým prešla alebo prechádza. Vždy sa nájdu takí aj takí. Ale dnes už existuje napríklad GDPR a&nbsp;vaša firma vás dokáže ochrániť.

Kto jej vyberá outfity a či rozmýšlala, že skončí s touto prácou sa dočítate na ďalšej strane...

Vo vysielaní máte vždy pekné a&nbsp;zaujímavé outfity. Vyberáte si ich sama alebo vám pomáhajú kostymérky v&nbsp;televízii?

Vyberáme ich spolu so šéfkou kostymérok Aďkou Chorvatovičovou, ktorá dokonale pozná nielen moje miery, ale aj vkus. A&nbsp;ešte je tu, samozrejme, šéfredaktor, ktorý mužským okom outfity odobrí.

Myslím, že ženy sa vašou televíznou garderóbou často inšpirujú. Zaregistrovali ste to? Máte od žien spätnú väzbu?

Áno, áno, veľakrát mám pocit, že šport pozerajú viac ženy ako muži. (Smiech.) A&nbsp;zrejme je to preto, lebo skúmajú, čo máme oblečené, obuté… Ale verím, že ich zaujíma aj šport, tak ako ich mužské polovičky.

Pre TV Joj pracujete od jej začiatkov. Lanárili vás k&nbsp;sebe aj iné televízie? A&nbsp;prečo u&nbsp;vás jednoznačne vyhrala Jojka?

Jojka si ma vybrala. Som rada, že som jej zostala verná. Nechcem, aby to vyznelo ako klišé, ale sme naozaj jedna veľká rodina. So svojimi „šporťákmi“ som dlhšie než s&nbsp;manželom. (Smiech.)

Jojka oslávila dvadsať rokov. Ktoré obdobie by ste pre seba osobne označili za zlatú éru počas týchto dvoch dekád?

To je ťažké povedať. Televízia je veľmi živý mechanizmus. V&nbsp;každom období sa niečo deje. A&nbsp;preto je táto práca zaujímavá, lebo nikdy nie je rovnaká.

A&nbsp;boli aj momenty, keď ste s&nbsp;tou­to prácou chceli skončiť alebo u&nbsp;vás nič také nikdy nenastalo?

Teraz som sa hlbšie zamyslela, ale ani som nemusela, lebo nič také u&nbsp;mňa nenastalo.

Po kom zdedila lásku k športu? Dozviete sa na ďalšej strane...

Je niečo, čo vás pri práci stále dokáže prekvapiť?

Keďže som v&nbsp;spravodajstve, každý deň je iný. Vždy sa niečo nové deje. Nikdy nemôžete hovoriť o&nbsp;stereotype.

Komentovanie športu vás nikdy nelákalo? Prípadne, chceli by ste si to niekedy vyskúšať?

Komentovanie nie, ale som rada, že som dostala šancu vďaka našej novej televízii Joj Šport pozvať si trebárs pred futbalovým zápasom do štúdia hosťa a&nbsp;rozprávať sa s&nbsp;ním. Konečne môžem povedať aj ja svoj pohľad na vec. (Úsmev.)

Po kom ste zdedili lásku k&nbsp;športu? A&nbsp;ktorý druh, prirodzene, okrem manželovho milovaného futbalu, je vám najbližší?

To som zdedila po svojom otcovi. Hrával volejbal, cvičil džudo, bol lyžiarskym aj plaveckým inštruktorom. Neexistoval víkend, ktorý by sme nepresedeli pred telkou a&nbsp;„nefandili“ Slovákom! Doteraz spomínam na moment, keď som mala dvanásť rokov a&nbsp;ako Československo sme vyhrali hokejové zlato! A&nbsp;dôkazom, že môj otec bol obrovský fanúšik nášho športu, je aj to, že hneď ako Petra Vlhová (26) vyhrala zlatú olympijskú medailu, môj ocino dostal infarkt a&nbsp;už nie je medzi nami…

Keby to nebol šport a&nbsp;moderovanie, čomu inému by ste sa venovali?

Osem rokov ste moderovali v&nbsp;rádiu. Týmto smerom vás to opäť neláka?

Ale áno, mám na rádio len tie najlepšie spomienky a&nbsp;verím, že sa k&nbsp;tejto práci ešte vrátim.

O jej novej záľube sa dočítate na ďalšej strane...

A&nbsp;čo vaši synovia? Ťahá ich to viac k&nbsp;športovej alebo k umeleckej kariére?

Nie, nie. Moji synovia nabrali iný smer. Hoci starší hrá Counter Strike, čo je e-šport, študuje vysokú školu, odbor podnikanie a&nbsp;manažment. Mladší sa teraz hlási na bilingválne gymnázium.

V&nbsp;minulosti ste v&nbsp;jednom rozhovore spomenuli, že váš starší syn trpí autoimunitným ochorením. Ako sa celá rodina pasujete počas posledných dvoch rokov s&nbsp;kovidom?

No… Musím povedať, že nikto z&nbsp;mojej rodiny kovid nemal. Musím zaklopať. A… nemusím mať všetko. (Smiech.)

Aj ste museli urobiť nejaké zásadné opatrenia, aby ste sa vyhli nákaze?

Myslím, že sme vždy dodržiavali všetky pravidlá. Dali sme sa zaočkovať a&nbsp;nedráždili sme kobru bosou nohou. Dúfam, že kovid je už na ústupe, aj keď s&nbsp;jeho variantmi sa zrejme budeme pasovať stále a&nbsp;budeme sa s&nbsp;ním musieť zrejme naučiť žiť.

Vy ste vraj aj výborná kuchárka a&nbsp;pekárka. Prišla táto nová záľuba ruka v&nbsp;ruke najmä s&nbsp;opakovanými lockdownmi?

Musím povedať, že táto záľuba sa u&nbsp;mňa prejavila už skôr. Ako chalani rástli a&nbsp;chodili zo školy domov, hovorievali: „Ale mamiii… Zuzka mala taký dobrý koláčik… Alebo Peťo mal minule takú tortu na narodky… Ty si jediná mama, čo nepečie…“ (Smiech.) Tak som si vstúpila do svedomia a&nbsp;občas niečo napečiem. Varím nonstop, lebo varím pre troch veľkých chlapov. Pre mňa je najväčšou poctou, keď mi povedia: „Mami, zajtra bude aké menu? Ty varíš najlepšie!“