Na jeho doskách vytvorila vyše deväťdesiat postáv. Na začiatku kariéry to bola Vierka v hre Ivana Stodolu Jožko Púčik a jeho kariéra. Svoj talent uplatnila v inscenáciách Tanec nad plačom (Peter Zvon), Inkognito (Ján Palárik), Vejár (Carlo Goldoni), Play-Back (Mikuláš Kočan). Za prelomovú označila kritika jej postavu Xénie v kompozícii hier Maxima Gorkého V predvečer. Fakt, že je rovnako zdatná aj v dramatickej polohe, potvrdila Eva Krížiková v Shakespearovom Kráľovi Learovi či v inscenácii Jána Soloviča Zvon bez veže.
Prvý raz sa pred kameru postavila vo filme Lazy sa pohli (1951) režiséra Paľa Bielika, išlo však o drobnú rolu. Oveľa väčší priestor jej dal ten istý režisér vo svojej známej komédii V piatok trinásteho (1953), čo bol prvý film dokončený vo filmových štúdiách na bratislavskej Kolibe. Krížíková v ňom spolu s Františkom Dibarborom hrala súrodencov trpiacich pod prísnym dohľadom ich čerstvo penzionovaného a konzervatívne založeného otca (Ondrej Jariabek).
Už o dva roky nasledovala ďalšia populárna komédia Štvorylka z dielne režisérov Jozefa Medveďa a Karola Kršku. Po poviedkovej satire Čert nespí (Peter Solan, František Žáček, 1956) mala Eva Krížiková príležitosť zahrať si Vierku, kolegyňu nešťastného Jožka Púčika, aj na striebornom plátne. Film Statočný zlodej na motív známej hry nakrútil v roku 1958 režisér Ján Lacko. O rok neskôr sa opäť s Paľom Bielikom stretla pri nakrúcaní vojnovej drámy Kapitán Dabač.
Článok pokračuje na ďalšej strane.