Z histórie novodobých dejín máme jednu JEDINÚ LEGENDU – JÁNOŠÍKA a ešte aj k tej sa správame macošsky.

Akoby sme sa báli uveriť. Priznať sa. Prijať ju. Svojho času robil Slovenský rozhlas porovnanie dvoch známych hrdinov. Robina Hooda a Jánošíka. Kým Briti sa k svojmu „predkovi“ hrdo hlásili a nešetrili vedomosťami, Slováci sa okúňali a odpovedali rozpačito. Hanbili sa, alebo nevedeli? Hanbiť sa nemáme začo. V tých časoch sa na zbojníctvo nazeralo trochu inak a svojím spôsobom sa považovalo za počestné remeslo. Zbojníci boli obaja, ale už na prvý pohľad je medzi nimi markantný rozdiel. Robin Hood je výmysel. Nikdy neexistoval. Predstavuje len zmes ideí, ktoré mal svojím „životom“ podporovať v rôznych obdobiach histórie. Juraj Jánošík skutočne žil.

Valaška sa vrátila

Dodnes sa zachovali záznamy o jeho narodení vo Varínskej matrike, súpis povstaleckého vojska, kde pôsobil, súdny protokol z výsluchu a rozsudok smrti. To medzi tým je, samozrejme, mnohokrát prikrášlená rozprávka dedená z generácie na generáciu, ale takisto vychádza z reality.

Kým Slováci k Jánošíkovi jednoznačný postoj zaujať nevedia, naši severní susedia, pre ktorých je viac legendou ako kedysi živým občanom, si ho vzali za svojho. Áno, zbíjal aj na ich terajšom území, niekoľkí členovia jeho družiny dokonca pochádzali z prihraničnej obce Soľ, ale narodil sa, vojenčil, zlapali ho, súdili a popravili na území terajšieho Slovenska. Preto je trochu smutné, že oni „svojho“ legendárneho hrdinu šíria do sveta. Svojimi očami, akoby bol ich. Napísali o ňom muzikál Na skle maľované, ktorý sme síce veľmi úspešne prebrali, ale nevytvorili; venovali mu baletné predstavenie, niekoľko filmov i seriál. Nehovoriac o tom, že na celom Podhalí čo krčma to reštaurácia či hotel nesú jeho meno.

My sme o ňom vydali množstvo kníh, natočili štyri filmy a jeden kreslený seriál (Viktor Kubal st.), Ján Cikker o ňom zložil operu a radošinci mu venovali známe divadelné predstavenie. No a v septembri sa budeme pozerať na filmovú koprodukciu. Ako inak, slovensko- poľskú. Nehovoriac o tom, že podľa našich informácií na Slovensku neexistuje ani jeden historik expert na Jánošíka. A o tom, že zbojníkova valaška skončila po prvej svetovej vojne v budapeštianskom múzeu. Ako nám potvrdili v Slovenskom národnom múzeu, tá sa, našťastie, vrátila formou vládnej akcie roku 1957. Vidieť ju však nemôžete, leží v depozite.

Zabudnúť nesmieme ani na našich politikov. Veľkohubé reči o tom, že my tu Jánošíkov nepotrebujeme, je slogan úplne mimo misy. Keď sa k nášmu národnému hrdinovi takto stavajú oni, čo môžeme čakať od zvyšku obyvateľstva? V podstate medzi nimi a Jánošíkom veľký rozdiel nie je. Za vodcu ho zvolili demokraticky – hlasovaním. Zložil a dodržal prísahu. Zbíjajú rovnako, mení sa len modus operandi s tým, že Jánošík sa s pospolitým ľudom o lup podelil.

V osade U Jánošov

V podstate jediné miesto, kde žije Jánošík dodnes, je jeho rodná Terchová. Miestni obyvatelia sa k nemu hrdo hlásia, mnohí nosia jeho priezvisko, ktoré nájdete vari v každom rodokmeni miestnej rodiny. Pomenovali po ňom futbalový klub, hotel, reštauráciu, kolibu, svoj kraj. V predajni suvenírov kúpite Jánošíka v rôznych podobách a tvaroch, dokonca od tohto leta aj v komikse. Najzaujímavejším miestom Terchovej je, čo sa týka dôkazu jeho výskytu, osada U Jánošov. Tu totiž býval.

Podobných osád, pomenovaných podľa rodu, ktorý tam žije už po niekoľko generácií, je v okolí asi päťdesiat. Ležia vysoko nad obcou, v tichu, obklopené prírodou. Najprv ideme asi sedem kilometrov autom, potom ešte kus pešo. Jemne mrholí, hory fajčia a človek má pocit, že sa naozaj vrátil do 17., 18. storočia. Vedľa seba stoja storočná, evidentne neobývaná chalupa po boku novšej drevenice a oproti spráchnivená, zrejme šopa. Nuž a vedľa nej prázdne miesto zarastené trávou. Tu stál kedysi rodný dom Juraja Jánošíka. Spadol koncom druhej svetovej vojny. Od staroby. Kto a dokedy v chalupe býval, nie je známe.

„Určite rodina, ľudia z rodu,“ myslí si miestna chodiaca encyklopédia Vladimír Križo. Mesiac pred koncom druhej svetovej vojny zhorelo v Terchovej asi 150 domov, vyše 100 rodín sa odsťahovalo. Prijali ponuku osídliť dnešnú Dunajskú Lužnú, kedysi Jánošíkovo, lebo sa tu parcelovali maďarské veľkostatky. Veľa miestnych skončilo aj v bývalej Juhoslávii a v 70. rokoch prišla ďalšia vlna, keď Terchovčania húfne predávali chalupy a sťahovalo sa na Záhorie. Koľko bolo medzi odídencami pokrvných príbuzných Jura Jánošíka, nevieme.

Najprv kuruc, potom labanc

Tak tu sa narodil... 25. januára 1688 Anne rodenej Czisnikovej a Martinovi Jánošíkovi. Tu vyrástol. S troma bratmi a jednou sestrou, o ktorých sa história viac nezmieňuje. Len o Jurajovi, bratovi Jánovi, ktorého popravili za zbojníčenie a pomoc Jurajovi v družine, a o ich otcovi. Tu žil do svojich osemnástich rokov, keď sa dal zverbovať do povstaleckého vojska Františka Rákociho (1706) na podnet plukovníka Viliama Vinklera, teda ku kurucom. Bola to jedna z možností slušne si zarobiť. Žoldnieri dostali tzv. handgeld, teda peniaze na ruku, denné dávky potravy a služné; čo sa týka výzbroje a uniformy, extra dobre vybavení neboli. Veľmi zaujímavou zložkou však bol podiel na vojnovej koristi. Ako takíto vojaci vyzerali a podľa čoho ich vyberali, sa môžeme iba domnievať.

„Určite musel byť dobre stavaný, šľachovitý, silný a v dobrej kondícii,“ hovorí historik Ivan Mrva. „Prosto odolný kus chlapa.“

Na ilustráciu: do uhorských vojsk verbovali mužov s výškou 150 cm, do c. a k. armády do 153 cm. V týchto intenciách sa mal pohybovať aj Jánošík, ale hovorí sa, že bol určite vyšší. Prehratá bitka pri Trenčíne 3. 8. 1708 predznamenala koniec Rákociho povstania. Jánošík, tak ako mnoho iných, prešiel na opačnú stranu barikády k tzv. labancom, do cisárskej armády Habsburgovcov. Prevelili ho na Bytčiansky zámok do strážnej služby. Práve sem sa dostal do väzenia zbojník Tomáš Uhorčík. Spriatelili sa a Jánošík mu na jeseň 1710 pomohol utiecť. Jeho zase v novembri z vojenskej služby vykúpil otec. Vraj to nebolo lacné, preto vznikol názor, že zase až z takej chudobnej rodiny nepochádzal. Vrátil sa domov, chopil sa pluhu, ale v zime niekoľkokrát navštívil Uhorčíka. Po čase sa stretli na jarmoku v Liptovskom Mikuláši a Jánošík sa stal príležitostným členom jeho zbojníckej družiny. Po akcii v okolí moravského Vsetína sa Uhorčík rozhodol zmeniť život. Oženil sa, usadil sa v Klenovci, kde ho poznali pod menom Martin Mravec. Dňa 29. septembra 1711 prenechal vedenie zbojníckej družiny 23-ročnému Jánošíkovi.

Legendy robia ženy

Hoci zbíjal necelé dva roky, je najznámejším hôrnym chlapcom. Prečo práve on?

„Lebo sa podelil,“ hovorí Vladimír Križo. Historik Mrva súhlasí: „Legendy robia ženy. Všetky tie prstene a drahé čačky od ozbíjaných paničiek porozdávali terchovským dievkam,“ zhodujú sa, prečo sa tešil takej veľkej popularite. Ktorá však bola Jánošíkova vyvolená?

V ľudovej slovesnosti prevažuje Anička, občas zaznie Dorota a v jednom z filmov bola dokonca reč o Tereze.

„Jáj,“ smeje sa pán Križo. „Jánošík bol pravý Terchovčan a Terchovčan bez frajerky? Takého nebolo!“

Aj historik Mrva sa domnieva, že frajerôčok bolo v hre viac. „Pôsobil na pomerne širokom teritóriu, veľakrát sa musel schovávať. Čím viac frajeriek ktoré obdaroval, mal, tým, bola legenda o ňom silnejšia, lebo ako som už povedal, legendy robia ženy.“

Možno by sa Jánošík tešil dobrému zdraviu a priazni žien ešte dlhšie, keby jeho družina jedného pekného dňa neolúpila nemeckú grófku, manželku vyššieho cisárskeho dôstojníka Schardonovú. Stalo sa tak medzi Východnou a Važcom v lete 1712. Liptovská stolica jej musela zo svojich peňazí zaplatiť odškodné, čo ich poriadne nahnevalo. Okrem toho hľadali vraha farára z Domaniže, a na tento účel sa Jánošík v danej politickej atmosfére v krajine vcelku hodil. Po povstaniach boli ľudia unavení, rokovania za okrúhlym stolom vyzerali sľubne, začali znova dôverovať Habsburgovcom. Zbojníkov vtedy nepovažovali za mierotvorný prvok.

Na jeseň 1712 uväznili Jánošíka a Uhorčíka, zrejme omylom, na zámku v Hrachove. Po niekoľkých dňoch ich prepustili. Druhý raz chytili kamarátov v marci 1713 u Martina Mravca v Klenovci. To, že Mravec je Uhorčík, vtedy nevedeli. Podľa zachovaného protokolu z výsluchu sa Jánošík držal prísahy; neprezradil žiadne meno, nepriznal sa a nikdy mu nedokázali nijakú vraždu. Priznal iba desať lúpeží. Ale to až po dvoch stupňoch mučenia, ktoré sa u nás vykonávali podľa „návodu“ chorvátskeho právnika Kitoniča. Medzi ľahší stupeň patrili úkony bez trvalých následkov: španielske čižmy, naťahovanie na škripec, bitka bičom či palicou, drvenie palcov; v ťažšom stupni sa používal oheň: opaľovanie údov či trhanie častí tela žeravými kliešťami. Nakoniec ho 17. marca 1713 obesili za pravé rebro.

„Bola to krutá smrť, pretože na tejto strane nie sú životne dôležité orgány. Odsúdený tak umieral aj dva-tri dni,“ vysvetľuje historik Mrva. Ako dlho vydržal Jánošík, dobové dokumenty nehovoria. Veľmi málo informácií je aj o mieste jeho posledného odpočinku. Hovorilo sa, že ho pochovali na kuruckom cintoríne, lenže v okolí Liptovského Mikuláša žiadny nebol.

„Pred začiatkom výstavby Liptovskej Mary v rokoch 1971 – 1972 robili prieskum a v obci Paludza našli hrob, ktorý by mohol patriť Jánošíkovi,“ spomína historik. „Odsúdení na smrť väčšinou nemali vlastný vysvätený hrob, a tak, ale dôkazy na to nie sú, ho pochovali spolu s iným mužom zrejme podobného osudu.“

Ak by to tak bolo, Jánošíkove pozostatky odpočívajú s najväčšou pravdepodobnosťou na dne priehrady.

Diskusia