Dlhé roky si starostlivo budoval imidž. Viaceré veci boli v živote zlatého slávika nejasné, preto mnohí očakávali, že  k nim vo svojej poslednej spovedi zaujme jednoznačný postoj.

V úvode knihy opisuje svoju prvú spomienku, keď ako trojročný ležal v posteli. Pristúpila k nemu neznáma biela postava a šepkala mu niečo do ucha. „Nerozumel som jej, možno preto, že som bol ešte veľmi malý. Ale prítomnosť pôvabnej víly ma nezaskočila, nevystrašila, naopak, pocítil som akési samozrejmé bezpečie a radosť.“ Nazdával sa, že šlo o jeho sudičku, ktorá mu možno predpovedala životnú úlohu. Áno, vo svojej poslednej knihe sa umelec neubránil mystifikácii svojej osoby, čo mu niektorí, samozrejme, vyčítajú. Jeho životný príbeh je aj odhliadnuc od toho nesmierne bohatý, strhujúci, hoci samotný autor hneď v úvode autobiografie upozorňuje, že o žiadne pikantérie nepôjde a sú to jeho spomienky na situácie, ktoré môžu iní vnímať úplne rozdielne.

Gott bojoval o čas, v memoároch opísal aj trápenie s chorobou. Čo pred ním tajili sa dozviete v najnovšom vydaní týždenníka Život.

Diskusia