V jednej z posledných hier v Slovenskom národnom divadle sa herečka Dominika Kavaschová (25) vracia do obdobia druhej svetovej vojny. Tá poznačila aj osud jej vlastnej rodiny.

Príbeh herečkiných príbuzných sa stal v minulosti námetom dokumentárneho filmu i literárneho románu. Obe diela dokumentujú hrôzy, ktoré zažívali neprávom obvinení trestanci v sovietskych gulagoch. Jednou z obetí bola aj Irena Kawaschová, prvá manželka herečkinho pradeda. „Jej osud mi je známy z rozprávania mojich blízkych, ktorí sa s ňou stretli a poznajú podrobne jej život. Je neuveriteľné, aké ťažké a smutné veci sa kedysi diali,“ opisuje Dominika, ktorá odhalila minulosť svojej rodiny po tom, ako sme sa spýtali na jej priezvisko s nemeckým pôvodom. Jej predkovia boli totiž potomkami nemeckých kolonistov, ktorí sa v 14. storočí prisťahovali na Slovensko. Niektorí z nich žili v Kežmarku a výrazne sa zapísali do histórie tohto mesta pod Vysokými Tatrami.

Zostrojil kostitras

Kawaschovci, po nemecky sa písali s dvojitým w, vlastnili v meste kolársku dielňu. Venovali sa výrobe vozov, kočov, lyží či saní a jej majiteľ Wilhelm Kawasch v nej v roku 1888 zostrojil dokonca bicykel, ktorý patrí na Slovensku medzi raritu. Celý bol totiž vyrobený z dreva, mal drevený rám, kormidlo, sedlo aj pedále. V tom čase niečo nevídané. „Kedysi tovariši, aby ich pripustili k majstrovským skúškam, často kvôli skúsenostiam vandrovali po svete. Keďže mnoho obyvateľov Spiša ovládalo nemecký jazyk, väčšina z nich odchádzala do Nemecka, kde sa bicykle už bežne používali. Je teda dosť možné, že sa Wilhelm Kawasch na istý čas odobral za remeslom práve tam,“ vyslovuje kežmarská historička Nora Baráthová domnienku, ako známemu kolárovi napadlo zostrojiť bicykel.

Táto dielňa patrila Ferdinandovi Kawaschovi.
Ten
Táto dielňa patrila Ferdinandovi Kawaschovi. Ten
Zdroj: Archív N.B.

Takýmto bicyklom, ktoré mali predné koleso väčšie než zadné, sa v tom čase hovorilo velocipédy alebo kostitrasy. Ujal sa i názov halierový bicykel. Tento dopravný prostriedok sa stal veľmi populárnym, hoci bol dosť labilný, ťažko sa naň nasadalo a ešte ťažšie sa zastavoval. „Bicykle neboli cenovo dostupné pre všetkých, využívali ich hlavne lekári, poštoví doručovatelia či remeselníci, no tí najbohatší bicyklami pohŕdali a voziť sa na nich považovali za činnosť pod ich úroveň,“ tvrdí Nora Baráthová ďalej.

Raritný bicykel vymyslel Dominikin pradedo.
Raritný bicykel vymyslel Dominikin pradedo.
Zdroj: Profimedia.sk

Dnes možno podobné exempláre vidieť už len na historických burzách či v múzeu. Bicykel, ktorý zostrojil príbuzný Dominiky Kawaschovej, je umiestnený medzi ďalšími exponátmi výstavy venovanej cechom a remeslám spišského regiónu v Kežmarku.

Uniesli ju

O samotnom Wilhelmovi Kawaschovi sa toho veľa nevie, ani rodina nemá viac informácií o svojom predkovi. V kolárskom remesle však pokračoval aj jeden z Wilhelmových potomkov syn Ferdinand. Práve s ním a jeho ženou Irenou sa spája smutný príbeh, ktorý poznačila druhá svetová vojna a jej dôsledky. Ferdinandovu manželku, ktorá sa z lásky k svojmu mužovi dokonca naučila po nemecky, totiž krátko pred skončením vojny na jar v roku 1945 zatkli a uniesli, pretože sa na ulici dala do reči s nemeckými vojakmi. Následne ju eskortovali v dobytčom vagóne do trestaneckého tábora na Sibíri. A to bez možnosti, aby informovala svoju rodinu, čo sa s ňou deje. V tom čase bola matkou dvoch malých detí.

Irena Kawaschová bola v čase únosu dvojnásobnou
Irena Kawaschová bola v čase únosu dvojnásobnou
Zdroj: Archív

Príbuzní si najprv mysleli, že je na návšteve u svojej mamy v Tepličke nad Váhom, po pár dňoch si však uvedomili, že naozaj zmizla. V čase únosu bola v šiestom mesiaci tehotenstva, pri transporte potratila. Nebola jediná – v povojnových časoch bolo podobným spôsobom z Československa protiprávne odvlečených množstvo ľudí. Hovorí sa o počtoch 30- až 40-tisíc. Zo strany Sovietskeho zväzu totiž dochádzalo k porušovaniu zmluvy o priateľstve a povojnovej spolupráci, a hoci vo veci záchrany svojich obyvateľov intervenovalo aj československé veľvyslanectvo v Moskve, reálny úspech nemalo. Sovietsky zväz sa totiž potreboval pozviechať z vojny a pracovnú silu sa snažil zabezpečiť akýmikoľvek prostriedkami.

V táboroch pracovali milióny ľudí. Irena Kawaschová strávila v gulagu napokon deväť rokov, hoci viackrát žiadala o prehodnotenie rozsudku a skrátenie trestu. Sovietska kontrarozviedka ju takto potrestala za údajnú špionáž a spoluprácu s nemeckou tajnou službou. Rodina, ktorá o nej nič nevedela, ju po šiestich rokoch od únosu dala vyhlásiť za mŕtvu.

Ponuka od dojky

Lenže Irena žila a učila sa znášať krutú realitu trestaneckého tábora, v ktorom väzni museli nezriedka pracovať aj 16 hodín denne. Ťažili drevo či pracovali na poliach. V Elgene, v jednom z tisícok táborov v Sovietskom zväze, kde sa ocitla ona, pracovali napríklad aj v tehelni. Teploty dosahujúce neraz aj mínus 40 stupňov, minimálna strava, chatrný odev, práca bez patričného náradia a skúseností spôsobili, že mnohí väzni sa vyslobodenia nedočkali. Irena však mala šťastie, držala sa pri živote aj vďaka tomu, že pre zranenie strávila posledné roky v táborovej nemocnici.

Gulagy sa stali symbolom Stalinovej hrôzovlády.
Gulagy sa stali symbolom Stalinovej hrôzovlády.
Zdroj: Profimedia.sk

V zajatí sa jej narodil aj syn Ján. Predčasne, vážil len 820 gramov. Do rodného listu mu zapísala priezvisko po svojom manželovi Ferdinandovi Kawaschovi. Takýchto detí sa v gulagoch narodilo viac, a preto v Elgene pre ne zriadili dojčenský ústav. U väznených žien bol totiž bežný jav, že nemali mlieko. Irena pritom mohla syna vzdialeného takmer 20 kilometrov navštevovať len za odmenu, chodievala za ním pešo cez tundru. Keďže po opustení dojčenského ústavu deti rozmiestňovali do detských domovov, tamojšia dojka dala Jankovej matke návrh, že si chlapca adoptuje, vďaka čomu by sa kontakt medzi matkou a synom nepretrhol.

Irena však na jej ponuku nepristala, bála sa, že keby sa dostala na slobodu, syna by jej už nikdy nevrátila. Preto keď ju koncom roku 1954 prepustili z pracovného tábora, bolo to vďaka amnestii po smrti Stalina, studený Sibír opustila bez svojho syna. Osirelý chlapec musel ešte zotrvať v detskom domove, kým sa ho po množstve žiadostí podarilo dostať na Slovensko za jeho matkou. Mal vtedy 6 rokov. Do Kežmarku sa však vrátiť spolu nemohli. Ferdinand Kawasch mal v tom čase už druhú manželku. Irena si tiež našla druhého partnera, ktorý si malého Janka adoptoval. Dnes je z neho dospelý muž, ktorý má vlastnú rodinu.

V pracovnom tábore prežila Irena deväť rokov.
V pracovnom tábore prežila Irena deväť rokov.
Zdroj: Archív

Hľadal otca

S Jánom sa dlhé roky stretával spisovateľ Peter Juščák, ktorý sa téme odsúdených venoval takmer dvadsať rokov. O mnohých, ktorý sa vrátili z gulagov, písal v Smene pravidelne reportáže. Stretával sa napríklad aj s Ivanom Kováčom, ktorý bol v gulagu spoluväzňom Alexandra Solženicyna. Príbeh Ireny Kawaschovej a jej syna Jána ho inšpiroval na napísanie knihy z tohto prostredia s názvom ... nezabudni na labute!

Spisovateľ Peter Juščák sa dvadsať rokov
venoval
Spisovateľ Peter Juščák sa dvadsať rokov venoval
Zdroj: Peter Brenkus, Život

„Pre mňa bolo neuveriteľné, keď si Ján začal spomínať na rané okamihy z detstva prežitého v lágri. Pamätal si, že všetko okolo neho bolo biele, posteľ bola biela a okolo neho chodili ženy v bielom, ktoré ho občas zobrali do náručia. Spomenul si aj na ten slastný pocit, keď si ho privinula jeho mama, lebo len vtedy pocítil, že tieto ruky sú iné,“ prezradil Peter Juščák, ktorý stál aj za námetom dokumentárneho filmu s názvom Môj otec gulag. Po mnohých rokoch sa totiž Irenin syn na Sibír vrátil v snahe zistiť viac o identite svojho otca. Márne.

Syn Ján pátral po svojom otcovi aj v sovietskych
Syn Ján pátral po svojom otcovi aj v sovietskych
Zdroj: Archív

V ruských archívoch síce majú záznamy všetkých detí, ktoré sa v tých krušných časoch väzneným ženám narodili, no kto bol jeho otec, či niektorý z dozorcov, alebo iný odsúdený, sa z nich nedozvedel. Tento údaj tam chýba a mama mu meno otca nikdy neprezradila. Povedala iba, že je v Rusku, a tajomstvo si odniesla do hrobu. Zomrela v roku 1990. Existuje verzia, že by jeho otcom mohol byť viedenský lekár, no tú zatiaľ nikto nepotvrdil.

Nikdy viac

Dnes na Slovensku žije už len pár ľudí, ktorých kedysi v gulagoch kruto väznili. To, čo sa v Sovietskom zväze s odsúdenými dialo, tak dnes už viac-menej pripomínajú iba knihy, filmy, rozhlasové nahrávky, reportáže a rodinné fotografie. Dominiku Kavaschovú dodnes dojíma osud jej príbuznej. „Vždy, keď o tom počujem, nemôžem uveriť, že sa niečo také naozaj stalo. Príbeh Ireny Kawaschovej je veľmi silný, určite by bolo zaujímavé ho sfilmovať. Ale tam sa to končí, nikomu by som nepriala, aby podobné veci znova zažil na vlastnej koži a aby sa história opakovala,“ dodáva mladá herečka. Nemožno jej nedať za pravdu.

(V článku boli použité informácie z dokumentu Môj otec gulag.)

Poslať emailom
Diskusia ()
V luxusnej vile nakrúcali bondovku Nikdy nehovor nikdy so Seanom Connerym.

Waaau! Bondova vila je na predaj. Ten výhľad vás chytí za srdce

Populárne články
PROFESOR KRČMÉRY o druhej vlne: Vyhrať nemôžeme, ale môžeme vybojovať remízu

PROFESOR KRČMÉRY o druhej vlne: Vyhrať nemôžeme, ale môžeme vybojovať remízu

OTTO WEITER ušiel hrobárovi z lopaty. Po manželkinej smrti viedol veľmi nezdravý životný štýl.

Hrozivé svedectvo OTTA WEITERA: To, čo zažil na psychiatrii, by nechcel zažiť nik

Žiadne lámanie a veľké operácie sa nekonali.

Ďalšia plastika: DARA ROLINS išla kvôli operácii nosa až na Ukrajinu

Po vstupe do politiky bola INDIRA GÁNDHÍOVÁ veľmi obľúbená.

Železná lady Indie: Jeden z vrahov INDIRY GÁNDHÍOVEJ bol jej obľúbencom

Biely domček je osadený v skale.

Za života v Nebi: Banícke domčeky ako investícia srdca, ktorá mala zmysel

Ekobilancia avokáda je zdrvujúca. Je to pravda?

Ekobilancia avokáda je zdrvujúca. Je to pravda?

Zobraziť viac
Diskusia