Už dvanásť sezón je jeho domovskou scénou Divadlo Andreja Bagara a zaradil sa medzi kolegov, ktorí často merajú cestu medzi Nitrou a Bratislavou. Hovorí, že to nie je zatiaľ náročné. „Skôr to vnímam ako hodinu k dobru na oddych. Cesta je rovná a ak šoféri nerobia somariny, tak sa presúvam v pokoji. Dokonca niekedy aj do scenára stihnem nakuknúť, nehovorte to však policajtom,“ smeje sa predstaviteľ prominentného a svojrázneho kaskadéra.

Martin je otcom šesťročného syna, ktorého má s expartnerkou v striedavej starostlivosti. Neboli zosobášení a pri rozchode sa pomerne ľahko dohodli na tomto modeli fungovania. Mnohé výskumy tvrdia, že pri „striedavke“ deti veľmi dobre prospievajú a nevnímajú tak tragicky rozchod rodičov. V každodennom živote vidí, ako spolu dokážu spolupracovať a dohodnúť sa.

Záujmy dieťaťa sú vždy na prvom mieste. Potvrdzuje to aj herec. Pri jeho povolaní je to niekedy náročné aj preto, že má prácu v Nitre aj v Bratislave a pracuje aj večer, ba dokonca aj v noci. No všetko sa dá zvládnuť, ak sa expartneri vedia dohodnúť bez zbytočných negatívnych emócií a potreby škodiť si navzájom.

Martin komunikáciu so synovou matkou chváli. „Bývalá partnerka mi maximálne vychádza v ústrety, nemá teraz toľko práce ako ja. Keď mám toho viac, tak sa o syna postará. Naozaj sa pri ňom striedame. Snažím sa, aby mu nič nechýbalo, a ak mám plný deň, tak aspoň ráno ho vezmem do školy, alebo popoludní s ním strávim pár hodín. A keď mám voľno, tak som s ním stále. Je to môj anjel. Je mi ľúto, že to je takto medzi ľuďmi. Myslel som si, aký zlý osud ma stretol, že sme takto skončili, bolo to spočiatku celé smutné. Ale keď v septembri malý nastúpil do školy, zistil som, že sú aj oveľa horšie prípady. Myslím tým, ak sa dospelí nevedia dohodnúť a potom si to odnáša dieťa. Dôležité je, aby sa dospelí rozišli v dobrom a nerobili si zle. Ak to takto funguje, dieťa má šancu na dve fungujúce rodiny. Dostáva dvojnásobný prídel lásky. A to je plus v tom najlepšom zmysle.“

Rozhovorí sa aj o tom, ako ho syn nabáda, aby si už konečne niekoho našiel. „Spočiatku som si myslel, že si budem hľadať niekoho, kto bude vyhovovať aj jemu. Lenže uvedomil som si, že syn vyrastie a odíde a partnerka mi zostane. Tak by asi mala byť podľa mojich kritérií. Nie je ľahké nájsť takú, čo by mi vyhovovala, priznávam, že mám vysoké nároky. Bývalá priateľka nastavila latku veľmi vysoko. Ale zatiaľ sa do toho nehrniem. I sloboda má svoje čaro, len občas mi však chýba niekto druhý. Keby som nemal syna, ktorému môžem prejaviť city, dať lásku, pomojkať sa, asi by som to znášal horšie. Stretávam sa s ľuďmi, obzerám sa a čakám na tú správnu príležitosť. Ono to príde, ja viem.“

Keď občas trávi čas s nezadanými kamarátkami, syn to nerieši. „On to nevníma tak, či je to potenciálna partnerka pre mňa alebo nie,“ smeje sa. Za najdôležitejšie vo vzťahu považuje dobre vyváženú kombináciu chémie a porozumenia. „Aby sa tí dvaja priťahovali aj si rozumeli, mali si čo povedať. Vidím okolo seba kopec párov, ktoré žijú vedľa seba a nechápem, načo sú vlastne spolu. Ja ak nenájdem to, čo hľadám, som ochotný zostať sám.“

Pritakáva, keď hovorím, že s pribúdajúcim vekom budú nároky iba rásť. „Ja som stále čakal, kedy to už príde, bože, tá láska, keď nemôžeš ani spávať. Ale už teraz nepríde, prvé lásky prešli, už to také nikdy nebude ako na začiatku. Keď sme boli slobodní, bezdetní, voľnosť, hlava v oblakoch. Teraz už máme aj racionálne dôvody. Samozrejme, že rád by som mal ešte rodinu aj ďalšie deti. Aj malý sa ma stále pýta, kedy si už nájdem frajerku. Najčastejšie vtedy, keď vešiame spolu vypratú bielizeň, lebo ho to nebaví robiť.“

Rola kaskadéra v Divokých koňoch nie je jeho prvý televízny projekt, hral už v iných seriáloch – Tajné životy, Vdova, Horúca krv, Dr. Ludsky, Keby bolo keby a v iných. Vyskúšal si aj prácu v celovečernom filme, v medzinárodnej produkcii Tobruk. „Vždy to boli len také ‚frcky‘, ale bolo to príjemné. Presne v zmysle mojej teórie, že rýchla sláva nie je dobrá. Nikdy som sa nechcel dostať rýchlo na výslnie. Mladým ľuďom, čo to nemajú v hlave ešte celkom usporiadané, to môže aj uškodiť. Ja som trpezlivo čakal na svoju príležitosť a verím, že toto ešte nie je všetko. Som presvedčený, že na mňa ešte pekné roly čakajú. Nakoniec, vedel som, že s týmto svojím ksichtom sa presadím až v staršom veku.“

Keď príde do svojho rodného Liptovského Mikuláša, rodáci sú šťastní, že ho vidia na televíznej obrazovke. A pritom mohli byť na neho hrdí z celkom iného dôvodu. Martin bol študentom hokejovej školy a predpovedali mu sľubnú kariéru. Keď sa ho pýtam, či občas nemyslí na to, ako by sa bol jeho život vyvinul, keby zostal pri hokejke, opäť sa zasmeje. „To mi všetci v divadle hovoria! Že som mohol zostať na ľade a dnes by sa na mňa dívali v televízore, ako naháňam puk. Možno by som zvládol viac ako niektorí naši hokejisti,“ zažartuje, no potom s vážnejšou tvárou dodá: „Nemyslím si, že by som bol extra talentovaný, a, žiaľ, v športe existujú kadejaké veci. Rodinkárstvo som zažil a videl sám, človek sa môže snažiť koľko chce. Keď som videl, že moja snaha nikam nevedie, začal som robiť somariny a zistil som, že aj vyvádzaním sa dá uživiť.“

Vždy bol triedny šašo, všetkých okolo seba zabával a ešte mu to robilo aj radosť. Raz stretol na prázdninách v Partizánskom u babky Luciu Siposovú a bolo! „Aj ona bola ako ja, bláznivá, a inšpirovala ma. Po prázdninách som sa začal viac zaujímať o divadlo.“ Štúdium na VŠMU mu otvorilo nové obzory. Nebolo to celkom tak, ako si pôvodne predstavoval. Neboli to len samé žúry a bohémsky život. „Najprv som sa nevedel nabažiť pocitu, že som preč z domu, ale veľmi rýchlo mi všetko začalo chýbať a domov som sa tešil. Dal som sa dokopy s Milanom Ondríkom, porozumeli sme si. On chlapec z Oravy, ja z Liptova, štyri roky sme spolu bývali na izbe na internáte.“

Martin sa smeje a rozpráva historky o tom, ako dávali internátnej izbe zabrať. Ako často museli maľovať, opravovať zničené dvere. „Boli sme trošku ako divá zver, veď nás tak aj volali. A postupne prichádzalo poznanie, čo je v tejto profesii dôležité. Jednoznačne treba mať ‚nažité‘, to sa nedá predbehnúť,“ myslí si.

Pri pravidelnom pendlovaní medzi dvoma prácami v rôznych mestách a pri starostlivosti o syna prváka asi človek nemá veľa času na oddych. Martin Nahálka s tým však problém nemá. „Zatiaľ nedostatok času nepociťujem, viem si to zariadiť. Kým som v Nitre, mám čas na syna aj na svoje hobby a kamarátov. Iné by bolo, keby som aj na predstavenia dochádzal do Bratislavy, verím, že to by bolo náročnejšie. A neviem, či by som to zvládal, ja potrebujem aj žiť. Mám Nitru rád, ja, chlapec z Mikuláša. je tu aspoň jeden kopec! Mám tu kamarátov, s ktorými chodím na ryby, rád sa korčuľujem, bicyklujem.“

S kamarátom pri pive sa dohodol, že začne robiť sparťanský beh. A slovo dodržal. „Tento rok som ho absolvoval prvýkrát a zistil som, že na tom kondične nie som ešte zle. Dokonca som predbehol svojho trénera. Asi mám naozaj na šport bunky, mal som ich po kom podediť, môj otec bol telocvikár.“

Herec Martin Nahálka žije sám, ale syn ho nahovára: Nájdi si už frajerku!

Výber pre vás