Krvavé nosy

„Potrebujeme 50 vankúšov, spomínané plachty, paplóny, deky. Zháňam vitamíny pre zamestnancov aj pre klientov, oblečenie,“ vymenúva iba základné veci Renáta Názlerová, keď sa jej bez okolkov pýtame na telefonát, ktorého sme boli svedkami. Po tom, ako sa v zariadení na jar rozmohol koronavírus, museli všetko zlikvidovať pre riziko kontaminácie. Situácia je taká vážna, že zdravotníci zatiaľ pracujú vo svojich šatách, ich pracovné rovnošaty tiež skončili v ohni. A čo znie neuveriteľne, zariadenie by uvítalo aj sponzorov, ktorí by seniorom pomohli s výdatnejšou stravou.

Aktuálne sa síce tešia z pomoci podnikateľa, ktorý im dodáva 240 lokší, ale pre 120 klientov je to síce veľmi dôležitá, ale len veľmi malá kvapka v mori. „Je to jednoduchá matematika. Naši klienti majú veľmi nízke dôchodky, nemôžeme pýtať viac, niektorým nezostáva dosť ani na to, aby mali večeru. Stravná jednotka je iba šesť eur na celodennú stravu, ide o päť jedál. Napriek tomu sme sa s kuchyňou dohodli, že aspoň raz, dvakrát v týždni im naservírujú malé prekvapenie, ktoré nie je na jedálnom lístku, napríklad takú bublaninu.“

V náročných časoch je totiž nutné dôchodcom každý deň dávkovať radosť, optimizmus a nádej. „Naši klienti sú opäť zatvorení, v porovnaní s prvou vlnou je to však lepšie. Vtedy nesmeli opustiť izbu, dnes „iba“ zariadenie. Nad rámec pracovných zmlúv robíme všetko pre to, aby sa im nepodlomilo duševné zdravie. Napríklad ich autami vyvážame do prírody, hodinu sa prechádzajú, nedávno si doniesli celé tašky šampiňónov. Cvičia vonku, na čerstvom vzduchu, kvôli tomu potrebujeme deky od sponzorov. Aby boli motivovaní, dostanú k tomu sladkú dobrotu a teplý čaj. Jedna z klientok sa ozvala, že by chcela tancovať, tak zavedieme hodiny tanca. Mesto nám darovalo veľkoplošnú obrazovku, majú teda k dispozícií kino. Ušli sa nám od sponzora aj knihy, tí, ktorí radi čítajú, sa nesmierne potešili.

V nedeľu som si pre nich vyhradila čas na besedy. Stretávam sa s nimi a rozprávame sa o tom, čo ich trápi. Navrhujú témy, najnovšie to, ako si zlepšiť vzťahy s deťmi, ktoré sa im neozývajú. Rozprávam im o svojich cestovateľských zážitkoch, motivujem ich, aby písali svoje spomienky, čítali, kreslili. Potešili by sme sa tabletom. Niektorí naši klienti sú úplne nemohúci, neudržia ani pohár v ruke. Napriek tomu sú to cítiace a mysliace bytosti. Chýba im rodina. Ošetrovatelia by im nad rámec povinností pomohli práve prostredníctvom tabletu spojiť sa s blízkymi ľuďmi,“ vymenúva Renáta Názlerová, čo sa jej za taký krátky čas podarilo zmeniť. Klienti v zariadení ju na nedeľňajších besedách zahrňujú aj otázkami doslova na telo. Napríklad, čo robí ako riaditeľka pre ich bezpečnosť. Na jar, keď bolo pezinské zariadenie ohniskom nákazy, ich opakovanie testovali, niektorí seniori už potom zakaždým krvácali z nosa. Nečudo, že ich máta strach.

Článok pokračuje na následujúcej strane.