Jana Homolová

Legendárny spevák Peter Lipa pochádza zo zmiešaného manželstva. Otec Mikuláš Löwy mal židovský pôvod, jeho mama Jolana zas bola kresťanka. Manželia Löwyovci sa zobrali v&nbsp;roku 1933. Absolvovali civilný sobáš a&nbsp;v&nbsp;roku 1942 mali v&nbsp;rímskokatolíckom kostole druhý sobáš. Napriek tomu, že počas vojny sa snahy o&nbsp;vyhladenie židovského obyvateľstva stupňovali, umelcov otec si to nepripúšťal. „Otec bol presvedčený, že keď je zosobášený s&nbsp;kresťankou, konvertoval na kresťanstvo, je imúnny proti tomu, čo sa deje. Samozrejme, registroval celú situáciu, ale myslel si, že mu nič nehrozí. To viem z&nbsp;rozprávania svojej mamy,“ povedal spevák v&nbsp;relácii Encyklopédia spravodlivých na vlnách Slovenského rozhlasu.

Mladá rodina bývala v&nbsp;podnájme v&nbsp;centre Prešova na ulici, ktorá sa dnes volá Metodova. „Na rohu Slovenskej a&nbsp;Metodovej sme mali maličký obchodík, papiernictvo. To bolo otcovo, ale predávala tam mama a&nbsp;otec robil v&nbsp;kníhkupectve na Hlavnej ulici v&nbsp;Prešove. Náš byt a&nbsp;obchodík sa nachádzali na križovatke a&nbsp;uhlopriečne cez ňu sídlila komandatúra, teda nemecké velenie. Oni k&nbsp;nám chodili do obchodu nakupovať potreby, lenže ani to otcovi napokon nepomohlo,“ doplnil Peter Lipa s&nbsp;tým, že jeho otca Nemci neskôr asi dva mesiace väznili a&nbsp;čakal na transport do Osvienčimu.

Spevák mal len niečo vyše jedného roka, keď otca na jeseň 1944 transportovali do koncentračného tábora, z&nbsp;ktorého sa, žiaľ, nikdy nevrátil. „Keď sa do Osvienčimu dostal, hneď ho neodsúdili, lebo zrejme vyzeral zdravo, tak sa dostal do pracovného tábora v&nbsp;blízkej dedine Mysłowice. Hovorilo sa, že otec bol chorý. Mal problémy s&nbsp;dýchaním. Zrejme veľké pracovné nasadenie nevydržal a&nbsp;ešte pred Vianocami toho istého roku zomrel…“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Petrova mama tak ostala na neho a&nbsp;jeho sestru Katku sama. Napriek tomu, že vojna sa chýlila ku koncu, o&nbsp;svoje deti sa pani Jolana veľmi bála. Malého syna preto nechala u&nbsp;svojej mamy a&nbsp;s&nbsp;Katkou sa odsťahovala z&nbsp;Prešova do Tatier. Mala totiž informácie, že nemecké velenie pôjde po jej deťoch. V&nbsp;Tatrách sa však dlho nezdržala. Malá Katka rýchlo nadviazala kontakty s&nbsp;miestnymi deťmi, čoho sa jej mama zľakla. Uvedomila si, že na tomto mieste pred hrôzami vojny nie sú dostatočne chránené.

Spolu sa preto vrátili do Prešova. „Mama zobrala moju babku, mňa aj Katku a&nbsp;vybrali sa do Kláštora pod Znievom. Ako sa k&nbsp;tomuto nápadu dostali, netuším. Tam bol sirotinec s&nbsp;opustenými deťmi. Rádové sestry nás do kláštora prijali ako siroty a&nbsp;mama s&nbsp;babkou si našli nejaký privát, kde prežívali posledné mesiace vojny.“ Kláštor pod Znievom bol oslobodený 10.&nbsp;apríla 1945. Z&nbsp;maminho rozprávania Peter vie len toľko, že keď si ho prišla do kláštora vziať, sedel sám v&nbsp;nejakej veľkej miestnosti (asi jedálni) a&nbsp;usedavo za ňou plakal.

„Mama nás zobrala, vrátili sme sa do Prešova, kde sa zachoval náš obchod. Ten potom udržiavala asi do roku 1948, až kým neprišlo jeho znárodnenie,“ uviedol umelec, ktorý o&nbsp;krutej minulosti svojej rodiny dlhé roky nemal žiadne informácie. „Otec zomrel vo vojne, to bola oficiálna verzia, ktorú som počúval ako dieťa, a&nbsp;až keď som bol väčší, v&nbsp;podstate sám som sa dozvedel, čo sa vo vojne dialo, že boli koncentračné tábory… Spomínam si, že dve mamine blízke kamarátky z&nbsp;práce mali na rukách vytetované nejaké čísla, a&nbsp;vtedy vysvitlo, že v&nbsp;koncentračnom tábore bol aj môj otec, ktorý ho neprežil.“

Keď mal Peter pätnásť rokov, v rámci školy osobne navštívil Osvienčim a dodnes si spomína, ako hrôzy tohto miesta na neho doľahli. Celé roky po Hitlerovej porážke už dospievajúci budúci umelec aj s mamou čakali, či sa otec predsa len nevráti domov. „Tí, ktorí boli v ruskom zajatí, sa vracali do konca päťdesiatych rokov domov, teda aj my sme čakali, čakali, ale podľa niektorých svedkov otca vyhlásili za mŕtveho a on sa už nevrátil…“ Petrova mama sa viac nevydala. Zmyslom jej vesmíru boli deti, ktorým obetovala celý život. „My sme sa jej, dúfam, neskôr odmenili svojou láskou a&nbsp;starostlivosťou. Najmä moja sestra, ktorá sa o&nbsp;ňu do poslednej chvíle starala. A&nbsp;hoci zomrela už pred rokmi, mám ju stále veľmi rád a&nbsp;často na ňu myslím.“

Samozrejme, strach z nacistických hrôz ostal v jeho rodine veľmi silno zakorenený, preto sa z Petra Löwyho stal Peter Lipa. Meno si rodina zmenila hneď po vojne, keďže v tom čase bolo bežné, že si židia, ktorí prežili, poslovenčili meno. Všetky spomienky, ktoré v sebe spevák na rané detstvo uchováva, majú prenesený charakter. Ako maličký chlapec si na toto obdobie nemôže pamätať, napriek tomu nám priznal, že zábery z Ukrajiny, ktoré sa k nemu cez médiá chtiac či nechtiac dostávajú, ho zakaždým naplnia obrovským smútkom, strachom a veľkým sklamaním.

„Keď vidím všetky tie matky s deťmi, ktoré pred obrnenými tankmi utekajú na západ do bezpečia a snažia sa zachrániť si život, to je niečo strašné… Nikdy by som si nebol pomyslel, naozaj ani v tom najhoršom sne, že sa ešte niečoho takého dožijem,“ povedal nám otvorene s tým, že Európa bola síce vždy kontinentom, na ktorom sa odohrávali vojny, jeden štát sa snažil zabrať druhý pre politiku, peniaze, územné nároky a rôzne iné dôvody, napriek tomu naivne veril, že ako vojnové dieťa zvyšok života prežije v mieri a bezpečí.

Žiaľ, veľmi sa mýlil. „Táto moja romantická predstava sa rozplynula v momente, keď Rusko agresívne zaútočilo na Ukrajinu. Nikdy by som si nebol pomyslel, že sa niečo také stane… Viete, asi pred desiatimi rokmi som bol v Moskve, kde som mal koncerty, a vtedy som túto krajinu vnímal úplne ináč. Veľmi som jej ‚fandil‘. Naozaj by som nikdy nebol povedal, že sa to celé zvrtne takýmto smerom. Je to strašné a neodpustiteľné. Neexistuje, aby si v tomto storočí, v modernej dobe jeden štát zaumienil, že si bude nárokovať na nejaké územie, že zaútočí na svojho suseda z dôvodov, ktoré sú vykonštruované…“

V situácii, v ktorej sa ocitli bežní ukrajinskí obyvatelia, prirodzene, vidí paralelu so svojím životom, keď ešte ako dieťa s mamou, so sestrou a s babkou museli utekať pred fašistami. Vojenský konflikt blízko našich hraníc v spevákovi vyvoláva aj ďalšie nepríjemné spomienky. „Napríklad v roku 1968, keď vtrhli do vtedajšieho Československa spojenecké vojská Varšavskej zmluvy, môj bratranec, ktorý dodnes žije v Užhorode a má už 92 rokov, prišiel ako sovietsky vojak na Slovensko. A teraz si predstavte, keby sa situácia vyostrila, rozbehla by sa veľká vojna, aká je medzi Ukrajinou a Ruskom dnes, a ja by som šiel brániť svoju vlasť, stál by som vo vojne proti svojmu vlastnému bratrancovi niekde v zákope! A presne toto sa teraz deje na Ukrajine. Tam proti sebe stoja dva bratské národy, respektíve národy, ktoré sú hlboko previazané spoločnou minulosťou, pretože veľa rodín žijúcich na Ukrajine pochádza z Ruska a naopak, no sú nútení bojovať proti sebe. Veď je to niečo strašné!“ To, čo ako dieťa zažil takmer pred osemdesiatimi rokmi, teraz ožíva na Ukrajine. „Možno práve preto sa na celú situáciu dívam akoby očami svojej rodiny, ktorú vojna poznačila na celý život. Práve z&nbsp;histórie by sme si mali brať veľké ponaučenie a&nbsp;neopakovať obrovské chyby minulosti.“