Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Celé roky bola známa z&nbsp;televíznej súdnej siene. Ako advokátka veľmi horlivo a&nbsp;hlavne presvedčivo hájila záujmy svojich klientov. Veľmi sa však ani nemusela snažiť hrať. Kto Renátu Názlerovú pozná, vie, že nespravodlivosť na ňu pôsobí ako červené súkno na býka. Pred pár týždňami oznámila svojim fanúšikom na sociálnej sieti veľkú životnú zmenu.

Opúšťa šoubiznis, z&nbsp;nablýskaného sveta rovno od celebrít odchádza do úplne inej sféry k&nbsp;ľuďom, ktorí každý deň bojujú s&nbsp;bolesťou a&nbsp;často aj s&nbsp;nemohúcnosťou. Stala sa riaditeľkou Domova sociálnych služieb a&nbsp;zariadenia pre seniorov v&nbsp;Pezinku. „Je to nečakaná, ale radostná etapa v&nbsp;mojom živote,“ hovorí prekvapivo. Z&nbsp;televízneho sveta teda odišla do zariadenia, ktoré malo na jar v&nbsp;prvej vlne koronavírusu blízko k&nbsp;vojnovej situácii. Viac ako 60 ľudí vrátane zamestnancov sa nakazilo novým neznámym vírusom, 16 klientov boj s&nbsp;chorobou nezvládlo. Vtedajšiu riaditeľku odvolali, zariadenie riadila krízová manažérka, ktorú na miesto vyslal zriaďovateľ – Úrad Bratislavského samosprávneho kraja.

Nasledovalo výberové konanie na nového riaditeľa či riaditeľku, z&nbsp;ôsmich záujemcov komisia vybrala práve Renátu Názlerovú. Ešte aj dnes, po niekoľkých mesiacoch a&nbsp;v&nbsp;čase, keď sa celý svet ocitol v zajatí nebezpečnej druhej vlny koronavírusu, cítiť v&nbsp;Pezinku následky hrozivej situácie z&nbsp;jari.

Článok pokračuje na následujúcej strane.

„Potrebujeme 50 vankúšov, spomínané plachty, paplóny, deky. Zháňam vitamíny pre zamestnancov aj pre klientov, oblečenie,“ vymenúva iba základné veci Renáta Názlerová, keď sa jej bez okolkov pýtame na telefonát, ktorého sme boli svedkami. Po tom, ako sa v&nbsp;zariadení na jar rozmohol koronavírus, museli všetko zlikvidovať pre riziko kontaminácie. Situácia je taká vážna, že zdravotníci zatiaľ pracujú vo svojich šatách, ich pracovné rovnošaty tiež skončili v&nbsp;ohni. A&nbsp;čo znie neuveriteľne, zariadenie by uvítalo aj sponzorov, ktorí by seniorom pomohli s&nbsp;výdatnejšou stravou.

Aktuálne sa síce tešia z&nbsp;pomoci podnikateľa, ktorý im dodáva 240 lokší, ale pre 120&nbsp;klientov je to síce veľmi dôležitá, ale len veľmi malá kvapka v&nbsp;mori. „Je to jednoduchá matematika. Naši klienti majú veľmi nízke dôchodky, nemôžeme pýtať viac, niektorým nezostáva dosť ani na to, aby mali večeru. Stravná jednotka je iba šesť eur na celodennú stravu, ide o&nbsp;päť jedál. Napriek tomu sme sa s&nbsp;kuchyňou dohodli, že aspoň raz, dvakrát v&nbsp;týždni im naservírujú malé prekvapenie, ktoré nie je na jedálnom lístku, napríklad takú bublaninu.“

V&nbsp;náročných časoch je totiž nutné dôchodcom každý deň dávkovať radosť, optimizmus a&nbsp;nádej. „Naši klienti sú opäť zatvorení, v&nbsp;porovnaní s&nbsp;prvou vlnou je to však lepšie. Vtedy nesmeli opustiť izbu, dnes „iba“ zariadenie. Nad rámec pracovných zmlúv robíme všetko pre to, aby sa im nepodlomilo duševné zdravie. Napríklad ich autami vyvážame do prírody, hodinu sa prechádzajú, nedávno si doniesli celé tašky šampiňónov. Cvičia vonku, na čerstvom vzduchu, kvôli tomu potrebujeme deky od sponzorov. Aby boli motivovaní, dostanú k&nbsp;tomu sladkú dobrotu a&nbsp;teplý čaj. Jedna z&nbsp;klientok sa ozvala, že by chcela tancovať, tak zavedieme hodiny tanca. Mesto nám darovalo veľkoplošnú obrazovku, majú teda k&nbsp;dispozícií kino. Ušli sa nám od sponzora aj knihy, tí, ktorí radi čítajú, sa nesmierne potešili.

V&nbsp;nedeľu som si pre nich vyhradila čas na besedy. Stretávam sa s&nbsp;nimi a&nbsp;rozprávame sa o&nbsp;tom, čo ich trápi. Navrhujú témy, najnovšie to, ako si zlepšiť vzťahy s&nbsp;deťmi, ktoré sa im neozývajú. Rozprávam im o&nbsp;svojich cestovateľských zážitkoch, motivujem ich, aby písali svoje spomienky, čítali, kreslili. Potešili by sme sa tabletom. Niektorí naši klienti sú úplne nemohúci, neudržia ani pohár v&nbsp;ruke. Napriek tomu sú to cítiace a&nbsp;mysliace bytosti. Chýba im rodina. Ošetrovatelia by im nad rámec povinností pomohli práve prostredníctvom tabletu spojiť sa s&nbsp;blízkymi ľuďmi,“ vymenúva Renáta Názlerová, čo sa jej za taký krátky čas podarilo zmeniť. Klienti v&nbsp;zariadení ju na nedeľňajších besedách zahrňujú aj otázkami doslova na telo. Napríklad, čo robí ako riaditeľka pre ich bezpečnosť. Na jar, keď bolo pezinské zariadenie ohniskom nákazy, ich opakovanie testovali, niektorí seniori už potom zakaždým krvácali z&nbsp;nosa. Nečudo, že ich máta strach.

Ďalšou veľmi dôležitou kapitolou sú zamestnanci. Aj oni čelili nákaze, ktorá mohla byť pre nich fatálna. Niektorí z nich celé dva mesiace neopustili zariadenie, boli tam zavretí bez toho, aby sa stretávali s rodinami, s blízkymi ľuďmi. Podľa vtedajších medializovaných informácií spali na zemi na matracoch, na vyšetrovacích ležadlách.

„Niektorí z nich sa tiež nakazili. V noci sa potili z vysokých teplôt, snažili sa liečiť, aby ráno mohli v službe vystriedať svojich kolegov. Môžeme im ďakovať, že neušli tak, ako sa to stalo v zariadeniach v zahraničí. Situácia nemala ďaleko k vojnovému stavu. Bol to obrovský nápor na ich psychiku. Napriek tomu odviedli hrdinský kus práce. A že sa stali chyby? Tie sa mohli stať všade, nikto nevedel, ako narábať s nákazou, ako sa k nej postaviť, nakoľko je infekčná a smrteľne nebezpečná.

Mali sme len sprostredkované informácie zo zahraničia. Niektorí sú dnes na dlhodobej PN, drvivá väčšina však naďalej pracuje. Koronavírus si vyžiadal svoju daň. Bojujú s fyzickými následkami, ako sú poruchy spánku, koncentrácie, vypadali im vlasy. Myslím si, že časom by malo byť vzaté do úvahy, že sa nakazili v práci, a bolo by ich treba dostatočne odškodniť. Treba rozmýšľať, akú formu rehabilitácie týmto ľuďom poskytne spoločnosť, až to všetko pominie. Veľmi sa chcem zamerať aj na pomoc zamestnancom, hľadám partnerov, ktorí by mi pomohli s ich psychickou a fyzickou rehabilitáciou, aby si mohli efektívne oddýchnuť. Iba poďakovať sa im nestačí.

Výberová komisia, samozrejme, diskutovala so mnou aj o tom, že som mediálne známa z televíznej obrazovky. Niekomu by sa to mohlo zdať kontraproduktívne. Ale skutočnosť, že som známa, využívam na oslovovanie sponzorov. Nehanbím sa za to, že prosím o pomoc. Snažím sa mobilizovať verejnosť, aby nás podporili, pomohli nám alebo iným podobným zariadeniam v okolí. V každej občiansky dobre nastavenej spoločnosti je normálne, že komerčná sféra pomáha tej nekomerčnej. Sme rozpočtová organizácia, nemáme výrobné či iné aktivity, ktoré by produkovali zisk, tak sa obraciame na verejnosť.“

Na našu otázku, či komisia nebola šokovaná jej prítomnosťou na výberovom konaní, Renáta Názlerová odpovedá s&nbsp;úsmevom: „Mali rúška, tak som nevidela poriadne ich reakcie.“ No pravda je, že jedna z&nbsp;klientok ju oslovila, či ona je tá herečka, ktorá má u&nbsp;nich pracovať. Kým väčšina Slovenska bola z&nbsp;jej razantnej životnej zmeny prekvapená, pre jej blízke okolie to nie je nič nové.

„Sociálnou oblasťou sa zaoberám dlhé roky, v&nbsp;rámci mediácií som riešila veľa sporov, ktoré boli silno podmienené aj sociálnymi atribútmi. V&nbsp;prvej vlne mi bolo úzko z&nbsp;toho, že nemôžem nič robiť. Preto som aspoň ako mediátorka ponúkla virtuálnu pomoc seniorom, aby sa mohli vyrozprávať. Som ten typ človeka, že keď nastane problém, nahromadí sa vo mne neuveriteľná energia a&nbsp;chcem situáciu okamžite riešiť. Odbúrať stres totiž dokážeme aj tak, že sa mu postavíme a&nbsp;robíme niečo aktívne.

Práve to je pre mňa terapia. Čo iných paralyzuje, mňa aktivuje. Keď prišla druhá vlna, povedala som si, teraz je ten čas, treba urobiť niečo pre vlasť, viem, že niekto povie, aké je to trápne klišé, ale ja si za tým stojím. Som lokálpatriotka. Mám rada svoju krajinu a&nbsp;pokiaľ mám nejaké schopnosti, nie je teraz dôležité využívať ich komerčne, ale zmysluplne, v&nbsp;prospech zraniteľných, preto som sa rozhodla uchádzať sa o&nbsp;miesto riaditeľky v&nbsp;sociálnom zariadení,“ opisuje vyštudovaná novinárka.

Pýtame sa jej, či vôbec niekedy plánuje návrat do šoubiznisu. „Pred rokom som si ani len nepomyslela na to, že budem pracovať v&nbsp;sociálnych službách. A&nbsp;pozrite, kde dnes som. Takže nikdy nehovor nikdy. Moje nároky sú však také, že chcem robiť veci, ktoré majú zmysel. Nemám nič proti ľuďom, ktorí pracujú v&nbsp;šoubiznise, každý robíme, čo vieme, ale pre mňa to bolo málo. Ak sa vyskytne zaujímavý projekt a&nbsp;budem presvedčená, že to ľuďom niečo prinesie, zúčastním sa. Teraz je však mojím pôsobiskom Pezinok a&nbsp;mojimi kolegami sú ošetrovatelia, zdravotné sestry, sociálne pracovníčky, som tam pre nich a&nbsp;pre našich klientov.“

Sociálna oblasť je od šoubiznisu na míle vzdialená aj platovými podmienkami. Renáta Názlerová sa rozpráva s&nbsp;nami bez okolkov aj na túto tému: „Ešte som nedostala svoju prvú výplatu, tak vám neviem povedať, ako to bude s&nbsp;naším životným štandardom. I&nbsp;my máme hypotéku, netajíme to ani sa za to nehanbíme, žijeme ako väčšina. Ale nech to bude akokoľvek, prispôsobíme sa. Podstatné je, aby som dokázala pomáhať. Ak sa to podarí, ocenenie, ktoré potom – dúfam – príde, bude mať podstatne vyššiu hodnotu.“